Komentátor denníka Sme Peter Schutz je vo svojich minulotýždňových komentároch rozčarovaný zo stretnutia európskych lídrov v Salzburgu. Zlostne prská a bedáka, ako to je vlastné ľuďom z jeho komunity, pretože sa nič nezmenilo na postoji krajín V4, ale tiež Rakúska a najmä Talianska ku migračnej kríze: „Po víťazstve v evergreene kvót, kde Západ rozumne ustúpil, sa Visegrád nestiahol – čo by bolo najnormálnejšie na svete – ale vytýčil novú líniu odporu: obrana vonkajšej hranice a úlohy Frontexu, ktorá stojí na požiadavke nulovej migrácie (čo je evidentná iracionalita), proti údajnej bruselskej vôli (preferencii) ,manažovania migrácie‘.“

Taká bezočivosť… Visegrád nielen že si dovolil drzo neakceptovať kvóty, ale dokonca trvá ešte aj na ochrane vonkajšej hranice Únie. A dokonca nedôveruje ani plánom na bruselské „manažovanie migrácie“ – čo je naozaj zvláštne po skúsenostiach s pokusom o nanútenie kvót a s podlosťou zvanou Dublin 4. Schutz hovorí o tom, že odmietnutie týchto snáh je „ďalším nekonštruktívnym príspevkom V4, ktorý EÚ nespája, ale rozdeľuje“. Konštruktívnejšie by teda podľa pána Schutza bolo si migrantov rozdeľovať, nech sa najprv rovnomerne zaplní celá Európa, nielen Západ, a až potom bude situácia dosť horúca, aby sa začala riešiť?

Schutz tvrdí, že Európa predsa nemôže zneužívať migračnú krízu na politický boj. V preklade: že V4 a ďalšie krajiny majú jednoducho projektu výmeny pôvodného európskeho obyvateľstva plné zuby, to ešte nesmie byť dôvodom, aby prestali poslúchať centrálu a obdivovať „európske hodnoty“.

Ktoré to sú? Okrem bezočivej arogancie a povýšenosti západných „demokratov“ to zrejme bude napríklad dvojitý meter. Schutz totiž bez zaváhania píše: „Zatiaľ čo v kauze migrácie sa prípravné, dvoj- či viacstranné zákulisné rokovania ukázali ako takmer zbytočné (zlyhané), v otázke brexitu je zrejmé, že riešenie – ak vôbec existuje – patrí na nepomerne užšie platformy než 27 + 1.“ To je naozaj zaujímavé tvrdenie, inšpirujúce k otázke, ako k takému záveru pán Schutz dospel. Existuje jediný argument, prečo by to tak malo byť? Tieto dva prípady sa totiž líšia iba v tom, čo pán Schutz a jeho majitelia považujú za želaný výsledok. A tak, v prípade migrácie, ktorá musí pokračovať, pán Schutz naznačuje, aby sa zrušili dvojstranné rokovania a migrácia bola schválená centrálne, ale v prípade brexitu treba podľa neho naopak robiť všetko pre to, aby sa centrálne nerozhodlo o definitívnom odchode a podporovali sa rôzne dvojstranné dohody a výmenné obchody, čo v praxi celú vec zamotá. To je ten selektívny prístup k demokracii, taký typický pre ľudí zo Schutzovho spoločenstva: dobré a demokratické je to, čo vedie k výsledku, ktorý chceme my. A ak nejaký demokratický postup vedie k výsledku, ktorý si neželáme, tak potom asi nie je demokratický…

Schutz tvrdí, že podľa prieskumu v „západnej EÚ“ jasná väčšina občanov podporuje „prijímanie ľudí, ktorí utekajú pred násilím a vojnami“. (Nespomína však, koľkí západniari podporujú prijímanie tých, ktorí prichádzajú preto, aby sa mali lepšie alebo tu robili džihád.) A naznačuje, že postoj východoeurópanov je odlišný vinou politikov: „Iste, umelé nie je názorové členenie naprieč EÚ. Odpustiť na základe toho politikom (V4), akože oni viac-menej len kopírujú preferencie a želania voličov, sa nedá z dôvodu, že protiutečenecké emócie vštepovali – a poriadne drsnou propagandou – do verejnej mienky práve oni.“ Teda stručne povedané, podľa Schutza ľudia na Západe migráciu chcú a na Východe ju iba preto nechcú, lebo sú nahuckaní politikmi. Skvelé, pán Schutz.

Že podľa Schutza je s migrantmi všetko v najlepšom poriadku, hovorí ešte jasnejšie nasledujúce tvrdenie: „Je ,iba‘ kríza politiky, ktorá si z problému terciárneho významu (premávka z Afriky v počte zopár desiatok tisíc je pre polmiliardovú Úniu nič) vyrobila štiepny materiál výbušnosti obohacovania uránu.“ Milióny zväčša neintegrovateľných ľudí, ktorí sa ponevierajú po Európe, vytvárajú getá, znásilňujú a o mnohých z nich úrady ani netušia, to je podľa pána Schutza terciárny problém. Len pán Schutz zabudol vysvetliť, prečo je potom toľko kriku okolo toho, že východoeurópske krajiny ich nechcú – to si s terciárnym problémom Západ nevie hravo poradiť sám?

Riešiť scestné názory jedného zlostného pisálka, to samo osebe iste nemá veľký zmysel. Lenže jeho názory sú aj názormi mnohých našich spoluobčanov zo „slniečkovej“ časti politického spektra. A žiaľ, nech sú akokoľvek scestné, je potrebné ich konfrontovať – tým viac, čím sú zavádzajúcejšie, manipulatívnejšie a zákernejšie.

Ivan Lehotský