Igor Matovič zvolal tlačovku k svojej diplomovke (videozáznam nájdete napríklad TU. Samotné premiérovo tlačové vystúpenie trvalo necelých 25 minút, počas ktorých v podstate len útočil na novinárov za ich neférové správanie a vysvetľoval, že on netušil, že v diplomovke zle cituje.

A potom nasledovala jeden a štvrť hodiny trvajúca, málo vídaná škriepka s novinármi, ktorí sa snažili mu vysvetliť, že zlé citovanie a kompletný plagiát sú dve odlišné veci, a že by im mal dať súhlas na zverejnenie diplomovky, aby bolo možné reálne vyhodnotiť jej kvality. Matovič dokola opakoval, že sa necíti byť vinný, lebo celý čas netušil, že diplomovka nie je v poriadku. Súhlas na jej zverejnenie však odmieta dať. Píšeme o tom TU.

Ako zhodnotiť jeho vystúpenie? Z psychologického hľadiska vzaté, bolo skutočne špičkové. S takými zlými kartami vydržať hrať taký dlhý čas a pôsobiť pritom žoviálne, takmer veselo, to chce naozaj kvalitného hráča. Určité náznaky hystérie prejavil iba keď ho novinárska inkvizícia naozaj tvrdo pritlačila.

Samozrejme, z faktického hľadiska, ale s tým sa nedá reálne nič urobiť, je jeho argumentácia katastrofálna: absurdné účelové klamstvo, že netuší, o čom jeho vlastná diplomovka je, to bol asi naozaj jediný spôsob, aby zachoval pre svojich priaznivcov zdanie, že on je ten čistý, ktorý vždy koná čestne. A že ho novinári môžu oprávnene kritizovať za to, že diplomovke sa kedysi, ako človek plne vyťažený podnikaním, nevenoval tak ako mal (čo mu naozaj každý dnes už odpustí), ale nie za to, že vedome konal nečestne, a že vedome klamal.

Predstavte si, tento Mr. Bean slovenskej politiky, ako ho kedysi nazval poslanec Ľuboš Blaha, dokonca pre väčšiu presvedčivosť uviedol, že veď aj on, tak ako aj všetci ostatní, občas vedome porušuje zákon, a že to je niečo, za čo by ho mohli novinári oprávnene kritizovať a on by kritiku bez mihnutia oka prijal. Ako príklad uviedol, že niekedy porušuje zákon rýchlou jazdou, v meste aj 70 km/h, mimo mesta aj 120 km/h a na diaľnici išiel už aj 170…

Iste, mnohých ľudí už svojimi rétorickými kotrmelcami v tejto veci asi nepresvedčí, ale ešte vždy môže hrať hru pre tých, ktorí si budú do poslednej chvíle zatvárať oči, aby nemuseli vidieť realitu o svojom idole – a to aj robí. A vidíme, že týchto ľudí stále nie je málo. Prečo? Taká je už ľudská povaha.

Liberálne médiá nám často s opovrhnutím podsúvajú predsudok o voličoch z opačného politického tábora ako o ovciach, ktoré nemajú vlastný úsudok a potrebujú pastiera, vodcu (v tom zlom zmysle slova). Lenže ak sa na to pozrieme bez predpojatosti, vidíme, že to nie je nič špecifické len pre jednu stranu politického spektra: presne rovnako slepo veria vo svoje idoly aj tí druhí.

Prečo to tak je? Treba si celkom otvorene priznať, že je normálnou súčasťou psychohygieny človeka, chcieť mať „tam hore“ niekoho, na koho sa dá spoľahnúť, niekoho múdreho, rozvážneho, čestného a verného všetkým pekným ideálom demokracie, vlastenectva, právneho štátu, etiky. Súčasťou pocitu „byť v pohode“ je skrátka aj pocit, že aj „tam hore“ sú veci na poriadku. Jednoducho, je v ľudskej prirodzenosti radšej veriť v niečo, čo nie je pravda, než si priznať nepríjemnú skutočnosť.

Rozanalyzovať veci, uchopiť ich racionálne, to si totiž vyžaduje určitú intelektuálnu prácu, na ktorú nie každý má chuť, čas, danosti – a tak býva plánom B uchýliť sa k náhradnému riešeniu, pštrosím spôsobom strčiť hlavu do piesku a nepríjemné skutočnosti ignorovať. Tento evolučný mechanizmus má mnoho podôb a vo všeobecnosti sa z času na čas týka každého z nás – kto si neprizná jeho existenciu, je najlepším dôkazom jeho fungovania.

Dobrá vláda je taká, ktorá dobre vládne. To však nie je všetko: ešte o tom musí presvedčiť aj ľudí, dať im pocit, že ich životy, majetok, budúcnosť sú v bezpečí. Zdá sa však, že táto vládna garnitúra, okrem iných vecí, neplní občanom dobre ani túto svoju „psychologickú“ funkciu, dávať občanom pocit istoty.

Pred pár dňami istá volička jednej zo strán vládnej koalície písala svoje pocity z našej dnešnej situácie: „Cítim sa, ako keby sme zrazu ostali bez správy krajiny, bez niekoho, kto by to tu vedel riadiť – ako osirotené deti, ktorých rodičia zmiznú a všetko sa len nejako samo udržiava v chode. Deti sú disciplinované a snažia sa všetko robiť a udržiavať tak, ako keby boli rodičia stále doma… Chvíľu to ide, ale ktovie, čo bude časom… V podstate sa to už stalo pred nejakým časom, ale deti si to najprv príliš nevšímali, alebo si to skôr nechceli pripustiť, ale už im začína dochádzať, že rodičia sa už naozaj nevrátia. A tak si skrátka musia poradiť samy. Musia to zvládnuť…“

Vox populi, vox Dei – hlas ľudu, hlas boží, hovorí staré príslovie. A zdá sa, že pocit, že krajina je bez panovníka, deti ostali bez rodičov, že tento pocit má dnes naozaj veľa ľudí.

Možno je to do určitej miery dané aj samotným zameraním tej populistickej hry na „obyčajných ľudí“. Voličovi tá obyčajnosť imponovala pred voľbami – lenže po voľbách chcú spoľahlivého, teda výnimočného lídra, a nie niekoho obyčajného, tak obyčajne ľudsky rozháraného, neistého, tápajúceho. Nie niekoho, kto aj vo chvíľach, keď to naozaj nie je vhodné, napríklad na zahraničnej ceste, zdôrazňuje svoju „obyčajnosť“ tým, že sa správa ako celkom obyčajný dedinský chruňo.

Ivan Lehotský