“Návšteva Vladimíra Putina v Belehrade vyvoláva zaujímavú otázku. “Žeby Čína a Rusko úspešne prenikali do Srbska a využili tak nezáujmu Washingtone? “Píše Gordon Bardos.

Navyše ekonomické čísla hovoria podľa jeho názoru sami za seba. Posledným americkým prezidentom, ktorý navštívil Belehrad, bol Jimmy Carter v roku 1980. Putin však po svojom nástupe k moci navštívil Srbsko už po štvrtý raz. A okrem toho – s úradujúcim srbským prezidentom Aleksandarom Vučičom sa stretol celkovo najmenej 14-krát.

Rusi ale nie sú jediní, kto v posledných niekoľkých rokoch usilujú o náklonnosť Belehradu. Tiež čínsky prezident a predseda Komunistickej strany Číny, Si Ťin-pching, prišiel v roku 2014 do Srbska na oficiálnu návštevu a ďalšiu návštevu plánuje práve v tomto roku. Celkom čínsky líder viedol s Vučičom päť dvojstranných rokovaní, podotýka autor článku.

Podľa jeho názoru existuje niekoľko faktorov, ktoré vysvetľujú rozdiel v prístupoch svetových veľmocí vo vzťahu k Srbsku. Po prvé, väčšina americkej politiky na Balkáne je dedičstvom 90. rokov. V tej dobe sa americká vláda, vrátane prezidenta Billa Clintona a viceprezidenta Ala Goreho, rozhodla, že pomoc moslimom v tomto regióne zlepší pozíciu Washingtonu v islamskom svete.

Avšak teroristické útoky z 11. septembra 2001, organizované a financované okrem iného aj bosnianskymi islamistami, odhalili nedostatky podobného “naivného prístupu”. A nielen to – prieskumy verejnej mienky v arabskom a moslimskom svete vykazujú vysokú úroveň nedôvery k Amerike v priebehu mnohých rokov, nehľadiac na vojenské zásahy na Balkáne.

Ďalším dôvodom, prečo predstavitelia Pekingu a Moskvy často navštevujú Belehrad, je to, že sa vyznajú v zemepise. Hlavné pozemné a pobrežné dopravné koridory medzi západnou Európou a východným Stredomorím, rovnako ako medzi Baltským a Egejským morom, totiž vedú cez Srbsko. Číňania to vedia viac ako dobre, a preto sa ich investície do danej krajiny blížia 10 miliardám dolárov.

USA sa ale v posledných dvadsiatich rokoch sústreďujú na iné krajiny – Bosnu a Kosovo, ktoré majú z geografického hľadiska až druhoradý význam, alebo na Macedónsko a Čiernu Horu, predovšetkým s cieľom ich začlenenia do NATO, podotýka autor.

Po tretie, vzniká dojem, že americký zahranično-politický establishment nedokáže pochopiť, ako veľmi sa v posledných 20 rokoch zmenila medzinárodná situácia. Spojené štáty už nie sú, ako sa vyjadrila Madeleine Albrightová, tým nenahraditeľným národom, a nie je známe, či ním niekedy vôbec boli. V súčasnom multipolárnom svete majú malé krajiny politickú, ekonomickú a strategickú voľbu.

“Inými slovami, príroda a medzinárodná politika nestrpí vákuum. A ak Washington nechce spolupracovať s tou či onou krajinou, potom sú iné štáty ochotné zaujať miesto partnera alebo investora,” vysvetľuje Bardos.

Z tohto hľadiska je len ťažko pochopiteľné, ako tento pohŕdavý vzťah USA k Belehradu pomáha presadzovať ich zahranično-politické záujmy. Prezident Obama bol ochotný zlepšiť vzťahy sa dávnymi súpermi svojej krajiny, ako sú Kuba a Vietnam, a Trump zatiaľ pristúpil na rokovania s Kim Čong-unom. Štvrť storočia po balkánskych vojnách sa však Washington stále dištancuje od srbských úradov.

V takomto prístupe neexistuje žiadna strategická logika. Ukazuje to však, že americká politika na Balkáne zostáva aj naďalej “rukojemníkom zvláštnych záujmov a etnickej lobby,” čo je najväčší klin vo vzťahoch medzi Amerikou a Srbskom.

A podobná krátkozrakosť by mohla zbližovanie Washingtonu s Belehradom zmariť. Hlavným príkladom toho je, že médiá v USA často zobrazujú Srbsko ako “ruský predvoj na Balkáne”, aj keď realita je úplne iná, tvrdí autor článku.

Aby sme to pochopili, môžeme rozobrať vzťahy Srbska s NATO. Táto krajina sa zúčastňuje na programe Partnerstvo pre mier a uzavrela s alianciou dohodu o štatúte vojenských síl. Ako podotýka vojenský analytik John Capello, vzťahy Belehradu so Severoatlantickou alianciou neboli nikdy pevnejšie.

Podľa Bardosa platí to isté aj pre styky Srbska s EÚ. Úradujúca srbská premiérka Ana Brnabićová, ktorá desať rokov spolupracovala s americkou Agentúrou pre medzinárodný rozvoj (USAID), verejne vyhlásila, že ak si Belehrad bude musieť vybrať medzi Moskvou a Bruselom, zvolí si Brusel.
V kontexte rýchlo sa meniacej Európy ale nie je známe, ako dlho bude Srbsko k spolupráci otvorené, najmä keď zostala otázka jeho vstupu do EÚ visieť vo vzduchu. Krajina sa môže k aliancii pripojiť o 10 alebo 15 rokov, Washington ale túto otázku radšej ignoruje.

“Je ťažké pochopiť, čo Spojené štáty získajú tým, že vydajú strategické polia, akým je Srbsko, Pekingu a Moskve. Pokiaľ nie je chápanie stability na Balkáne obmedzené len na plnenie požiadavky miestnej washingtonskej klientely, potom bude potrebný širší prístup k otázkam v tomto regióne,” tvrdí autor článku.

“Počas ďalšej Putinovej návštevy Belehradu, by sa mali americké úrady poriadne zamyslieť nad zlepšením vzťahov so strategicky najdôležitejšiou krajín na Balkáne,” uzatvára celú vec Gordon Bardos.