Pravda je viac ako sloboda. O kríze liberálnej demokracie

Bratislava 16. marca 2020 (HSP/Foto:TASR-Martin Baumann)

Liberálna demokracia považuje slobodu sa rozhodujúcu hodnotu a základné kritérium pre spoločenský vývoj. Kríza liberálnej demokracie je logickým dôsledkom oddeľovania slobody od zodpovednosti. Prejavuje sa nárastom nových očakávaní, požiadaviek a práv a odmietaním či obchádzaním povinností. Mentalita “všetko a hneď” je zameraná na okamžitú spotrebu, na ekonomický rast bez ohľadu na jeho udržateľnosť či poškodzovanie životného prostredia, na zadlžovanie nasledujúcich generácií. Táto mentalita upevňuje etický relativizmus

Sloboda (výberu, vzťahov, vyjadrovania a pod.) je pre demokraciu a pre dôstojný život človeka nevyhnutná, ale nie je sama osebe postačujúca. Sloboda sa neudrží bez napĺňania svojho pravého zmyslu. Pravým zmyslom slobody je nachádzať v živote šťastie, a to plné a trvalé. Ako zapísal už staroveký Tukidydes odkaz od Perikla, “niet šťastia bez slobody a niet slobody bez statočnosti”.

Sám seba nikto nedokáže urobiť šťastným, ani pri bezbrehej slobode. Práve naopak: po prvé, moja sloboda má hranice tam, kde sa začína sloboda druhých ľudí okolo mňa. A po druhé, človek môže byť šťastným iba vo vzťahu k inej osobe. Skutočné šťastie sa dá vytvoriť a nájsť len tak, že ho zdieľame s druhými, že robíme šťastnými iných.

Miera slobody u nás a na Západe je dnes bezprecedentná. Narástla pádom totalitných režimov a vďaka procesu európskej integrácie. Napriek tomu je v západnom svete i u nás klesajúca miera spokojnosti s demokraciou. V mnohých krajinách narástli extrémistické strany. Príčiny treba hľadať vo viacerých javoch – problémom sú nefungujúce inštitúcie právneho štátu a korupcia politického systému, klesajúca schopnosť štátov garantovať bezpečnosť a čeliť novým hrozbám, ale aj úpadok vzdelávania, médií, kultúry a duchovného života.

A tu sa dostávame k druhému a podstatnému problému liberálnej demokracie. Ak je sloboda hlavnou hodnotou, cieľom a kritériom spoločenského a politického života, môže sa zo strany dominujúcej väčšiny spoločnosti stať zneužívaným výdobytkom na presadzovanie svojho videnia sveta a svojich zájmov. Demokracia bez rešpektovania základných, univerzálnych hodnôt sa stáva diktátom väčšiny. Zákony prijímané demokraticky z vôle väčšiny tak obmedzujú slobody a práva menšín respektíve jednotlivcov s iným svetonázorom. V spoločnosti rastie napätie, rozdelenie a konfrontácia.

Pravda je viac ako sloboda

Kde máme hľadať riešenie, ak nechceme našu slobodu a demokraciu odovzdať do rúk škodlivému extrémizmu či nebezpečnému populizmu? Správnou odpoveďou na krízu slobodných národov a etablovaných demokracií je úcta k pravde. Pravda je viac ako sloboda. Lebo pravda nás oslobodzuje, len ona môže zvíťaziť nad demagógiou a pokrytectvom. Je náročná, ale rozhodujúca pre charakter človeka a spoločnosti. Otázka pontského Piláta “Čo je pravda?” rezonuje celými dejinami. Je aj našou úlohou si ju klásť a hľadať odpovede. Ale je aj našou zodpovednosťou poznanej pravdy sa držať a podľa nej aj rozhodovať, ako nás pozýval “hľadač pravdy” Pavol Strauss. S úctou pripomínam postoj Silva Krčméryho pred komunistickým súdom v r. 1954: “Vy máte moc, my však máme pravdu!” Pravda pre Krčméryho a pre tisíce režimom prenasledovaných spoluobčanov bola cennejšia ako sloboda. Inak by ich konanie nemalo zmysel. Vďaka ich obetiam sme znovu nadobudli slobodu. Odkazom umučených a prenasledovaných, ale aj generácií statočných  pred nami je držať sa pravdy, ak nechceme prísť o slobodu znova, postupne, plazivo. V tom spočíva ohrozenie liberálnej demokracie, ktorá relativizuje alebo nectí si pravdu, a tým zvnútra ohrozuje samu seba.

