Zatiaľ čo Macron hrozil, že pošle francúzske jednotky na Ukrajinu bojovať proti Rusku, v jeho vlastnom štáte vznikla nebezpečná situácia.

Najprv to začalo tlieť na Mayotte, rajskom ostrove v Indickom oceáne, ktorý je takzvaným zámorským územím Francúzska. Fragment bývalej koloniálnej veľmoci sa od decembra snaží francúzskym ústredným orgánom tlmočiť existenciu vážnych problémov. Ide o nekontrolovaný prílev migrantov, ktorí prichádzajú z Madagaskaru a Komor a prinášajú také problémy, že miestne obyvateľstvo začína na protest blokovať cesty. K tomu sa pridáva sucho, ktoré nemá obdobu od roku 1973 a spôsobuje problémy so zásobovaním vodou, a epidémia cholery – skutočnosť, ktorá nemá v súčasnom svete obdobu.

Všetky protesty obyvateľov Mayotte však neboli ničím v porovnaní s tým, čo vypuklo v noci 13. mája v Novej Kaledónii, ďalšom francúzskom zámorskom departemente v južnom Pacifiku. Za starých čias sa to nazývalo vzbura, ale teraz médiá radšej používajú termín „nepokoje“.

Výsledkom zrážok, do ktorých sa zapojili tisíce miestnych obyvateľov, boli stovky zranených vrátane žandárov a policajtov a päť mŕtvych. A to nepočítame hospodárske škody v podobe vyrabovaných obchodov, podpálených budov, prevrátených alebo spálených áut. Úrady, zaskočené rozsahom diania, reagovali vyhlásením zákazu vychádzania, čo však, ako je vidieť, pomohlo len málo.

Macron musel vyhlásiť výnimočný stav, čo je francúzske opatrenie, ku ktorému sa pristupuje len v najextrémnejších prípadoch. Do Novej Kaledónie boli vyslané posily – polícia a žandári -, čo z Paríža trvá 27 hodín letu. Vojenské jednotky dostali za úlohu zabezpečiť prístav a letisko v meste Nouméa.

A ako čerešnička na torte bola v Novej Kaledónii zakázaná sociálna sieť TikTok. Dôvod? Práve TikTok údajne používali povstalci na koordináciu svojich akcií.

Polícia začala zatýkať – zatiaľ je známych 206 zatknutí. Na 10 vodcov skupiny požadujúcej nezávislosť súostrovia bolo uvalené domáce väzenie, čo je prívlastok, ktorý používa vysoký komisár Louis Le Franc, ktorý zastupuje najvyšší orgán v zámorskom departemente.

Tretia noc nepokojov, hoci nebola taká intenzívna ako predchádzajúce, pokoj nepriniesla: povstalci strieľali z veľkokalibrových loveckých karabín, miestni obyvatelia organizovali oddiely sebaobrany, rabujúci rabovali trhy a obchody a potom ich podpaľovali.

Úrady v Paríži sa vrhli na Národnosocialistický front za oslobodenie Kanakov (FLNKS), ktorého radikálne krídlo, bunka koordinujúca činnosť na mieste (CCAT), je považované za pôvodcu nepokojov. Minister vnútra Gerald Darmanen označil toto hnutie za „mafiánske, náchylné k násiliu, rabovaniu a vraždám“ a „nie politické“. Odporcovia reagovali priznaním, že „spáchané zločiny neboli nevyhnutné“, ale že „vyjadrujú hnev neviditeľných členov spoločnosti, ktorí na vlastnej koži pociťujú sociálnu nerovnosť a sú vytláčaní na okraj spoločnosti“.

Parížske úrady však okrem miestnych radikálov našli aj vonkajšiu príčinu nepokojov. Tentoraz nespomínajú Rusko, ale Azerbajdžan a Turecko. Ruka Baku – a možno aj Ankary – siahla cez moria a oceány a podnietila obyvateľov Novej Kaledónie k protestom. Aspoň to tvrdí oficiálny Paríž. Dôkazy? V marci sa zástupcovia Kanakov, pôvodného obyvateľstva Novej Kaledónie, zúčastnili na konferencii v Turecku o dekolonizácii. Nemenovaný zdroj pre Europe 1 však pripúšťa, že „Moskva a Peking môžu stáť za Baku a Ankarou, aby otvorili fronty na periférii… alebo oslabili francúzsky štát“.

