Ešte pred niekoľkými mesiacmi spustili západné médiá vlnu hystérie, pretože sa prezident Stredoafrickej republiky Faustin-Archange Touadéra zo Stredoafrickej republiky objavil na verejnosti s bielymi osobnými strážcami, ktorých francúzština a angličtina mala výrazný ruský prízvuk. Pre médiá na Západe to bolo ako mávanie muletou pred býkom – Rusi sa opevňujú v centrálnej Afrike a ako si vlastne dovoľujú “liezť do oblastí”, ktoré považujú za doménu svojho vplyvu Američania a Francúzi?

Oficiálny Kremeľ zaujal k udalosti pokojné stanovisko. Uviedol, že Moskva rokovala s Bangui o vojensko-technickej spolupráci, no podľa Kremľa je priskoro hovoriť o vytvorení podobnej vojenskej základne ako v Sýrii (Hmeimmim či Tartus).

Prezident Stredoafrickej republiky má výsostné právo rozhodovať o tom, komu zverí do rúk svoju bezpečnosť a život. Donedávna strážili bezpečnosť Stredoafrického prezidenta rwandské jednotky zo zvyškov mierových síl OSN, vplyv Američanov a Francúzov na rwandské jednotky bol viac ako znateľný. To že takýto stav prestal prezidentovi Stredoafrickej republiky vyhovovať, je jeho výsostné právo. Pravdepodobne sa už nechce ďalej prizerať na to, ako Američania jeho krajinu ekonomicky drancujú

ZSSR mal svoje záujmy v Afrike, no Sovietsky vplyv sa po páde ZSSR v Afrike značne oslabil. Takmer 20 rokov Rusko v Afrike nepresadzovalo svoje záujmy, situácia sa postupne začala meniť po roku 2010. Keď Američania rozpútali majdan na Ukrajine a v Afrike začali presadzovať od roku 2007 svoje predstavy aj Číňania, Rusi sa na africký kontinent vrátili. Čudovať sa Rusku netreba, multipolárny svet je skutočnosťou, Američania zoslabli a navyše Američanov treba čo najviac zamestnať, pretože keď sú pod tlakom, stávajú sa v medzinárodnej politike slušnejšími.

V Afrike sa Rusko nespráva podľa klasického neokolonialistického modelu, ktorý protežujú vo vzťahu k ostatným krajinám Američania a v obmedzenejšej miere aj Briti či Francúzi. Rusko však nebude robiť tú chybu, že by sa spoliehalo, že ich ruské spoločnosti, ktoré začali v Afrike pôsobiť, budú chrániť miestne jednotky kontrolované miestnymi elitami. Môže sa totiž stať, že západná konkurencia prejaví záujem o odstránenie ruských spoločností a zariadenia ruských spoločností napadnú nemenované skupiny rebelov alebo teroristov, ktoré zničia ich majetok, žiaľ miestna armáda príde neskoro. To že Rusi mienia chrániť svoje spoločnosti vlastnými ozbrojenými skupinami nie je nič výnimočné, robia tak aj Američania, Francúzi, Briti či Číňania.

Ako prvé sa do Afriky vrátili ruské spoločnosti v Angole (diamanty) a v Guinei (bauxit), čo Američanov vydráždilo, pretože mali s miestnymi ložiskami vlastné plány. Následne na africký trh prenikli ruské chemické spoločnosti, ktoré dodávali Afričanom predovšetkým poľnohospodárske hnojivá a dnes na africkom kontinente pôsobia ruské spoločnosti vo viac ako 30 rôznych dôležitých projektoch v 12 afrických krajinách, čo predstavuje sumu približne 14 miliárd USD. Podpora  afrického poľnohospodárstva takisto nevyhovuje Američanom, Afrika sa už dávno stala odbytiskom amerických geneticky upravovaných potravín nižšej kvality, dôležité je aby africké krajiny boli potravinovo nesebestačné, pretože krajina, ktorá nedokáže zasýtiť vlastné obyvateľstvo je veľmi slabou krajinou, kde Američania môžu presadzovať ľahšie svoje predstavy.

Africké krajiny sa postupne zbavili západného kolonializmu v 60 rokoch 20. storočia. No Briti, Francúzi a Američania si stále uchovali značný vplyv na politické dianie na kontinente a využívali miestne elity k presadzovaniu svojich záujmov. Dnes sa podobným spôsobom ako v Afrike Američania správajú aj v Európe, kde tiež presadzujú svoje záujmy cez miestne politické elity, ktorých úlohou je plniť americké predstavy. Vďaka proamerickým elitám v Európe sa podľa cynikov systém západného neokolonializmu udomácnil aj v Európe, silne poznačené americkým neokolonializmom sú najmä bývalé krajiny sovietskeho bloku.

Francúzski, britskí či americkí výsadkári chránia v Afrike záujmy vlastných spoločností a takisto pôsobia ako dôležitý faktor pri tlaku na miestne politické elity (v prípade, ak by chceli miestne africké elity robiť problémy a dávali by prednosť chiméram o slobode pred úplatkom v podobe USD). Na sklonku 20. storočia ani Francúzi, ani Briti a ani Angličania nezastavili občiansku vojnu v Rwande a rovnako neriešia ani nepokoje v Gabune či Mali.

