Zdalo by sa, že kvôli takémuto životu sa z mesta už odsťahovali všetci, ktorí to chceli. Lenže v hlavnom ukrajinskom meste sa v podmienkach nacionalistického režimu začala formovať „paralelná spoločnosť“. Kyjevčania všetkých vrstiev sa vlastenecky zjednocujú.

Koľko ľudí býva v Kyjeve?

Mestská administrácia zverejnila údaj, že ich tu býva dokonca viac, ako pred začiatkom Špeciálnej vojenskej operácie (ŠVO). Prvý námestník predsedu Kyjevskej mestskej štátnej administratívy Nikolaj Povoroznik vyhlásil, že k februáru 2023 žilo v meste 3,4 milióna ľudí. A „Piaty kanál“ televízie hovorí dokonca o 3,6 milióna obyvateľoch.

V porovnaní s predvojnovým počtom z marca 2022 – 2,9 milióna – ide o nárast minimálne o 800 tisíc ľudí. Či je to pravda, či nie, ťažké je overiť, ale logiku tie počty majú.

Odkiaľ sa novousadlíci berú?

Po prvé, Ukrajinci prichádzajú do Kyjeva z malých miest a obcí, v ktorých niet práca. Pri celkovej demografickej katastrofe Ukrajiny to v Kyjeve vyzerá zdanlivo inak.

Po druhé, situáciu ovplyvňujú vnútorní presídlenci, masovo prichádzajúci z oblastí blízkych k frontovým líniám.

Po tretie, mnohí emigranti-Ukrajinci „vycucali Európu“ a vrátili sa domov do kyjevských bytov, kde budú do ďalšej zimy.

Podľa OSN od začiatku ŠVO bolo z Ukrajiny 18 miliónov vycestovaní. V súlade s vyhláseniami kyjevských úradov, z nich sa už domov vrátilo 10 miliónov ľudí. V zozname dôvodov návratu z Európy sú: ťažký život za hranicami, problémy so zamestnaním sa, ťažkosti s predĺžením času na pobyt, jazyková bariéra. Odchádzajú do Európy a vracajú sa z nej prevažne tí občania Ukrajiny, ktorí by chceli mať lepší život a ktorí celkovo podporujú politiku V. Zelenského.

Bez ohľadu na žalostný stav ekonomiky, takýto ľudia sa omnoho jednoduchšie zamestnávajú v súčasnom kyjevskom režime. Pokojne umiestňujú deti do materských škôlok a škôl, zamestnávajú sa, dostávajú štátnu podporu. Vycestovanie a návrat do Kyjeva sú v tomto prípade spojené s pragmatickými príčinami, a dá sa očakávať, že zimovať pôjdu opäť do Poľska a aj ďalej do Európy.

V tom je paradox ukrajinského nacionalizmu – práve «щірі українці» (ukrajinskí vlastenci) vyjadrili najväčšiu pripravenosť bývať v Európe, ak ich tá prijme.

Spoločnosť v ilegalite

Omnoho prekvapujúcejšie je to s druhou, teda nevysťahovanou, časťou spoločnosti. Sezónne výkyvy ukrajinskej migrácie odhaľujú existenciu tamojšej „tieňovej“ strany mestského spoločenstva. Strany, o ktorých v podobe skúpych hlásení píše len Služba bezpečnosti Ukrajiny, či len príslušníci silových rezortov, keď píšu hlásenia o zatknutiach.

Bez ohľadu na búrlivé roky ukrajinizácie, pôvodní Kyjevčania s umiernenými a proruskými názormi nevymizli navždy. Kedysi milióny rusky hovoriacich mešťanov, ľudia ruskej kultúry, početne významne početne poklesli, no ostávajúci stále tvoria významnú sociálnu vrstvu, mlčiacu a takmer neodlišujúcu sa na pozadí hlučného ukrajinského politika.

Taký režim „paralelného spoločenstva“ spoločnosti „v ilegalite“ sa pre mnohých začal z rozpadu Sovietskeho zväzu, kedy desiatky miliónov ľudí ruskej kultúry, nevychádzajúc zo svojho domu, sa z ničoho nič ocitli v cudzej krajine. Nemajúc možnosť bez dôsledkov vyjadriť svoj nesúhlas s ukrajinskou propagandou, títo občania Ukrajiny začali minimalizovať svoju súčinnosť so štátnymi štruktúrami, s médiami, s ukrajinizovaným okolím.

