Môj profil 
Predplatné
Afrika, ktorá ešte pred 50 rokmi exportovala potraviny, sa už stala v základných produktoch závislou od ich dovozu a medzinárodnej pomoci. Svetová banka a západné vlády síce oceňujú pozitívne údaje o rozvoji ekonomiky kontinentu, ale ten priamo alebo nepriamo spočíva hlavne na vývoze surovín. Avšak poľnohospodárstvo, ktoré poskytuje obživu viac ako polovici z miliardy Afričanov, v mnohých krajinách zostáva v katastrofálnom stave a upadá. Neustále sa opakujú hladomory. Podľa údajov Spojených národov takmer štvrtina ľudí na kontinente trpí dlhodobou podvýživou.
Nigérijský minister poľnohospodárstva Akinwumi Adesina povedal, že pred rokmi “sme boli vývozcami búrskych orieškov a palmového oleja. Teraz dovážame potraviny. Stali sme sa najväčšími importérmi ryže na svete”. Na zabezpečenie výživy 167 miliónov Nigérijčanov krajina dováža za 11 miliárd USD (8,30 miliardy eur) obilie, ryžu, ryby a cukor. “To je,” konštatoval minister “vzhľadom na zdroje krajiny nezmysel”. Ale ropný boom prekvitá a poľnohospodárstvo sa v Nigérii zanedbáva.
V Afrike sa podľa Svetovej banky nachádza 60 % využiteľného pôdneho potenciálu planéty. Aj v tých najúrodnejších krajinách, medzi ktoré patria Mozambik a Zambia, sa obrába menej ako 20 % úrodnej pôdy. A jej výnosnosť zostáva nízka. Roľníci zväčša pestujú plodiny len pre vlastnú potrebu. Chýba im predovšetkým to najdôležitejšie: vedomosti a motivácia, hnojivá a techniku, cesty a sklady, dopravná technika, obchodné reťazce, dostupné trhy, ale bujnie byrokracia.
Investori zo Saudskej Arábie, Kataru, Indie, Číny, Európy a zo Spojených štátov kupujú na kontinente veľké plochy poľnohospodárskej pôdy. Od roku 2000 sa podľa bývalého generálneho tajomníka OSN Kofiho Annana dostalo do rúk zahraničných podnikateľov 134 miliónov hektárov zeme. Ide o plochu, uvádza Annan v najnovšej správe o Afrike, akú majú Nemecko, Francúzsko a Veľká Británia spolu.
Kritici ako britský autor Fred Pierce a medzinárodné rozvojové organizácie, vidia v nákupoch pôdy “novú formu kolonializmu”. Nákupy bývajú často neprehľadné a v dôsledku podplatiteľnosti politikov a drsným investorom neraz dochádza k poškodzovaniu maloroľníkov.
V mnohých krajinách, medzi nimi aj v Tanzánii, Ugande a Mozambiku, museli roľníci opustiť pôdu, ktorá ich živila. V Afrike totiž držba pôdy nie je právne legalizovaná. Chudobní a nevzdelaní vidiečania sa ľahko stávajú obeťami vládnej svojvôle a bezohľadných investorov.
Nový agrárny priemysel sa často zameriava na monokultúrne pestovanie plodín, najmä kukurice, z ktorej sa vyrába biopalivo. Plodina, ktorá sa pestuje len na export, Afrike nepomáha, varuje Annan. Takú prax prirovnal k “lúpeži pôdy”.
Mnohé vlády však vidia v predaji pôdy dôležitý nástroj prílivu investícií a získavania moderných technológií. Nigéria sa neobáva “lúpeže pôdy”. Adesina konštatoval, že jeho krajina potrebuje zahraničných partnerov, aby sa mohla rozvíjať. Expert OSN na Afriku Carlos Lopes povedal, že “ak sa preskúma nákup pôdy v medzinárodnom porovnaní, vraj to nie je ani priemer”.
Podnikateľ Aliko Dangote, pokladaný za najbohatšieho Afričana, je presvedčený, že “je celkom jedno, komu patrí pôda; dôležité je, aby sa dobre využívala”. Podľa neho Afrika potrebuje naliehavo investície do poľnohospodárstva a “je celkom jednou, akú farbu kože majú investori, alebo akou rečou hovoria”.
(1 EUR = 1,3260 USD)
.JPG)
