Je najvyšší čas to riešiť. Slovenská politika je priam zamorená ľuďmi, ktorí boli „vypestovaní“ v „sorosoidných“ mimovládnych organizáciách, akýchsi liahňach kvislingovských politikov, agentov zahraničných veľmocí, a ktorí bez ohľadu na skutočné záujmy a názor občanov sa všemožne snažia Slovensko ťahať smerom k čím väčšej neokoloniálnej závislosti, čím extrémnejším úchylnostiam, vykoreňovaniu, odnárodňovaniu a rozkladu.

Dnes už mnohé z týchto mimovládok nie sú odkázané na priame financovanie z krajiny svojho pôvodného zdroja, avšak nič sa nezmenilo na tom, že stále šíria tú istú ideológiu a propagandu: úchylnosti, bruselizmus, rusofóbiu, americký militarizmus, atď. – asi každý vie, o čom je reč.

Už sú to doslova desaťročia, čo mnohí ľudia kritizujú situáciu, ktorá v tomto smere na Slovensku existuje, ale nič sa nemení. Ozýva sa veľa hlasov, že by bolo urgentne treba prijať podobný zákon o zahraničných agentoch, ako majú naozaj suverénne krajiny ako USA či Rusko: striktný a tvrdý, ktorý by chránil občanov a štát pred škodlivým vplyvom rozvracačov z cudziny, lenže situácia je stále rovnaká.

Nepochybne je dôvodom to, že títo ľudia už natoľko ovládli verejný priestor, médiá a inštitúcie, že kto by chcel zmeniť legislatívu, narazil by na ich veľký odpor. A naopak, oni verejnosť aktívne presviedčajú, že politické mimovládky sú pre demokraciu nevyhnutné – ak by neboli ony, nebola by vraj ani demokracia.

Sú politické mimovládky nevyhnutné pre demokraciu?

Tak napríklad nedávno akýsi Michal Horský v extrémistickom denníku SME napísal, že vraj „brojenie proti politickým mimovládkam je nepochopením podstaty demokracie“. Ibaže v tomto prípade kto nepochopil podstatu demokracie, je práve on – tu totiž vôbec nejde o zakázanie politických mimovládok, ale o nápravu toho podstatného, čím „sorosoidné“ politické mimovládky demokraciu krivia:

a) že to sú ľudia, ktorí majú na fungovanie spoločnosti a štátu neodôvodnene väčší vplyv ako iní občania

b) že metódy ich pôsobenia na verejnosť sú často prepracovanými, podprahovo pôsobiacimi neférovými psychologickými technikami

c) a že verejnosť zavádzajú, ak nepriznávajú, že sú vykonávateľmi vôle, čiže agentmi kohosi z cudziny.

Aby sme nehádzali do jedného vreca hrušky s topánkami a skrutkovačmi, tak treba zdôrazniť, že nie sú mimovládne organizácie ako mimovládne organizácie. Je diametrálny, principiálny rozdiel medzi neštátnymi združeniami, ktoré združujú športovcov, opatrujú starých a chorých, realizujú lokálne environmentálne, infraštruktúrne, kultúrne či podobné projekty, a medzi organizáciami, ktoré majú za cieľ ovplyvňovať podobu a fungovanie spoločnosti ako celku, hoci k tomu nedostali žiadny mandát od občanov.

Niekedy je ťažké odlíšiť charitatívnu organizáciu od politickej a nepochybne je priamo zámerom majiteľov politických mimovládok, aby sa „vlci v baránčom rúchu“ skrývali medzi ovečkami, a aby ľudia tieto dve kategórie vnímali ako jednoliatu masu. Napriek tomu je treba tieto dve kategórie striktne rozlišovať.

Kto to vysvetlí verejnosti?

Kto však tieto veci vysvetlí občanom, ktorí často netušia, s čím majú do činenia a ani nemajú dôvod to detailne analyzovať? Našťastie je tu niekto, kto sa tejto téme dlhodobo venuje, a kto tie podstatné veci preskúmal, pomenoval a argumentačne podložil. Aktivista Peter Marman v spolupráci s Daliborom Juráškom a ďalšími vytvoril stránku www.politickemimovladky.sk, ktorá detailne rozoberá a dokumentuje tému politických mimovládnych organizácií z hľadiska ich financovania, politickej orientácie a krajiny prvotného pôvodu.

Stránka na úvod kladie štyri základné otázky:

a) Sú politické mimovládky skutočne občianske?

b) Pôsobia v slovenskom záujme?

c) Majú americkú DNA?

d) Stojí za nimi Soros?

Autori si dali tú námahu a rozanalyzovali množstvo výročných správ týchto organizácií a ich financovanie, aby na základe toho potom mohli na uvedené otázky zodpovedne odpovedať.

Identifikovali dva druhy politických mimovládnych organizácií: „liberálne a prozápadné“ a „kresťanské a konzervatívne“ (tých je podstatne menej). Odpovede na uvedené štyri otázky sa u týchto dvoch skupín diametrálne líšia.

V prípade kresťanských a konzervatívnych organizácií skonštatovali, že sú skutočne občianske, pôsobia v slovenskom záujme, nemajú korene v USA a nefinancuje ich Soros, ani inak za nimi nestojí.

K presne opačnému záveru však autori dospeli po dôkladnom preštudovaní množstva výročných správ a finančných tokov liberálnych a prozápadných mimovládok pôsobiacich na Slovensku. Čo aktivisti zistili o liberálnych a prozápadných mimovládkach?

