Prečo sú protesty vo Venezuele správne a vo Francúzsku nie?

Paríž/Caracas 8. februára 2019 (HSP/RT/Foto: TASR/AP- Ariana Cubillos)

Britský žurnalista Neil Clark v komentári pre RT porovnáva priebeh veľkých pouličných protestov vo Francúzsku a vo Venezuele. Na prezidentov obidvoch krajín je však odlišný meter. Západné “demokracie” popierajú legitimitu len Nicolasa Madura, k čomu sa výrazne hlási aj samotný francúzsky prezident Emmanuel Macron

Francúzsko a Venezuela v posledných týždňoch zažili rozsiahle protivládne protesty kvôli zvýšeným ekonomickým problémom väčšiny občanov.

Clark však poukazuje na “globalizované pokrytectvo” v tom, že len venezuelský prezident Nicolas Maduro je “starými dobrými demokraciami” USA a EÚ vyzývaný, aby odstúpil, a podporujú demonštrantov. Vo Francúzsku naopak stoja za prezidentom Emmanuelom Macronom a demonštrantov na ulici, tzv. “žlté vesty”, považujú za hlasných “populistov” a obviňujú ich, že ich podporuje Rusko.

Clark ďalej ironizuje: “Venezuelčania majú legitímne dôvody, aby sa vydali do ulíc a protestovali proti svojmu prezidentovi v čase ťažkostí, ale Francúzi ich nemajú.”

Takže dôvodom “nie je ani použitie gumových projektilov a ani spustenie najväčších protestov vo Francúzsku za viac ako polstoročie”, ale na druhej strane USA a EÚ bez váhania podporujú nevoleného venezuelského politika Juana Guaióa. “A to všetko v mene demokracie,” poznamenáva Clark.

Tento nepomer predstavuje aj inými slovami: “Tí, čo najviac volajú po demokracii a ľudských právach, sú najväčšími ničiteľmi demokracie a ľudských práv. V jednej krajine najdôraznejšie obhajujú právo a poriadok, v druhej krajine sú ale najhlasnejší obhajcovia anarchie a zapaľovania vládnych budov. Opakujte po mne: Pouličné protesty vo Venezuele sú dobré, ale pouličné protesty vo Francúzsku sú zlé!”

Podľa údajov sú Macron aj Maduro rovnako nepopulárni medzi občanmi svojich krajín. Macron začiatkom decembra klesol až na 18% a 73% si myslí, že je autoritársky. Vo Venezuele v novembri 63% uviedlo podporu rokovaní na odchod Madura z funkcie.

“Dôvod, prečo existuje medzinárodný tlak na Madura, ale nie na Macrona, aby odstúpil, nepochádza z hospodárskych ťažkostí, z porušovania ľudských práv alebo z počtu protestujúcich na uliciach, ale pochádza z podpory záujmov tých, ktorých grécky politický filozof a ekonóm Takis Fotopoulos nazval ‘nadnárodnou elitou’,” vysvetľuje Clark.

A ďalej porovnáva týchto dvoch mužov: Macron ako bývalý bankár má “reformovať” francúzsku ekonomiku smerom k neoliberalizmu, v zahraničnej politike podporovať “liberálny intervencionizmus” a francúzske vojenské jednotky (nelegálne) v Sýrii. Francúzsko je členom NATO a pevným spojencom USA.

Maduro ako bývalý vodič autobusov uskutočňuje prevažne socialistickú ekonomiku, jeho zahraničná politika je silne antiimperialistická. Venezuela je spojencom Ruska a nie USA a je proti “zmene režimu” v Sýrii.

“Macronom môžu pohŕdať milióny jeho spoluobčanov, ale tými, ktorí dnes na Západe ovládajú najväčšiu moc, opovrhovaný nie je. Ale Maduro áno. Pri siahnutí na majetok Francúzska, nadnárodná elita potrebuje, aby Macron zostal. Ak chcete získať majetok Venezuely a najmä jej ropu, potrebuje, aby Maduro odišiel,” poznamenáva Clark.

“Nadnárodná elita” teda podľa neho nechce do čela Francúzska Jean-Luca Melenchona, či Marine Le Penovú, ale “demokraticky zvoleného” Macrona bez ohľadu na to, koľko protestujúcich vyjde do ulíc.

“Môžeme konštatovať, že každý vodca strategicky dôležitej krajiny bohatej na zdroje, ktorá prekáža hegemonickým snahám nadnárodnej elity, bude predmetom kampane démonizácie a delegitimizácie,” dodáva.