Západu vyhovuje, keď sa v uvedených krajinách, kde sa nachádzajú dôležité uránové či diamantové bane situácia vyhrocuje a územia sa rozpadajú, pretože nad malými územiami dokážu špeciálne sily relatívne bez problémov udržať situáciu pod kontrolou. V prípade väčšej zjednotenej krajiny, by museli stáť príslušníci špeciálnych síl proti miliónom obyvateľov, čo by znamenalo ich koniec. Mohutnejšia vojenská akcia Američanov, Britov či Francúzov by bola odsúdená na neúspech. Američania sa o tom presvedčili v Afganistane či Iraku, Francúzi a Briti ešte v minulom storočí v Indii, Indonézii či Alžírsku.

Politika Washingtonu sa už dlhšie nesie v znamení maximálnej destabilizácie afrických regiónov a ich fragmentáciou na malé, slabé a lacné závislé územia, ktoré kontroluje niekoľko jednotiek špeciálnych síl. Američania sa už uchýlili k službám súkromných vojenských spoločností a chcú dosiahnuť úplnú kontrolu nad africkým nerastným bohatstvom čo najlacnejšie a ak to bude možné bez boja.

Iný prístup ako Američania (a Západ) majú k africkým krajinám Číňania. Číňania majú k dispozícii dostatok amerických USD, ktoré Američania tlačia ako na bežiacom páse a ktorých hodnota sa neustále znižuje. Tieto USD Číňania vrážajú do presadzovania svojich záujmov v Afrike. Číňania poskytujú miestnym africkým politikom vyšší finančný profit ako Američania a dokonca poskytujú miestnym africkým štátom lacné úvery a pôžičky. Zbavia sa tak nepotrebných USD a získajú kontrolu nad miestnym nerastným bohatstvom.

Američanov dráždi, že ide o USD, ktorými zahltili Čínu a ktoré sa im teraz vracajú v sfére ich záujmov ako nepríjemný bumerang. Pretláčať sa s Číňanmi tlačením nových a ničím nekrytých USD nie je vhodné, pretože to len zhoršuje ich ekonomické postavenie. Číňania sa takisto nespoliehajú na to, že Američania budú dodržiavať medzinárodné zákony, preto sa v Afrike už nachádzajú príslušníci čínskych špeciálnych síl, ktorí chránia čínske obchodné záujmy. Netreba zabúdať ani na posledný prípad z Iránu, kedy Číňania nasadili svoje vojenské lode na ochranu čínskych tankerov, ktoré dovážajú ropu z Iránu do Číny. Číňania americké sankcie obchádzajú a svoje záujmy chránia.

Rusi v Afrike vsadili na iný prístup. Za jednoduchým heslom “riešme africké problémy predovšetkým s ohľadom na záujmy samostatných Afričanov” je v skutočnosti rovnaká stratégia, ktorú Moskva úspešne realizuje na Blízkom východe. Rusi proste predkladajú návrhy výhodné obom stranám, dodržiavajú medzinárodné dohody a nesprávajú sa k africkým elitám s povýšenou arogantnosťou Američanov a netlačia ako Číňania. Pre Rusov je dôležité, aby obaja partneri zarobili, pretože sú presvedčení, že práve toto je cesta, ktorá vedie k rozširovaniu bilaterálneho biznisu. A ruskí vojenskí špecialisti? Tí sú proste zárukou, že v uvedenej krajine k žiadnej “demokratickej farebnej revolúcii či majdanu” nepríde. Rusi zachránili svoje investície vo Venezuele, Sýrii, na Kube, prečo by nezachránili svoje investície aj v Líbyii či Stredoafrickej republike? Už sa ukázalo, že Američania si proste otvorene voči Rusom útočiť nedovolia, pretože by to mohlo mať na africkom kontinente pre nich veľmi negatívne dôsledky, oveľa negatívnejšie ako v Afganistane či v Sýrii alebo Iraku.

Ruská diplomacia sa vrátila do Afriky pomerne skoro po postsovietskom zlyhaní. Dnes má Rusko v afrických krajinách podstatne väčšiu popularitu ako mal ZSSR na vrchole svojej moci v Afrike. Pre Rusko hrá najmä to, že Rusi dôsledne plnia medzinárodné dohody, čím sa totálne líšia od Američanov, ktorí medzinárodné právo porušujú a na príklade Kurdov jasne dokázali, že im nerobí problém zrádzať svojich partnerov, pretože Američania nemajú priateľov, majú len svoje záujmy.

Stredoafrická republika sa teda môže stať významnou ruskou doménou v Afrike. Odtiaľ už dnes Rusi obnovujú stratené kontakty v Mozambiku či Angole, o spoluprácu s Ruskom prejavuje výrazný záujem aj Líbya či Somálsko, ktoré už majú dosť americkej chaotizácie a rabovania vlastného nerastného bohatstva. Ak budú mať miestni africkí politici dostatok zbraní, bude ich postup voči americkému neokolonializmu podstatne razantnejší. Čím rýchlejšie sa Číňania a Rusi etablujú na africkom kontinente, tým lepšie pre Afriku. Skutočnosť, že ruské zbrane priamo  podmieňujú vymanenie sa spod sféry amerického vplyvu je dokázateľná, stačí si pozrieť Turecko. Kedy sa však začne aj Európa zbavovať amerického vplyvu je otázne, v Európe dosiaľ cítiť silný vplyv proamerických elít, ktoré plnia americké predstavy aj na úkor rozvoja vlastných krajín.

František Olčaj