Vo Francúzsku je minimálny vek odchodu do dôchodku 62 rokov, čo je najmenej z veľkých európskych ekonomík. Je však pravdou aj to, že Francúzi si tento skorý dôchodok „predplácajú“ veľmi vysokými odvodmi, aby bilancia dôchodkového systému bola vyrovnaná.

Emmanuel Macron už po voľbách 2017 avizoval ako jednu zo svojich hlavných tém dôchodkovú reformu, v rámci ktorej chce zvýšiť vek odchodu do dôchodku. Kvôli kovidu túto agendu dočasne odložil a vytiahol ju až teraz.

Zvýšenie minimálneho veku odchodu do dôchodku na 64 rokov však nie je jedinou vecou, ktorú nová dôchodková reforma zavádza. Dôchodková reforma pritvrdzuje aj podmienky pre vznik nároku na penziu. Na získanie plnej penzie je potrebné dosiahnuť vek najmenej 67 rokov a mať odpracovaných až 43 rokov. Nespravodlivé to je zvlášť pre ženy, ktoré boli na materskej dovolenke a ľuďom s nižším vzdelaním, ktorí začínajú pracovať skôr ako tí, ktorí študujú. Odporcovia reformy argumentujú, že tie opatrenia nie sú nevyhnutné, že rozpočet si so situáciou vie poradiť aj bez nich.

Aký je dôvod tejto Macronovej snahy? Medzi Francúzmi sa povráva, že tým chce „zahojiť“ choré zdravotné poisťovne a nejaké ďalšie veci. Odborári a opozícia ho vyzývajú na diskusie o týchto veciach, ale údajne ich arogantne ignoruje.

Veľká väčšina národa je proti tejto reforme. Keby mal o nej rozhodnúť parlament, tak by určite neprešla, Macronovi stúpenci v ňom majú menšinu. Francúzska ústava však na rozdiel od našej dáva prezidentovi zvláštnu právomoc. Tým nástrojom je článok 49.3, podľa ktorého vláda s podporou prezidenta má právo urobiť niektoré rozhodnutia aj bez väčšinovej podpory parlamentu. Je to sporný, dosť nedemokratický nástroj, ktorého použitie vždy vyvolá obrovskú vlnu protestov.

Keď bolo jasné, že by parlament dôchodkovú reformu neschválil, premiérka Élisabeth Bornová uvedený článok 49.3 použila. Znamená to prijatie dôchodkovej reformy vládou a prezidentom navzdory protestom parlamentu a opozície. Atmosféru v spoločnosti, už i tak vybičovanú na prasknutie, Bornová týmto krokom dostala do bodu varu.

Ľudia takúto aroganciu moci považujú za protiľudový puč, po celej krajine sa začali protesty, ľudia začali stavať barikády, robiť „ohníky“, k slovu sa dostali vodné delá, slzotvorný plyn, obušky, zadržané boli stovky protestujúcich, smetiari nechali na protest v uliciach Paríža desaťtisíce vriec s odpadkami.

Aj parlament má spôsob, ktorým sa môže brániť: ak do 24 hodín od spustenia článku 49.3 poslanci podajú proti problémovému návrhu protest, spustia tým hlasovanie o dôvere vláde, pričom odvolanie vlády by zároveň znamenalo aj koniec pre predmetný návrh zákona. Toto hlasovanie prebehlo, avšak vláda nebola odvolaná: poslanci ju podržali. Ľudia to považujú za ďalšie svinstvo, od mnohých poslancov to vnímajú ako zradu, ako bezcharakterné uprednostnenie vlastných kresiel pred záujmom národa.

Ani pád vlády by pre Macrona nemusel byť fatálny: prezident má mandát priamo od občanov a parlament ho odvolať nemôže. Naopak, Macron by v zmysle ústavy mohol rozpustiť parlament a vyvolať predčasné voľby. To je však v tejto chvíli už jedno, zákon je prijatý, Francúzi sa cítia zradení a okradnutí a ak minulú stredu bolo v uliciach demonštrovať takmer pol milióna Francúzov, tak je možné, že v najbližších dňoch sa ten počet ešte znásobí.

Ako to teraz vyzerá vo Francúzsku, hovorí tam žijúci Slovák Igor Kopilčák: „Od siedmeho marca sa vo Francúzsku bez prestania demonštruje. Najprv to boli slušné masové demonštrácie, ktoré organizovali odbory. Bola tam obrovská účasť, ale nedochádzalo k nejakým vážnejším konfliktom. Teraz sa však ľudia búria, že o dôchodkovej reforme nehlasoval parlament, nerozhodli o tom volení zástupcovia ľudu, ale sa to prijalo napriek ich nesúhlasu.“

Kopilčák hovorí, že tie demonštrácie sú naozaj veľmi vážne: „Horia autá, rozbíjajú sa výklady, demonštruje sa nonstop, vo dne, ale aj celú noc.“ Na otázku, či si myslí, že to ustane samo, podobne ako pred časom Hnutie žltých viest, oponuje: „Ale ono to vtedy neustalo samo, ako to snažia médiá a francúzski politici vykresliť. Vtedy ľudia prestali demonštrovať, lebo štát ustúpil a splnil ľuďom časť z toho, čo požadovali.“

Pripomeňme si: Hnutie žltých viest, nazvané podľa viest, ktoré musia mať motoristi vo vozidle, sa začalo na jeseň 2018 na protest proti zvyšovaniu daní z pohonných hmôt. Pravidelné týždenné protesty trvali vyše roka, zahynulo vtedy viacero ľudí a stovky ďalších boli zranené. Protesty sa potom viackrát pri rôznych príležitostiach obnovovali.

Teraz je však situácia ešte výbušnejšia. Dôchodky sú vo Francúzsku už tradične kameňom úrazu – od 80. rokov každý z prezidentov po svojom nástupe zvykol tieto pravidlá zmeniť, pre ľudí spravidla k horšiemu, čím vyvolal masové protesty a prepadol sa v prieskumoch.

A k tomu si pridajme aktuálnu ekonomickú situáciu vo Francúzsku. Kopilčák hovorí: „Momentálne je vo Francúzsku veľká kríza. Potraviny, ale aj iný tovar, všetko je strašne drahé. Začalo sa to cenou palív, teraz je nafta za 1,90 eura. Ľudia vidia, že napríklad v Španielsku stojí len 1,55 eura, ale aj jedlo, všetko je tam lacnejšie. A ľudia sa pýtajú, prečo je v tom odrazu taký rozdiel.“

Zdá sa teda, že celoeurópske „horšie časy“, ktoré sa začali energetickou krízou vzniknutou v dôsledku zavedenia protiruských sankcií, v spojení s nešťastným načasovaním Macronovej dôchodkovej reformy, ktorá nie je ničím iným, než opäť len utiahnutím opasku najmä tým chudobnejším, nehovoriac už o sude s pušným prachom, akým je migračný problém, to všetko spolu vytvorilo vo Francúzsku výbušnú zmes.

Bude Francúzsko po 234 rokoch opäť krajinou, ktorá urobí veľkú revolúciu? Ak vôbec niekde v západnej Európe, tak zdá sa, že jedine práve vo Francúzsku by teraz mohli byť podmienky na to, aby ľudia ak nie celkom zvrhli režim korporátnej totality, tak aspoň narušili jeho diaľkové riadenie z Washingtonu.