Veď akýkoľvek prejav lojality voči Rusku, voči spoločným dejinám a kultúre,  vyvolával podozrenie a stával sa zdrojom reálnych problémov. V militarizovanej a nadmieru „hurávlastenectvom“ nabudenej spoločnosti prekvitá udávanie a špionománia. V niektorých prípadoch udania poukazujú aj na nedostatočnú lojalitu voči faktom prekrútených „oficiálnych dejín“ alebo voči „ukrajinským hrdinom“.

Neakceptujúc hodnoty ukrajinskej štátnosti, proruskí Kyjevčania sa ukrývajú pred mobilizáciou, boja sa sledovať ruské noviny a televíziu, roky hľadajú analogických učiteľov pre svoje deti.

Nočným prízrakom sa stáva pravdepodobnosť toho, čo deti z neopatrnosti povedia v škole o tom, že v rodine nesúhlasia s ideami, ktoré tak horlivo pestujú pedagógovia. Proruskí Kyjevčania s vysokou kvalifikáciou dobrovoľne prechádzajú do odvetví fyzickej práce, aby sa nemuseli podieľať na nacistickom ideologickom šialenstve.

Uvedené je len malou časťou príkladov ich každodennej rutiny. Taký obraz života prináša ľuďom množstvo obmedzení a komplikuje prežívanie v neprostej ukrajinskej skutočnosti. Život proruských Kyjevčanov je omnoho zložitejší, ako sú finančné ťažkosti túlajúcich sa po Európe stúpencov „ukrajinizmu“.

Za ohradou kostola

Prečo bola proruská kyjevská inteligencia zahnaná do ilegality? Je na to niekoľko príčin. Proruské organizácie na Ukrajine neboli nikdy podporované ruským vedením, ktoré sa orientovalo na veľkých podnikateľov. Rusko sa snažilo dohodnúť s ukrajinskými oligarchami, chrániac ich nezávislosť a doslova povedané, nevidiac, že títo podnikatelia videli len svoje záujmy.

Proruské hnutia, formujúce sa v 1990-tych rokoch (Občiansky kongres Ukrajiny, Ruský blok, Slovanská strana a ďalšie), nedisponovali zdrojmi, ktoré by im umožňovali zhromaždiť okolo seba rovnako zmýšľajúcich. V médiách boli tak slabo predstavovaní, že mnohí proruskí Kyjevčania o nich jednoducho nevedeli. Tieto organizácie boli nakoniec alebo zakázané alebo podriadené pod seba ukrajinskými úradmi.

Dlhý čas pravoslávna cirkev na Ukrajine zostávala útočiskom pluralizmu názorov a toto „paralelné spoločenstvo“ sa formovalo okolo cirkevných organizácií a spolkov. Ukrajinská pravoslávna cirkev Moskovského patriarchátu (UPC MP) takmer sama vystupovala v ukrajinskom informačnom priestore z pozícií spoločenstva ruskej a ukrajinskej kultúry.

Stačí si preštudovať životopisy významných účastníkov tohto „paralelného spoločenstva“, takých ako spisovateľ Oles Buzina alebo kyjevský novinár Jan Taksjur, aby sme videli význam pravoslávneho hnutia v ich živote.

Bez ohľadu na prenasledovanie UPC MP, pravoslávne občiny stále zostávali posledným zákonným a verejným útočiskom proruských občanov. Chránené tradičnými právami náboženských spoločenstiev si dlhšie ako iní chránili svoje hodnoty a názory. Pravoslávne cirkevné bratstvá, kozáctvo a kadetské organizácie sa pokúšali stmeliť na Ukrajine proruských ľudí (napr. organizácia Verné kozáctvo sa postavila na odpor. V Donbase je nemálo známych jej bojovníkov a veliteľov.)

