Vedci vraj zistili, že maximálny počet ľudí, ktorí ako tím dokážu prijať lepšie rozhodnutia, než jednotlivci, je sedem – potom údajne platí, že čím viac účastníkov je v diskusii, tým je to horšie, nad racionalitou organizovanej komunikácie vraj začnú prevažovať rozdielne povahové črty, rozdielne vzdelanie, motivácie, sympatie či antipatie a iné psychologické mechanizmy jednotlivcov. Ktosi iný zase z hľadiska racionality správania prirovnal ľudstvo ako celok k brontosaurovi: obrovské telo a maličká hlavička.

Dvadsaťsedem členských štátov EÚ chce efektívne zosúlaďovať 27 rôznych národných energetických politík. Do tohto systému riadenia vstupujú stovky národných a desiatky nadnárodných inštitúcií na rôznych hierarchických úrovniach s desiatkami tisíc zamestnancov. Veď len samotný Európsky parlament má 705 členov.

Človek by povedal, že produktom toľkých rokov práce toľkých múdrych ľudí musí byť perfektne zladený a zabezpečený systém. A ono – trt makový, povedané jemne a zdvorilo. Energetická politika EÚ ako výsledok spoločnej práce desiatok tisíc ľudí je jeden obrovský amatérsky chaos, škandál a hanba.

Ako je to možné?

Už desiatky rokov veľmi dobre vedia, že Európa je fatálne závislá na ruských energiách, a predsa vyhlásili Rusku doslova samovražedné sankcie. Už desiatky rokov veľmi dobre vedia o nespoľahlivosti a problematickosti riešení ako sú veterné turbíny či solárne panely, ktoré hyzdia krajinu a majú aj ďalšie vedľajšie negatíva, a predsa zúrivo poodstavovali osvedčené zdroje ako je uhlie či atómová energia. Už desiatky rokov veľmi dobre vedia o trende narastania spotreby energie, a predsa ich zaskočil, akoby s ním vôbec nerátali. Už zo školy všetci veľmi dobre poznajú zákon neviditeľnej ruky trhu a čo robí s cenou nedostatok nejakej komodity, a predsa sú teraz všetci v šoku z toho, čo sa stalo s cenou elektriny.

A všetci žasnú nad výsledkom: v Európe je nedostatok elektriny a jej cena vyletela do nevídanej výšky. Múdri liberalistickí manažéri len začudovane krútia študovanými hlavičkami a v niektorých krajinách dokonca začínajú hovoriť o riešení, ktoré by ešte pred pár rokmi označili za príšernú fantáziu z dôb dávno minulých: o znárodnení vyrobenej energie a jej štátne prerozdeľovanie.

A tu sa natíska otázka: má ten bruselský brontosaurus naozaj takú miniatúrnu hlavičku, že jednoducho úloha zabezpečiť pre Európanov bezpečné zásobovanie energiami bola nad jeho sily? To by nebola dobrá správa. Alebo to nie je náhoda a budeme musieť hľadať celkom iné vysvetlenia? To by bola asi ešte horšia správa…

Tak či onak, jedna vec sa nám tu rysuje pomerne zreteľne: keď bude naozaj zle, budeme si musieť pomáhať sami, ako budeme vedieť. Spoliehať sa na Brusel a na jeho múdre rozhodnutia totiž nemusí byť práve najlepšie riešenie.

Ešte dobre, že na občana nikdy nezabudnú

Pozoruhodné na veci je aj to, že pri tom všetkom zmätku a začudovaní sa akosi náhodou nikdy nezabudne na občana, na jeho peňaženku. Totiž, presnejšie povedané, na jej nenápadné či menej nenápadné vykrádanie. Celá tá záležitosť s cenou elektriny je navonok zložitá – do hry vstupujú emisné povolenky, dotácie na obnoviteľné zdroje, medzinárodná energetická burza v Lipsku, poplatky za distribúciu, operátora trhu a iné prevádzkové náklady, rôzne nuansy štátnej politiky v jednotlivých štátoch, atď. – avšak pre jej pochopenie stačí poznať dve základné skutočnosti.

Prvá: v EÚ väčšia časť spoločností, ktoré vyrábajú elektrinu, a to vrátane firiem s majoritnou účasťou štátu, sú akciové spoločnosti, ktorých prvým princípom je zvyšovanie zisku pre akcionárov.

A druhá: energetické spoločnosti majú vysoko nadpriemerné čisté zisky, čo sa v súčasnej situácii s nedostatkom energie nijako nezmenilo, ale tak akosi všetci tušíme, že na konci roka, keď sa uzavrie účtovníctvo, to bude presne naopak.

Ako scenár pre najbližší rok sa nám tu črtá dosť zjavná príčinná reťaz: na jej začiatku je rozhodnutie proamerických vazalských politikov uvrhnúť na Rusko bezprecedentné sankcie a vyhlásiť Putina za dôvod extrémne vysokej ceny energií. A na konci tej reťaze je čosi ako ekonomická samovražda v členských štátoch EÚ, najmä tých chudobnejších, a tým pádom finančne zraniteľnejších. No dobre, slovo samovražda možno bude príliš tvrdé, samozrejme, bude to kvantitatívna otázka: aké percento firiem či domácností skončí bankrotom, aké percento iba schudobnie, a aké percento prežije bez vážnejšej ujmy.

Ľahko by sa tomu dalo zabrániť, lenže…

Tomu scenáru by sa dalo zabrániť. Štát, ktorý si vie dostatočne lacno vyrobiť dostatok energie – a Slovensko takým štátom je – by nemal mať problém svoju energiu poskytovať občanom za prijateľnú cenu. Samozrejme, ak by bol dostatočne zvrchovaný a ovládaný ľuďmi, pre ktorých by prosperita a záujmy občanov ich štátu boli prioritou číslo jedna.

Riešenie je jednoduché, pomenovali ho už mnohí. Napríklad poslanec Národnej rady Tomáš Taraba to povedal zreteľne: „Jediné riešenie energetickej krízy na Slovensku nespočíva v úspore spotreby ako presadzuje Budaj, ani v kompenzáciách ako presadzuje Sulík, ale v zabránení tomu, aby sa elektrina, ktorú vyrábame za 30 eur, predávala za 950 eur.”

Zoštátnenie produkcie elektriny a stanovenie cenového stropu pre Slovensko je z pohľadu globálnych majiteľov tejto hry nepochybne jej kazením, preto niet pochýb, že tomu budú kladené rôzne objektívne či „objektívne“ prekážky v podobe rôznych zmlúv, dohôd a pravidiel, ktoré sa nesmú porušiť či obísť.

Pre politika, ktorý nie je zapredaným služobníkom cudzích záujmov by však nemalo existovať dôležitejšie pravidlo, než spravodlivosť pre svoj ľud. Aj toto pomenoval Taraba jasne a otvorene: „Názor bruselských úradníkov, ktorí svojimi rozhodnutiami vyprodukovali najväčšiu krízu v povojnovej Európe, nás v takto vitálnej otázke nemá čo zaujímať.”

Čo na to vedenie nášho štátu? Na ktorú stranu barikády sa postaví?

Ivan Lehotský