Môj profil 
Predplatné
Skupina Slovnaft bola koncom 90. rokov kontrolovaná zamestnanecko-manažérskou akciovou spoločnosťou Slovintegra, a.s. Toto dieťa Mečiarovej privatizácie bolo životaschopné a malo s rozvojom rafinérie veľké plány. Firma urobila obrovské investície do nových supermoderných technológií, v dôsledku čoho sa zo Slovnaftu stala v roku 1998 technologicky jedna z troch najmodernejších rafinérií v Európe, jedna z desiatich najvyspelejšjších rafinérskych jednotiek sveta s najnovšou technológiou hĺbkového spracovania ropy.
Stálo to vtedy obrovské peniaze, ale manažéri Slovnaftu mali zrátané, že keď sa nové technológie rozbehnú, začnú na seba zarábať a úvery splácať. Plány im však skrížil neplánovane vysoký rast ceny ropy a pokles kurzu slovenskej koruny. Len pár týždňov či mesiacov chýbalo a inak stopercentne zdravej firme by sa podarilo spustiť novú výrobu, preklenúť kritické obdobie, jediné vo svojej dlhej histórii, a dostať sa za vodu, stať sa ekonomickým aj technolgickým šampiónom v regióne. Lenže práve to nesmela dopustiť vtedajšia vládna moc, na čele ktorej boli Mikuláš Dzurinda a Ivan Mikloš. Namiesto toho, aby Slovnaftu zagarantovali úver, zabezpečili jeho rýchly predaj za smiešnu sumu maďarskej spoločnosti MOL, vtedy viacmenej kontrolovanej bankami a fondmi spoza oceána.
MOL tak prišiel k nesmiernemu pokladu. Zo Slovnaftu začali do centrály MOL plynúť obrovské zisky, ktoré odvtedy mnohonásobne prekročili sumu, za ktorú MOL slovenskú rafinérsku spoločnosť kúpil. MOL z technologicky aj environmentálne podpriemernej firmy za tie takmer dve desaťročia vyrástol na modernú korporáciu práve najmä vďaka Slovnaftu. Aj Mikloš a spol. boli spokojní, pretože za tento obchod si kúpili lojalitu vtedajších lídrov maďarských menšinových strán na Slovensku. A spokojní boli tiež nadnárodní správcovia tunajších provincií, ktorí s uspokojením skonštatovali, že to bol významný krok ku „konsolidácii“ lokálneho rafinérskeho trhu (slovo konsolidácia znamenalo a znamená v ich slovníku, že sa aktíva dostanú z rúk miestnych podnikateľov do portfólia globálnych korporácií).
Lenže pánom za oceánom sa súčasný vývoj v Maďarsku nepozdáva. Nabral akýsi nečakaný smer. Viktor Orbán hrá nejakú inú hru a aj akcionárske portfólio MOLu tiež nie je celkom správnym spôsobom „konsolidované“. Poznamenajme ešte, že MOL je dnes skupina, na ktorej prakticky stojí maďarské hospodárstvo, a ktorej sa veľkosťou a dôležitosťou žiadna iná firma v krajine ani len nepribližuje – toto treba vedieť, ak chceme rozumieť tomu, o čo sa v prípade MOL hrá.
„Nadnárodné“ panstvo to preto opakovane skúša na neposlušného Orbána cez MOL, konkrétne cez jeho človeka Zsolta Hernádiho, generálneho riaditeľa a predsedu predstavenstva MOLu. V novembri medzinárodná policajná organizácia Interpol obnovila zatykač na Hernádiho a chorvátsky súd nariadil v pondelok jeho zadržanie vo veci údajného podplácania bývalého premiéra Iva Sanadera. Sumou desať miliónov eur mal na prelome rokov 2008 a 2009 podplatiť chorvátskeho expremiéra Sanadera v záujme získania vplyvu MOLu v chorvátskej ropnej spoločnosti INA.
Obaja aktéri skutok viackrát popreli, priame dôkazy pre korupciu nie sú. Samozrejme, čo si budeme nahovárať, to „lobovanie“ (čo je krajší výraz pre korupciu) iste prebehlo štandardným spôsobom, tak ako aj v iných prípadoch, keď nadnárodná firma likviduje zvyšky ekonomickej svojprávnosti vazalských krajiniek. To sa peniažky venujú na nejakú bohumilú činnosť a na konci reťazca sa vyúčtujú ako poradenstvo či iná nedokázateľná činnosť. Hernádi aj Sanader sú dostatočne ostrieľaní, aby to urobili profesionálne a bez stopy, veď oni ten princíp nevymysleli, použili iba štandardnú metódu. Lenže v tomto prípade išlo o firmu, kontrolu nad ktorou už nemá strýčko Sam, ale skôr ktosi ruskojazyčný – a v takom prípade je každý „lobing“ prísne zakázaný. Preto je z toho medzinárodná trestnoprávna kauza, kladivo na neposlušného Orbána.
Ivan Lehotský
.jpg)
.jpeg)
.jpg)