Nie sú občianske

„Ak majú byť mimovládky reálne občianske, musia byť financované občanmi. Ak budú financované z korporátnych a vládnych zdrojov – akože pre dobro občanov, avšak často aj proti ich presvedčeniu – potom slúžia iným záujmom,“ vysvetľuje stránka na úvod kapitoly, ktorá prináša odpoveď na prvú otázku, či sú liberálne a prozápadné mimovládky skutočne občianske.

A aký je výsledok ich skúmania 186 výročných správ 14 hlavných politických mimovládok z tejto skupiny? Len tri percentá (!) ich financovania pochádzajú z darov drobných darcov, čiže občanov, zvyšok je z rôznych iných zdrojov. Záver? Tieto mimovládky sú občianske len formálne. Za „občianskym“ maskovaním presvitajú neobčianske záujmy často smerujúce proti vôli väčšinovej občianskej spoločnosti.

Pôsobia v cudzom záujme

„Ak majú mimovládky reprezentovať slovenskú občiansku spoločnosť, potom musia byť financované zo Slovenska. Ak budú financované zo zahraničných zdrojov, potom reprezentujú cudzie záujmy, ktoré môžu byť v rozpore so želaním slovenskej občianskej spoločnosti,“ hovorí úvod ďalšej kapitoly. Aká je realita v prípade liberálnych a prozápadných mimovládok pôsoviacich na Slovensku?

Zo 186 výročných správ 14 hlavných politických mimovládok z tejto skupiny vyplýva, že iba 15 percent financií pochádza zo Slovenska. Záver? Sú slovenské registráciou na Slovensku, ale reálne slovenský záujem reprezentujú len vtedy, ak je náhodou práve v zhode so záujmami zahraničných sponzorov. Ako to je v opačnom prípade, to čitateľ ľahko uhádne aj sám.

Majú americké korene

V roku 1997 americká vládna agentúra USAID sformovala zámorské donorské organizácie, ktoré následne vytvorili Trust pre občiansku spoločnosť v strednej a východnej Európe s oficiálnym cieľom vybudovať silné mimovládne organizácie a tretí sektor.

Mimovládky vzídené z tohto impulzu sa začali zapájať do politického boja v súlade s americkou zahraničnou politikou. Z analýzy 186 výročných správ 14 hlavných politických mimovládok z tejto skupiny vyplýva, že v rokoch 2000 – 2020 až 40 percent zo všetkých financií, ktoré dostali tieto mimovládky, dokázateľne pochádzalo priamo z USA.

Je neodškriepiteľným faktom, že americké peniaze ich postavili na nohy. A boli to také sumy, že aj keď dnes už priamy americký podiel na ich financovaní výrazne klesol (niekto by mohol zlomyseľne a nekorektne poznamenať, že sa možno naučili to lepšie skrývať a tiež lepšie vyciciavať hostiteľský štát), ešte stále je celkový americký podiel suverénne najväčší. A nikto sa asi nebude čudovať ani ďalšej – tiež neodškriepiteľnej – skutočnosti, že tomu zodpovedá aj ich názorová orientácia.

A áno, z veľkej časti za nimi stoja sorosovci, nech si kričia koľko chcú

Americko-židovský finančný špekulant narodený v Budapešti George Soros do svojej celosvetovej siete organizácií doteraz vlial desiatky miliárd dolárov. Na Slovensku ho zastupovala Nadácia otvorenej spoločnosti. Priamo cez ňu a z iných kanálov zo zahraničia prichádzali od Sorosa na Slovensko v priebehu rokov desiatky miliónov eur, ktoré potom išli ďalším „spriazneným“ osobám a subjektom.

Z analýzy 186 výročných správ 14 hlavných politických mimovládok z tejto skupiny vyplýva, že v rokoch 2000 – 2020 až 30 percent všetkých financií pre tieto organizácie pochádzalo priamo zo Sorosovho impéria. Dá sa konštatovať spolu s autormi analýzy, že v zozname donorov tak Soros o rád prevyšuje všetkých ostatných sponzorov.

Ak teda pri zmienke o mimovládkach ľudia často používajú meno Soros, tak to nie je žiadna náhoda ani paranoja, ale má to veľmi racionálny základ, darmo sa liberalistickí extrémisti vysmievajú a hnevajú.

Záver

Americké vládne inštitúcie a najmä Soros majú leví podiel na vzniku dnešného podhubia liberálne aj progresivistickej politiky na Slovensku, ktorá tak má vďaka ich peniazom oveľa silnejšie postavenie, než by mala prirodzene.

Politické mimovládky slúžia v tejto štruktúre ako liahne a inkubátory vhodných kandidátov na budúcich štátnych funkcionárov. Ak nie sú práve pri moci, tak tu majú platené miesta, kde môžu byť „v zálohe“, môžu sa pripravovať na ďalšiu kariéru a posilňovať svoj imidž filantropickými a mediálnymi aktivitami.

Príkladov je mnoho, ako jeden za všetky môžeme spomenúť napríklad súčasnú prezidentku SR Zuzanu Čaputovú, ktorá podľa vlastného životopisu v rokoch 2001 až 2017 spolupracovala s občianskym združením Via Iuris, od roku 2010 ako advokátka.

Tieto organizácie sú nedemokratickým nástrojom moci, lebo ich reálny vplyv nezodpovedá vôli obyvateľov Slovenska a nezískali ho vo férových voľbách, ale zákerným a nečestným spôsobom.

Pre zlepšenie demokracie na Slovensku je nanajvýš žiaduce napraviť tento chorý a nebezpečný stav. Riešenie je veľmi jednoduché: zaviesť aj u nás presne rovnaký zákon o zahraničných agentoch, ako majú v USA.