Koncom novembra sa začali objavovať správy, že Rusko a Čína tajne podpísali obrannú dohodu.

V novembrovom článku na webovej stránke Russia Matters Belferovho centra Harvard Kennedy School sa uvádzalo, že keď Putin 4. februára pred ruskou inváziou na Ukrajinu odcestoval do Pekingu, s čínskym prezidentom Si Ťin-pchingom tajne podpísali dohodu, “že ich krajiny si navzájom prídu vojensky na pomoc, ale len v prípade zahraničnej invázie”. Článok cituje “dlhoročného pozorovateľa Ruska Owena Matthewsa”.

Matthews následne 26. novembra v článku informoval, že v “dôvernej prílohe” k ich dohode zo 4. februára sa nachádzala “vzájomná bezpečnostná záruka, o ktorú sa Rusko usilovalo od Číny celé desaťročia,. . . . Podobne ako v článku 5 NATO – že útok na jedného člena je útokom na všetkých – sa Peking a Moskva zaviazali, že si navzájom vojensky pomôžu v prípade cudzej invázie na ich územie a ak budú splnené osobitné podmienky týkajúce sa príčiny takejto invázie.” Matthews citoval “zdroj s dlhodobými úzkymi väzbami na najvyššie úrovne čínskeho politického a vojenského vedenia”.

Denník Washington Post túto správu trochu rozšíril tým, že ju uviedol v zátvorke v názorovom článku Roberta Wrighta z 2. decembra. V článku sa uvádzalo, že “každý deň existuje určité riziko, že sa z toho náhodou stane širšia vojna s priamou účasťou NATO. Aj keby takáto vojna nemala jadrový charakter, ničivé následky by mohli byť obrovské. ‘Tretia svetová vojna’ môže byť prehnané tvrdenie – ale nemusí (najmä vo svetle nedávnej správy, že Čína a Rusko majú tajnú dohodu o vzájomnej obrane).” Článok v denníku Post sa viaže na rovnaký článok Matthewsa.

Existencia takejto dôvernej dohody by bola neočakávaným vývojom vo vzťahoch medzi oboma krajinami, ktoré sa dlho vyhýbali spojenectvám a blokom v štýle studenej vojny.

A možno to nie je pravda. Alexander Lukin, popredný expert na rusko-čínske vzťahy, pre RS povedal, že “neexistuje žiadny dôkaz. Pravdepodobne ide o obyčajné klebety, a ako každá klebeta, môžu byť pravdivé alebo nepravdivé.” Uviedol, že niektorí čínski autori takéto spojenectvo obhajujú. Dodal však, že netvrdia, že ide o “oficiálny príspevok” čínskej vlády. Lukin sa v minulosti kriticky vyjadril na adresu západných analytikov, ktorí dostatočne nerozlišujú “medzi oficiálnymi a dominantnými názormi, ktoré odrážajú a zároveň určujú zahraničnú politiku [Číny], a neoficiálnymi a dokonca marginálnymi názormi, ktoré majú na oficiálnu politiku len malý vplyv”.

Lukin tvrdí, že táto myšlienka mohla vychádzať z májového rozhovoru, ktorý poskytol Yan Xuetong, známy čínsky expert na zahraničnú politiku, ktorý podporil vytvorenie spojenectva s Ruskom, ale ktorý, ako dodáva Lukin, “nepredstavuje oficiálne stanovisko”. Yan pre South China Morning Post povedal, že “Čína by mala zvážiť poskytovanie bezpečnostných záruk pre susedné krajiny. Nejde o to, aby im pomohli napadnúť iných, ale aby poskytli bezpečnostné záruky, keď ich iní napadnú”.

V časti rozhovoru, ktorá nebola zahrnutá do anglického prekladu, Yan ďalej vysvetlil, že “v spoločnosti dochádza k nesprávnej interpretácii pojmu spojenectvo. Mnohí ľudia si myslia, že spojenectvo znamená, že keď vaši spojenci idú do vojny, automaticky sa na nej zúčastňujete. To je nesprávne. ‘Aliancia’ znamená, že keď vášho spojenca napadnú iní a on vedie protiagresívnu vojnu, automaticky sa na vojne zúčastňujete. Aliančná zmluva je “pomáham ti chrániť ťa”, nie “pomáham ti napadnúť iných”.

Nepovedal však, že takáto zmluva existuje.

Rozdiel, ktorý urobili Matthews a Yan medzi záväzkom, ktorý vzniká napadnutím, ale nie napadnutím, je v súlade s tónom iných čínskych partnerstiev. Ešte predtým, ako Čína upevnila svoje úzke partnerstvo s Ruskom, mala mimoriadne úzke vzťahy s Pakistanom. Ale zatiaľ čo Pakistan bol viackrát vo vojne s Indiou, Čína ani raz nezasiahla s vojskami.