Zodpovedná demokracia

Partikulárny prívlastok slobodnej, liberálnej demokracie sa používa hlavne preto, lebo existujú aj iné, ktoré karikujú túto formu vládnutia: napríklad ľudová či socialistická demokracia. Preto ak potrebuje naša demokracia prívlastok, tak nech je vyvážený vo vzťahu k zmyslu slobody a motivuje k jej zrelosti: zodpovedná demokracia. Veď čo iné potrebujú bežní, poctiví občania od verejnej moci na úrovni štátu, samosprávy i Európskej únie, ak nie zodpovednú správu verejných vecí? Čo iné, než zodpovednú politiku a účinnú spravodlivosť potrebujeme uplatniť voči korupčníkom, zločincom a oligarchom? Čo iné očakávame od EÚ, než väčšiu slobodu a bezpečnosť v nestabilnom medzinárodnom prostredí? Vyjadrením spätosti slobody, spravodlivosti a potrebnej solidarity je rešpektovanie a posilňovanie subsidiarity. S týmto princípom, žiaľ, má bruselská i bratislavská byrokracia snáď najväčší mentálny problém. Poznal som to zblízka.

Talenty a charakter sú ako moc a pravda. Judáš Iškariotský bol veľmi talentovaný, najviac vzdelaný spomedzi apoštolov Krista. Zlyhal však pre nedostatok charakteru. Ak talent či moc neslúžia pravde, stávajú sa zradnými, nebezpečnými. Zrada pravdy je častejšia tam, kde je viac prítomný vplyvu – v politike, ekonomike, finančníctve, v médiách. Dnes pôsobí v politike veľa prekrúcačov pravdy – klamárov a pokrytcov. Slovenský politický systém je voči tomuto trendu málo imúnny. Aj preto sa súčasný parlament podobá na nedôstojný cirkus a štátne inštitúcie sú popretkávané korupciou. Dopyt po pravde a po statočnosti je evidentný, ale ponuky je tu málo! Žijeme vo veľkej nerovnováhe, ktorá je zdrojom krízy.

Rozhodovanie vo svetle pravdy a skúsenosti

V našej domovine máme slobodu a demokraciu, ale chýba nám účinná spravodlivosť a rozumná solidarita. Narastajú sociálne i regionálne rozdiely. Namiesto zrelej prorodinnej politiky tu pribúdajú sociálne deformácie a ich neudržateľné financovanie. Korupcia a nízka vymožiteľnosť práva sú skôr pravidlom, než výnimkou.

Voľby 29. februára nebudú jednoduché. Ide v nich o veľa, niektorým v nich ide o všetko. Sú však kľúčovou príležitosťou pre posilnenie zodpovednej demokracie a pre jej ozdravenie po 30 rokoch. Predpokladom zlepšenia slovenských pomerov je účasť vo voľbách a rozhodovanie vo svetle pravdy a skúsenosti. Lebo pravda je viac ako sloboda. Pravda – to je základ slobody a spravodlivosti pre človeka, pre národ a pre celú spoločnosť.

Podľa viacerých analytikov súčasný parlament z hľadiska celkovej úrovne a politickej kultúry bol najhorším za 30 rokov. Po prvýkrát v ňom chýbalo hnutie Novembra ‘89. V roku 2016 neprehralo len KDH, ale celé slušné Slovensko. Tá prehra mala až krvavé dôsledky a vysokú cenu. Návrat KDH do parlamentu je v záujme slušného Slovenska. Je to dôležité pre zodpovednú demokraciu. Preto ho podporujem.

Ján Figeľ