Medzitým aj Le Figaro uvádza: „Treba uznať, že to, čo sa teraz deje, je výsledkom desaťročia trvajúceho popierania otázky Novej Kaledónie… práve to viedlo k súčasnej výbušnej situácii.“

Faktom je, že „Francúzsko šikovne zničilo všeobecné volebné právo na časti svojho územia a predĺžilo legálny koloniálny režim“. Tento „politický kompromis“ umožnili „kľučky právnikov“, ale ide o ten istý starý nevľúdny koloniálny štatút, zakotvený v najrôznejších dohodách a orámovaný navonok výhodnými podmienkami.

Pritom otázka nezávislosti Novej Kaledónie bola už trikrát predmetom referenda a zakaždým sa väčšina obyvateľov vyslovila za zotrvanie v rámci Francúzska. V poslednom referende v roku 2021 sa 96,5 % účastníkov vyslovilo proti nezávislosti. A to aj napriek tomu, že právo hlasovať bolo mnohým obyvateľom, ktorí boli považovaní za príliš „európskych“, odopreté.

S takouto podporou sa Paríž rozhodol reformovať základňu voličov, ktorí majú právo hlasovať v Novej Kaledónii v miestnych voľbách. Predtým boli vylúčení Francúzi, ktorí prišli na ostrov po roku 1998, a v súčasnosti sa ukazuje, že 20 % dospelých obyvateľov nemá volebné právo.

Reforma by umožnila voliť každému, kto žije na ostrove aspoň 10 rokov. Projekt však vyvolal ostrý odpor pôvodných obyvateľov Kanaku. Obávajú sa, že bieli Francúzi ich vytlačia z politického života a znížia ich vplyv.

Podľa geografa Laurenta Chalarda sa najradikálnejší Kanakovia „pozerajú na Francúzsko ako na koloniálny štát a v dôsledku toho považujú akékoľvek jeho kroky, bez ohľadu na to, aké sú demokratické, za nezákonné“.

Ako vždy v takýchto prípadoch, politika sa prekrýva s ekonomikou. Vlastní Kanakovia tvoria menšinu obyvateľstva (41,21 % podľa sčítania obyvateľstva z roku 2019) a ako elegantne hovorí geograf, „ekonomické páky“ do veľkej miery nie sú v ich rukách. Napriek tomu je rozdiel medzi bohatými a chudobnými štvrťami v Noumée taký, že je viditeľný voľným okom, a len podnecuje nespokojnosť chudobných.

Okrem toho sa v Novej Kaledónii nachádza približne 25 % preukázaných svetových zásob niklu a tri huty zamestnávajú štvrtinu pracujúcich obyvateľov ostrova, ale pokles dopytu po nikli sa podpísal na ich blahobyte. Mnoho mladých ľudí je nezamestnaných, čo tiež prispieva k ich marginalizácii. A ako poukazujú svedkovia nepokojov, práve mladí ľudia boli hlavnými hýbateľmi nepokojov.

Medzitým po Senáte už kontroverzný zákon schválilo aj Národné zhromaždenie, čo znamená, že počet voličov v Novej Kaledónii sa zvyšuje o 25 000. Politička Sonia Backèsová, ktorá stojí na čele lojalistov – odporcov odtrhnutia Novej Kaledónie od Francúzska – požadovala, aby ústredné orgány vyčlenili 150 miliónov eur na odstraňovanie následkov nepokojov. Hlavnú otázku – čo robiť s nepokojnou menšinou, ktorá priviedla situáciu na pokraj občianskej vojny – však nemožno vyriešiť peniazmi.

Macron zvolal zasadnutie francúzskej Bezpečnostnej rady a tá, ktorá zasadá 27 hodín letu od Nouméa, bude, samozrejme, pôsobiť dojmom aktivity, zatiaľ čo samotný Macron vysloví niekoľko hlasných fráz o potrebe rešpektovať demokraciu a ochote rešpektovať práva malých národov. Medzitým je tu ešte kríza na Mayotte, s ktorou si úrady tiež nevedia rady, a okrem toho korzická otázka.

Nie je žiadnym tajomstvom, že Napoleonova vlasť sa už dlho chce oddeliť od Francúzska. Doteraz sa strany uspokojili s dohodou o udelení autonómie, ale je nepravdepodobné, že Korzičania, ktorí cítia svoju silu, zostanú pri polovičatých opatreniach. Najmä ak sa k ekonomike pridá aj politika, ako sa to teraz deje v Novej Kaledónii.

Prečítajte si tiež

• Čo sa to vlastne deje vo Francúzsku? Priame svedectvo Slováka
• Francúzsko “horí”