Dôvodom je to, že Čína urobila presne ten rozdiel, ktorý Yan zdôrazňuje. Podľa Andrewa Smalla v knihe “The China-Pakistan Axis” (Čínsko-pakistanská os) by Čína nikdy nezachraňovala Pakistan z konfliktov, ktoré si sám spôsobil. Podľa Smalla však predseda Mao Ce-tung (vládol v rokoch 1949 – 1976) povedal, že Čína môže zasiahnuť. Zdroje, s ktorými Small viedol rozhovor, uviedli, že Čína by mohla zasiahnuť, ak by India zaútočila na Pakistan. Inými slovami, Čína by mohla prísť na pomoc svojmu partnerovi, ak by bola jej vlastná existencia ohrozená zahraničnou inváziou; Čína by neprišla na pomoc svojmu partnerovi, ak by bola príčinou krízy.

V prípade ukrajinskej krízy Čína neobvinila Rusko z jej vyvolania, ale skôr dôsledne ukázala prstom na USA a NATO. Si osobne povedal Bidenovi, že “podstata ukrajinskej krízy” zahŕňa “bezpečnostné záujmy Ruska aj Ukrajiny”. Bidenovi povedal, že problém spôsobila provokácia zo strany USA. Si 23. júna opäť zdôraznil potrebu “odmietnuť mentalitu studenej vojny a blokovú konfrontáciu”, ako aj “hegemonizmus”.

Hovorca Kremľa 13. decembra uviedol, že Si a Putin “neustále komunikujú”. Obaja lídri majú údajne koncom decembra rokovať o “udalostiach roku 2022”.

Napriek tomu sa Rusko aj Čína zriekli spojenectva v štýle studenej vojny. Hoci sa ich mimoriadne úzke strategické partnerstvo blíži ku kvázi aliančnému vzťahu, významne zaostáva za vojenským spojenectvom.

Len niekoľko týždňov pred ruskou inváziou na Ukrajinu Si povedal, že vzťah medzi Ruskom a Čínou “svojou blízkosťou a účinnosťou dokonca prevyšuje alianciu”. V spoločnom vyhlásení, ktoré Putin a Si vydali 4. februára, sa azda prvýkrát oficiálne tvrdilo, že “priateľstvo medzi oboma štátmi nemá žiadne hranice, neexistujú žiadne “zakázané” oblasti spolupráce”. Vo vyhlásení sa dodáva, že ide o “nový druh vzťahu”, ktorý je “nadradený politickým a vojenským spojenectvám studenej vojny”.

Toto “železné” priateľstvo zahŕňalo vojenské cvičenia Ruska a Číny, pri ktorých sa využíval spoločný systém velenia a riadenia, vďaka ktorému mali obe krajiny bezprecedentný prístup, čo svedčí o veľmi vysokej úrovni strategickej a vojenskej koordinácie.

Čínsky minister zahraničných vecí Wang Yi ešte 27. októbra vyhlásil, že “Čína bude pevne podporovať ruskú stranu pod vedením prezidenta Putina, aby zjednotila ruský ľud s cieľom prekonať ťažkosti a prerušenia, realizovať strategický cieľ rozvoja a ďalej posilňovať postavenie Ruska ako veľmoci”. Prisľúbil, že “Čína a Rusko prehĺbia výmeny na všetkých úrovniach”.

Pokiaľ je však známe, stále neexistujú žiadne vzájomné obranné záväzky.

Otázka existencie dôvernej vzájomnej bezpečnostnej záruky sa v praxi nemusí veľmi zmeniť. Útok na ruské územie, ktorý by existenčne ohrozil Rusko, by mohol vyvolať vlastné bezpečnostné záujmy Číny: Čína nemá záujem čeliť výzve USA a NATO zbavenej Ruska. Čína by mohla byť motivovaná prísť na pomoc Rusku v prípade invázie nie na základe dohody s Ruskom, ale z obavy o vlastné bezpečnostné záujmy.

A čo je dôležité, existuje málo diskutovaný článok 9 čínsko-ruskej zmluvy z roku 2001, známy ako Zmluva o dobrom susedstve a priateľskej spolupráci. Uvádza sa v ňom, že “ak nastane situácia, v ktorej jedna zo zmluvných strán usúdi, že je ohrozený a narušený mier alebo sú dotknuté jej bezpečnostné záujmy, alebo ak čelí hrozbe agresie, zmluvné strany bezodkladne nadviažu kontakty a uskutočnia konzultácie s cieľom odstrániť takéto hrozby”.

Bez ohľadu na to, či medzi Ruskom a Čínou existuje alebo neexistuje dôverná vzájomná bezpečnostná záruka, existuje blízky a stále sa vyvíjajúci kvázi aliančný vzťah, ktorý nemá “žiadne hranice” a ktorý už má zmluvu o vzájomnej pomoci pri eliminácii hrozieb pre bezpečnostné záujmy druhej strany.