V poslednom čase sa nebývalo aktivizoval Juraj Draxler. Na jeho textoch je cítiť, že mu skutočne záleží na tom, aby sa Slovensko prestalo rútiť dolu svahom. Jeho posledné zamyslenie sa pokúša odpovedať na otázky z titulku. A Draxler ponúka vierohodné odpovede:

Ruka ruku myje

Draxler pripomína, ako sa Matovič vyšplhal k moci: “Asi najznámejšie predvolebné video: Igor Matovič sľubuje, že vyvlastní vilu Jána Počiatka. Samozrejme, nevyvlastnil nič. Za tri roky sa akurát v dvoch alebo troch politicky exponovaných prípadoch stalo, že bývalí štátni úradníci museli vrátiť, čo zarobili na úplatkoch. Podobné veci sa ale stávali aj predtým, štát vedený Igorom Matovičom nijako “nezarobil”. Na vilu si dnes už skoro nikto nespomenie, ani na J. Počiatka (ktorým medzitým začal pobývať v inej krajine). V skutočnosti sa za tejto vlády vlastne v majetkoch politikov či bývalých funkcionárov nikto extra nehrabal. A Igor Matovič sa tejto téme už ani extra nevenoval. Akoby aj mohol. Sám peniaze zveroval (pardon, Pavlínka zverovala) pochybným finančným skupinám, aby mu ich spravovali, v jednom prípade sa aj jemne popálil (doteraz nevieme, ako tie milióny u Arcy dopadli, ale hádam každý súdny človek tuší, že tí, ktorí ich správu u skrachovanej firmy medzitým prebrali, majú Igora, pardon, Pavlínku, vcelku pekne v hrsti). A tiež nepotrebuje, aby mu niekto vyčítal, že pred voľbami behal na Cyprus “odhaľovať” schránky a sám dáva peniaze firmám, ktoré ich hojne využívajú.”

Netreba si podľa Draxlera zakrývať oči pred tým, že Matovič sa od ostatných politikov (a nielen politikov) v mnohých zásadných veciach ani tak veľmi nelíši: “Mimochodom, svoje peniaze zarobil na jednom z tých vysoko pofidérnych spôsobov, ktoré umožnila doba. Niekto ryžoval na herbalajfoch, iný na predaji investičného životného poistenia, Igor ľuďom do schránok strkal nevyžiadané papiere. Príznačne, takto zarobené peniaze neinvestoval do ničoho produktívneho, ale strká ich na rovnaké účty, ako polovica tých, čo takto rýchlo v “transformačnej” ekonomike na niečom trhli. Ešte raz: bolo fajn na rečiach o majetkoch politikov ísť do vlády, ale nepotrebuje, aby sa niekto príliš vŕtal v majetku jeho, či nebodaj spoločností, ktoré spravujú jeho (pardón, manželkine) peniaze.”

Nemá ich kto kontrolovať

V nasledujúcich tézach nemožno s Draxlerom do bodky nesúhlasiť: “V každej fungujúcej demokracii je istá vrstva ľudí, ktorí nie sú politikmi, ale verejnému životu sa venujú viac, ako iné. Prominentní občania Atén, Kartága či Ríma, alebo oveľa neskôr typickí západní “verejní intelektuáli”. U nás to nemáme. Máme komentátorov a akože intelektuálov, ktoré žijú z opakovania klišé a z pseudomoralizovania. Nemáme poloprofesionálnu vrstvu ľudí, ktoré by politiku rozoberali, vrátane predvolebných sľubov. A ich povolebného plnenia. Naopak, taká SaS písala do programov aj čisté nezmysly, ale skamarátení novinári jej sľuby vysoko hodnotili. Taký Gröhling pred voľbami sľuboval, že ministerstvu školstva ušetrí 20 mil. ročne zlúčením niektorých organizácií. Aj ich zlúčil, aj si toto značne formálne gesto nikto nevšimol. A neušetril nič. A už vôbec nie 20 miliónov, čo bol bohapustý nezmysel (toľko tie organizácie ani len nemíňali na svoj chod). O sľubovaných reformách, ku ktorým doteraz nedošlo, aj škoda hovoriť.” Aktivistov, aj dobre vzdelaných a rozhľadených aktivistov, na Slovensku máme. A robia presne to, čo Draxlerovi chýba. Avšak nedostávajú žiaden priestor a možno považovať za úspech, ak prekročia hranice sociálnych sietí.

A vedia politikom pripomenúť aj to, čo by im rád pripomenul Draxler: “Podobne sa dnes prestali preberať dokonca tak zjavne nenaplnené sľuby ako 25 tisíc štátnych nájomných bytov ročne. V slušnej spoločnosti by toto Kollárovi obúchavali o hlavu každý deň a taká strana by už mala nulové preferencie. U nás to akosi neprekáža. A Igor? Ten plodil kopu nezmyselných sľubov, v rôznych internetových referendách a programoch. Tým, že nezmyslov sa v médiách rozpráva veľa, zľava sprava, tie predvolebné sú brané vlastne len ako ďalšia tapeta schaosenej spoločnosti.” Tu asi trafil klinec po hlavičke, práve médiá sú zodpovedné za to, čí hlas počuť a čí nie.

Veľkej časti voličov je to jedno

Draxler vidí politické obdobie Igora Matoviča, ako symptóm toho, čo sa vlastne deje: “Rovnako, ako smerovanie krajiny. Dnes už je na číslach pekne vidno, ako zaostávame aj za inými krajinami vo východnej Európe. (A nehovorím o zlom prepočte Eurostatu spred rokov, ale o trhových cenách a príjmoch.) Celkovo je v našej spoločnosti veľký problém nielen s chápaním, ale aj s hovorením faktov. Mnohých pravda ani nezaujíma, logické rozpory vo vyjadreniach im neprekážajú. Čo pravda, mnohých nezaujíma, je jednoducho realita. A tá všeobecná domáca apatia výrazne bije do očí aj teraz. Západné krajiny sú plné štrajkov (Británia, Francúzsko, teraz čiastočne ochromené Nemecko). Formálne majú rôzne požiadavky, ale v zásade ľuďom došla trpezlivosť s tým, ako sa ďalej roztvárajú nožnice medzi bežnými pracujúcimi, ktorí majú cez často skryté poplatky znášať náklady kríz, a superbohatou globálnou elitou, ktorá naberá majetky rýchlejšie, ako kedykoľvek od začiatku 20. storočia, keď štáty začali antimonopolnou legislatívou a daňovou politikou polarizáciu spoločnosti tlmiť. U nás sa ani len akademici nevedeli vzbúriť proti plagiátorovi, osobnosti verejného života voči nemravnému predsedovi parlamentu, a občania voči šialenému Igorovi. Aj preto treba zlatom vyvážiť tých ľudí, osobnosti aj bežných občanov, ktorí pred nasledujúcimi voľbami, naopak, nebudú apatickí.”

Čo bude ďalej?

Mali by sme asi začať od konca. Do vzťahov medzi papalášmi a politikmi bežný človek nemá šancu vstúpiť, nie každý z nás má dostatočné schopnosti a možnosti, aby sa stal politickým aktivistom, akým sa ukazuje byť Draxler. Avšak každý z nás, ktorý je zamestnaný, môže skúsiť vstúpiť do odborov, každý z nás môže zdvihnúť zadok a ísť to s rozmyslom v deň volieb do urny. Stačí malá aktivita, ktorou nahradíme naučenú pasivitu, a môžeme zmeniť osud celej krajiny. A nemalo by to byť pre päť stovák, ale preto, že chceme urobiť niečo pre lepší život našich detí.