Dva nezlučiteľné názory
Novozvolený predseda SNR Ivan Gašparovič prečítal pred poslancami text vyhlásenia: „My demokraticky zvolená Slovenská národná rada, slávnostne vyhlasujeme, že tisícročné úsilie slovenského národa o svojbytnosť sa naplnilo. V tejto historickej chvíli deklarujeme prirodzené právo slovenského národa na sebaurčenie tak, ako to zakotvujú aj všetky medzinárodné dohody a zmluvy o práve národov na sebaurčenie.

Uznávajúc právo národov na sebaurčenie, vyhlasujeme, že aj my si chceme slobodne utvárať spôsob a formu národného a štátneho života, pričom budeme rešpektovať práva všetkých, každého občana, národov, národnostných menšín a etnických skupín, demokratické a humanistické odkazy Európy a sveta. Touto deklaráciou Slovenská národná rada vyhlasuje zvrchovanosť Slovenskej republiky ako základ suverénneho štátu slovenského národa.“

Prijatiu deklarácie predchádzali búrlivé diskusie v Slovenskej národnej rade ešte za vlády Jána Čarnogurského a predsedu SNR Františka Mikloška. Na 24. schôdzi SNR 2. mája 1992 sa vo vyhrotených sporoch prezentovali dva nezlučiteľné názory na navrhovaný text dokumentu. Prirodzene, v parlamente za tejto politickej konštelácie dokument, ktorý deklaroval zvrchovanosť Slovenska, nemohol uspieť, nenašla sa ústavná väčšina.

Do­minantné KDH, VPN a maďarské politické strany boli zásadne proti deklarácii.

Okrem toho sa schyľovalo k voľbám. Z rokovania SNR vyplýva, čo predchádzalo prijatiu Deklarácie o zvrchovanosti, aká to bola doba a aké názory hýbali osudom Slovenskej republiky. Ján Čarnogurský, vtedajší predseda vlády za KDH vtedy označil návrh deklarácie za „vrchol politického primitivizmu“ a za „kriminálne hazardérstvo s osudmi občanov tejto republiky“. Martin Porubjak, prvý podpredseda vlády (VPN), sa k nemu pridal slovami: „Majte na pamäti, kde sa ocitne Slovensko po tomto čine. A uvedomte si, prosím, že prijatím deklarácie urobíte prvý krok k rozbitiu spoločného štátu.“

Po pamätnej májovej schôdzi sa v Bratislave 14. júna 1992 konal míting spojený s podpisovou akciou proti rozbitiu spoločného štátu. V Kultúrnom živote vyšla výzva Za spoločný štát, za ktorou nasledovalo 891 podpisov.

Výzvu podpísali desiatky kultúrnych pracovníkov a umelcov, okrem iných aj Ľubomír Feldek, Oľga Feldeková, Juraj Jakubisko, Deana Horváthová, Fero Fenič, Magda Vášáryová, Milan Lasica, Tomáš Janovic, Ján Štrasser, Martin Porubjak, Elena Vacvalová, Ján Hoffstädter, novinári Eugen Korda, Ľuba Lesná, Martin Kasarda, politici aj neskorší členovia vlády samostatnej Slovenskej republiky a poslanci NR SR – Iveta Radičová, Rudolf Chmel, Tatiana Rosová, Rudolf Zajac, František Šebej, Fedor Gál, Ladislav Kováč a ďalší aktéri spoločenského a politického pohybu vtedjších hektických čias.

Voľby ako referendum
Júnové parlamentné voľby v roku 1992 však zmenili pomer politických síl v Slovenskej národnej rade, kde víťazné HZDS spolu s SNS a SDĽ dosiahlo ústavnú väčšinu potrebnú na prijatie Deklarácie o zvrchovanosti. Bolo rozhodnuté. VPN ako politické hnutie orientované na Prahu prakticky prestalo existovať a KDH stratilo vyše desať percent voličských hlasov.

Voľby boli vlastne nevypísaným referendom, ktorým dali Slováci najavo svoju vôľu žiť v samostatnom štáte. Deklarácia o zvrchovanosti Slovenskej republiky bola v SNR prijatá hlasmi 113 poslancov: z HZDS hlasovalo za deklaráciu 73 poslancov, zo Slovenskej národnej strany 15 poslancov a 25 zo Strany demokratickej ľavice. Proti bolo 24 poslancov: 17 z Kresťansko­demokratického hnutia a 7 z vtedajšieho maďarského hnutia Együttélés-Spolužitie.

Historický dokument neprišiel na rokovací stôl SNR iba z vôle politikov.

Samostatnosť Slovenska proklamovalo vo svojom programe len jediné politické zoskupenie v parlamente – Slovenská národná strana. A spolu s ňou bola intelektuálnym podhubím myšlienok samostatnej slovenskej štátnosti Matica slovenská a národne uvedomelá inteligencia.

Tá sa po revolúcii, najmä od roku 1990, združovala v rozličných národno-emancipačných spolkoch, najmä v Spolku slovenskej inteligencie Korene, v iniciatíve za Zvrchované Slovensko – 61 krokov k slovenskej identite, a v ďalších združeniach. Títo slovenskí vlastenci niesli štafetu našich predkov zo štúrovských meruôsmych rokov a v priaznivom okamihu pomohli politickej reprezentácii zavŕšiť ideu slovenskej štátnosti.

Po prijatí Deklarácie o zvrchovanosti Slovenskej republiky vtedajší podpredseda SNR Jozef Prokeš za prítomnosti Vladimíra Mečiara, Mariána Andela, Mariána Šťastného, Romana Zelenaya, Augustína Mariána Húsku, Milana Čiča a ďalších osobností predniesol jej text pred davom ľudí z celého Slovenska, ktorí sa zhromaždili pred vtedajšou budovou parlamentu na Župnom námestí. Bol piatok, 17. júla 1992.

Atmosféra v rokovacej sále Slovenskej národnej rady tesne po podpise deklarácie predsedom SNR Ivanom Gašparovičom a predsedom vlády Vladimírom Mečiarom. Premiér označil prijatie deklarácie za kvalitatívny zlom, na ktorý Slováci čakali vyše tisíc rokov.

V ten istý deň prezident ČSFR Václav Havel v reakcii na udalosti na Slovensku oznámil, že odstúpi z funkcie. V rovnaký deň prišlo zvrchovanosť osláviť asi štyritisíc ľudí na hrad Devín, kde sa za všeobecnej eufórie rozhorela jedna z prvých vatier zvrchovanosti. Tradícia vatier zvrchovanosti po celom Slovensku, často za účasti najvyšších ústavných činiteľov, pretrváva celých dvadsaťšesť rokov.

Článok pôvodne vyšiel na portáli Napalete.sk