Neustále sa zosilňujúci nátlak zo strany štátu, vznik nacionalistických PCU a UPC KP, odnímanie kostolov a kláštorov, prenasledovanie kňazov a aktívnych laikov doviedli do toho, že posledný sociálne významný inštitút – Cirkev – prestala byť tichou zátokou pre nesúhlasných.

Prečo Rusi neodchádzajú z Kyjeva?

Proruským Kyjevčanom treba každodenne bojovať s propagandou, so zúfalstvom, s úzkosťou, s represívnymi životnými podmienkami, s nátlakom „vlasteneckých“ spoluobčanov. Za takejto situácie by bolo logickým vyústením presťahovanie sa. Tak prečo sa Rusi nesťahujú?

Od začiatku ŠVO je na túto otázku jednoduchšia odpoveď. Muži povolávacieho veku od 18 do 60 rokov nemôžu opustiť územie Ukrajiny. Predtým sa toto pravidlo darilo obchádzať, ale od januára 2023 sa podmienky na to ešte viac sprísnili.

Napriek tomu mali proruskí Kyjevčania do začiatku ŠVO dostatok času, aby pochopili čo je o čom, aby sa pripravili na odcestovanie, predali byty, postarali sa o pohodlné vycestovanie starcov a príbuzných, skrátka aby ďalej nežili v teroristickom štáte.

Ale prečo to neurobili?

Z územia Ruskej federácie mohli naozaj pomôcť svojej malej vlasti, a nielen vyčkávať a očakávať spasenie, plniac úlohu „mučeníkov“. Samozrejme, podstatný dôvod spočíva v ekonomickej a fyzickej zložitosti vycestovania, no nazvať ju hlavnou, nie je správne.

Prevládajú to psychologické dôvody, podvedomá alebo vedomá voľba na život v „ilegalite“. Pri pokuse odvetiť na túto otázku sa dajú určiť tri hlavné životné stratégie, tak konštruktívneho, ako aj deštruktívneho charakteru.

Tri stratégie

Prvá príčina je spojená s pasivitou proruského obyvateľstva Kyjeva. V proruskej kyjevskej inteligencii sa sformovala istá protirečivosť: Na jednej strane je ostrý pocit nesúhlasu so všetkým čo sa deje, na druhej je tu ponorenie sa do halucinogénneho sna „naučenej bezmocnosti“, snaha prečkať, nič nerobiť.

Pocit prežívania „v ilegalite“ zažila nejedna generácia proruských Kyjevčanov a postupne sa vychovávajú v pasivite a pocitu odsúdenia ďalšie. Kyjevské „podzemie“ žije akoby v letargickom sne, presvedčené o svojej bezmocnosti niečo zmeniť. Tento pocit bezmocnosti ich zbavil subjektívnosti v kritickom momente.

Druhá príčina má súvis s rozhodnutím sa na dobrovoľné mučeníctvo. Proruskí Kyjevčania dobrovoľne nesú kolektívnu zodpovednosť za prebiehajúce dianie. „Paralelné spoločenstvo“ pestuje v sebe takmer religiózny pocit blížiacej sa katastrofy, pocit blížiacich sa dôsledkov tejto hrôzy, ktorá sa zrodila v Kyjeve, no nesnaží sa od nej ujsť. Proruskí Kyjevčania tak dobrovoľne nesú úlohu mučeníkov a doslovne „si želajú trpieť“.

Existuje však aj tretia príčina. Je to pripravenosť kráčať nebezpečnou cestou otvorenej opozície voči nacistickému režimu. Riziková a tragická rola zvestujúca veľkú ruskú kultúru je v samom centre ukrajinstva. Takúto cestu si volia nemnohí. Avšak aj ich sú desiatky až stovky.

Takým bol aj Oles Buzina, ktorý urobil z odmietnutia vycestovať politický manifest. Alebo kyjevský básnik a satirik Jan Taksjur, obvinený SBU z vlastizrady kvôli sympatiám voči Rusku, odsedevší si v kyjevskom väzení až do nedávneho oslobodenia v rámci výmeny zajatcov. Proruskí Kyjevčania sa stavajú na túto cestu, pretože veria, že Kyjev je ruské mesto a oni sú toho živým potvrdením.

Vladimír Mikunda podľa regnum.ru z 9. 6. 2023