Lýbia 1. mája 2019 (HSP/al-Wasat/Foto:Screenshot:YouTube)
Líbyjský portál al-Wasat informuje, že v Líbyi sa už objavili americkí vojaci, cieľom ich misie je zastaviť ofenzívu maršála Haftara v oblasti Tripolisu. Správa je pomerne krátka a hovorí sa v nej, že v pobrežnom meste Misrata sa vylodili príslušníci ozbrojených síl USA. Presun amerických vojakov sa uskutočnil pomocou rýchlostných člnov
V Stredozemnom mori sa momentálne nachádzajú dve americké mohutné zoskupenia, v čele ktorých stoja lietadlové lode USS Abraham Lincoln a USS John C. Stennis. Podľa Líbyjského zdroja sú vojaci súčasťou amerického AFRICOMU, ktorý bol 7.4.2019 evakuovaný z oblasti Nakhil, západne od Tripolisu, dnes sa Američania do Líbye vracajú. Úloha AFRICOMU je pomerne široká, zahŕňa diplomatické misie, protiteroristické aktivity a zvyšovanie americkej prítomnosti v regióne.
Haftarov útok na Tripolis sa spomalil, jeho jednotky sa už začiatkom apríla prebojovali do okrajových oblastí Tripolisu a pokúsili sa dobyť mesto. Haftar čiastočne kontroluje okrajové štvrte a časť medzinárodného letiska. No v posledných dňoch sa podarilo vytlačiť časť Haftarových jednotiek z ich získaných pozícii. V oblasti Ain Zara sa rozpútali tvrdšie boje, Haftarovci museli ustúpiť približne o 1,5 km. Existuje predpoklad, že do bojov sa proti Haftarovcom zapojili aj príslušníci americkej námornej pechoty, prípadne americkí žoldnieri.
Letisko v Tripolise stále nie je bezpečné, Haftarovci môžu letisko stále ostreľovať. Američania sa angažujú aj diplomaticky a na strane Tripolisu sa objavili už aj islamistické skupiny. Napríklad v posledných hodinách prešiel na stranu Vlády národného porozumenia v Tripolise aj jeden z poľných veliteľov Salah Badi iz Misuraty, na ktorého sa donedávna vzťahovali sankcie zo strany USA.
Informáciám o situácii v okolí Tripolisu sa venoval aj ruský portál topcor.
Haftarovci do oblasti sťahujú posily, vrátane delostrelectva. Haftar bol v minulosti blízkym priateľom Kaddáfiho, spoločne sa zúčastnili aj prevratu v roku 1969. V roku 1986 Haftara zajali v Čade, kde velil líbyjským jednotkám. Naverbovala ho CIA, v USA žil Haftar takmer 20 rokov, do Líbye sa vrátil v roku 2011 po smrti Kaddáfiho CIA. Haftar začínal s 200 vojakmi, pár transportérmi, tankami či vrtuľníkmi na západe krajiny. Podporujú ho Egypt a Spojené arabské Emiráty, podľa niektorých ruských analytikov CIA spravila chybu, že stratila o Haftara záujem a vyhodnotila ho ako menej dôležitého (kvôli veku 75 rokov). S Egyptom a Spojenými arabskými emirátmi udržujú blízke kontakty aj Rusi, takže udržujú kontakty aj s Haftarom, Haftar podobne ako alžírsky prezident Bouteflika nie je v geopolitickej hre až tak zrejmý ruský kôň ako Asad.
Haftar sa snažil v rokoch 2017 a 2018 získať výraznejšiu ruskú podporu, niekoľkokrát navštívil Moskvu, kde sa stretol s ruským ministrom obrany Šojguom. Ruský prezident Vladimír Putin ho oficiálne v Kremli neprijal, Haftar dúfal, že sa mu podarí s Putinom stretnúť, pretože priamy kontakt s ruským prezidentom by výrazne zvýšil jeho rating v arabskom svete. Keďže Haftar má pomerne dosť veľa voľných financií od Spojených arabských emirátov a Egypta, ktorý vníma Haftara ako svoju zástupnú armádu brániaciu pred islamistickými bandami líbyjsko-egyptskú hranicu, nakúpil Haftar v Rusku pomerne veľké množstvo starších sovietskych zbraní.
Rusi sa k Haftarovej ofenzíve od začiatku stavali pomerne vlažne, správne vnímali riziká, ktoré môžu účinok Haftarovej ofenzívy oslabiť. Rusko udržuje kontakty aj s Haftarom aj s Vládou Národného Porozumenia. V Líbyi Rusi sledujú svoje dlhodobé strategické ciele, rovnako ako Američania. Tí potrebujú dostať po saudskej aj líbyjskú, alžírsku, venezuelskú ropu a sankciami oslabiť možnosti predaja ruskej či iránskej ropy. Ak sa im nepodarí priamo či nepriamo kontrolovať ropné zdroje, proces ich oslabovania bude ďalej pokračovať. Čína a India však ruskú a iránsku ropu kupujú bez ohľadu na sankcie a želania Američanov, venezuelskú ropu Američania dosiaľ pod kontrolou nemajú, posledný pokus so “znečistenou ruskou ropou” nevyšiel tak, ako by si Američania predstavovali. Alžír a Líbya sú horúce lokality, to prináša pre ropné spoločnosti viacero rizík a neumožňuje im v Líbyi fungovať tak, ako by chceli.
Čo sa týka ruských zbraní a Líbye. Líbyjčania nepotrebujú moderné zbrane, pretože nemajú patričný výcvik, aby mohli tieto zbrane obsluhovať. Navyše, v púštnych podmienkach sa zbrane pomerne rýchlo ničia, moderné zbrane potrebujú náročný servis a skúsené tímy technikov, ktoré ich dokážu udržiavať v bojaschopnom stave. Staršie sovietske zbrane sú jednoduché, majú ničivý účinok a ovládať ich môžu po krátkom a intenzívnom výcviku aj úplní nováčikovia.
V líbyjskom konflikte bojuje množstvo vojakov, ktorí majú skúsenosti zo staršími sovietskymi či francúzskymi zbraňami. Na strane Vlády národného porozumenia bojujú aj starší piloti, ktorí v minulosti slúžili na starých francúzskych Mirage a ktorých najali Američania (piloti so skúsenosťami z bojových lietadiel 80 rokov majú v súčasnosti medzi 50 – 60 rokmi, zo zdravotného hľadiska by už nemali ako bojoví piloti lietať). Súčasní piloti majú úplne iné zručnosti a návyky, nasadzovať ich na starých francúzskych či ruských strojoch z obdobia 80 rokov 20.storočia by bolo úplne kontraproduktívne. V posledných dňoch Haftarovci minimálne dva francúzske Mirage zostrelili.