Pollák o problémoch v školstve: Štát aj naďalej vychováva profesionálnych poberateľov sociálnych dávok. Nemyslime si, že nezodpovedný rodič, ktorý sám nemá vzdelanie, nepracuje a ani nechce, dokáže dať svojmu dieťaťu perspektívu a budúcnosť

Bratislava 9. októbra 2019 (HSP/Foto:SITA-Branislav Bibel)

Slovenský europoslanec a zástupca Výboru pre kultúru a vzdelávanie a Výboru pre regionálne rozdiely, Peter Pollák, vo svojom nedávnom komentári písal aj o problémoch v slovenskom školstve. Podľa Polláka je totiž v rozklade, nedokáže poskytnúť kvalitné atraktívne a inkluzívne vzdelanie pre všetky deti. V súvislosti s touto problematikou sme mu položili pár otázok

V komentári pre Európske noviny ste písali o potrebe poskytnúť kvalitné atraktívne a inkluzívne vzdelanie pre všetky deti. V čom konkrétne podľa Vás potrebuje slovenské školstvo najvýraznejšie zmeny?

Slovenské školstvo má výrazné problémy vo všetkých stupňoch. V materských školách chýbajú kapacity, u deti so sociálnym znevýhodnením chýba viac rokov prípravy, vláda opakovaný návrh na trojročnú povinnú predškolskú dochádzku pre tieto často vylúčené deti opakovane zamietla. Projekty a experimenty nestačia, potrebujeme systémové zmeny. Školy nereagujú na potreby pracovného trhu. Musíme dať každému dieťaťu kvalifikáciu – vstupenku na pracovný trh.

Štát aj naďalej vychováva profesionálnych poberateľov sociálnych dávok. Štátu stačí, že je žiak povinne 10 rokov v škole, aj keď štyri roky len prepadáva a školu skončí v piatom ročníku. V každej triede, v ktorej to deti potrebujú musia byť pedagogickí asistenti, psychológovia, proste personál, ktorý pomôže aj slabším ku kvalitnému a hlavne praktickému vzdelaniu.

Prestaňme sa spoliehať na nezodpovedných rodičov. Nemyslime si, že nezodpovedný rodič, ktorý sám nemá vzdelanie, nepracuje a ani nechce, dokáže dať svojmu dieťaťu perspektívu a budúcnosť. Ak sa dieťaťu nikto doma nevenuje, nechajme ho v škole aj popoludní. Zároveň pracujme s rodičmi. Dnes dostane rovnaké výhody zodpovedný aj nezodpovedný rodič. Nastavme systém tak, aby sme ocenili zodpovedných a slušných ľudí a nehádzali všetkých do jedného vreca.

V komentári hovoríte o podpore najchudobnejších, rómskych deti z osád, ktoré sú podľa vašich slov zaradené neoprávnene do špeciálnych škôl, čo im sťažuje následné štúdium na univerzite. Nie je teda primárny problém v systéme výučby v týchto zariadeniach? Nemala by sa venovať väčšia pozornosť tomu, aby tieto zariadenia dokázali dostatočne pripraviť akéhokoľvek žiaka na to, aby si neskôr vedel nájsť prácu, alebo aby mohol študovať ďalej?

Sú deti, ktoré špeciálne školy potrebujú, napríklad ťažko mentálne zaostalé, ale nerobme z niektorých chudobných a rómskych detí mentálne zaostalé len preto, že vo chvíli, keď sa rozhoduje o ich budúcnosti, keď ich napríklad niekto diagnostikuje, tak tomu človeku nerozumejú, nevedia po slovensky. Jednoducho, stáva sa, že dieťa nevie, čo je trojuholník, lebo mu ho nikto neukázal, nikto ho to nenaučil. To vôbec neznamená, že je mentálne postihnuté. Takto im kradneme budúcnosť. Niektoré súkromné školy to dokonca robia cielene kvôli zisku, ako sa mi ukázalo v kauze Rokycany.

Deti, ktoré majú nedostatky, treba dovzdelať a vychovať tak, aby sa umiestnili na pracovnom trhu. Zo špeciálnej školy končia s vedomosťami na úrovni piataka na základnej škole. Samozrejme, aj po skončení špeciálnej školy má získať žiak kvalifikáciu a praktické zručnosti. Slovensko dnes potrebuje šikovných stavbárov, elektrikárov, cukrárky či farmárov. Špeciálne školy však dnes túto kontinuitu neposkytujú a často vychovávajú profesionálnych poberateľov sociálnej dávky. Žiaci sa po ich skončení zvyčajne neuplatnia vôbec, alebo len formou pomocnej profesie.

Mojím krédom vždy bolo – keď nechceš študovať, choď pracovať. Ak ťa súčasná práca nebaví – vráť sa do školy a zvýš si kvalifikáciu. Na niektoré veci stačí trošku viac logiky a sedliackeho rozumu, Slovensko však funguje presne naopak, alebo systémom pokus-omyl, opakujeme chyby, z ktorých sa nepoučíme.

Ďalej spomínate aj to, že celoeurópskym problémom je aj nedostatok pracovnej sily a teda, že nemôžeme mrhať potenciálom žiadneho dieťaťa. Na Slovensku sú však aj ľudia, ktorí pracovať nechcú. Akými spôsobmi navrhujte motivovať práve týchto ľudí? Čo konkrétne by mali sociálni pracovníci podniknúť na ich motiváciu?

Od Mečiara cez Dzurindu až po Fica/Pellegriniho na Slovensku eskalujú problémy, ktoré nikto nerieši. Každý hrniec však raz prekypí. Výsledkom vlád týchto ľudí sú zákony, kvôli ktorým majú nezodpovední rovnaké benefity ako zodpovední. Sú to zákony, kvôli ktorým sa niektorým ľuďom neoplatí pracovať. Nemôžeme hádzať do jedného vreca zodpovedných a nezodpovedných.

Naše hnutie OĽaNO pripravilo komplexný program na riešenie týchto problémov už v minulých voľbách, napríklad opatrenie, vďaka ktorému bude forma a výška sociálnej pomoci zohľadňovať zodpovednosť, či správanie. Čoskoro odprezentujeme aktuálnu inovatívnu verziu nášho programu, kde nájdete systémové opatrenia, ktoré Slovensku pomôžu aj v oblasti rómskych komunít.