K uvedenému kroku ma viedli dlhoročné neoprávnené a agresívne útoky určitých mimovládnych organizácií na moju osobu za to, že oboznamujem slovenskú verejnosť s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) vzťahujúcou sa na danú oblasť, podľa ktorej najlepší záujem dieťaťa môže v závislosti na svojej povahe a závažnosti prevážiť nad záujmom rodiča. ESĽP v tomto ohľade opakovane konštatoval, že článok 8 v žiadnom prípade neoprávňuje rodiča, aby žiadal prijatie takých opatrení, ktoré by poškodzovali zdravie a rozvoj dieťaťa.

Za absurdné považujem tvrdenia protestujúcich, že mám „veľký podiel na deformácii poručenského súdnictva“, pretože do vnútroštátnych sporov týkajúcich sa maloletých z titulu mojej funkcie nezasahujem a ani na to nemám právomoci. Pokiaľ sa na mňa občania obrátia, postupujem ich podania na to kompetentným orgánom.

Sudcov vzdelávam poskytujúc im objektívne informácie o rozhodnutiach ESĽP, ktoré si môžu overiť na stránkach tohto orgánu. Je to moja povinnosť ako zástupkyne SR pred ESĽP a tieto aktivity sú vysoko cenené Výborom ministrov Rady Európy. Na to, ako ich následne aplikujú sudcovia na konkrétne skutkové okolnosti v praxi nemám žiadny dosah, ale nespokojní účastníci konaní môžu svoju pravdu preukázať na Ústavnom súde SR, ktorý má právomoc nielen odškodniť ich, ale aj zrušiť sporné vnútroštátne rozhodnutie. Ak by sa domnievali, že na vnútroštátnej úrovni neboli ich sťažnosti ústavným súdom náležite posúdené, majú možnosť domáhať sa nápravy na ESĽP s tým, že vďaka mojim aktivitám majú následne na vnútroštátnej úrovni aj možnosť obnovy konania na základe rozsudku ESĽP.

Opätovne pripomínam, že aj vďaka mojej intervencii v prípade Strand Lobben ostáva zachovaná v oblasti týkajúcej sa rozhodovania o maloletých kontrola ESĽP, hoci si to viaceré štáty neželajú. Žalované Nórsko, ako aj intervenujúce vlády Talianska, Dánska a Spojeného kráľovstva v tomto prípade tvrdili, že ESĽP by nemal v takýchto prípadoch vystupovať ako štvrtá inštancia a znovu posudzovať okolnosti prípadu. ESĽP tak urobil a dospel k záveru o porušení práv sťažovateľov. ESĽP v ňom potvrdil svoju doterajšiu judikatúru, ktorá primárne chráni biologickú rodinu s tým, že rodinné putá majú byť zachované s výnimkou prípadov, keď je to úplne nevhodné pre dieťa.

Poslednou udalosťou, ktorá bola pre mňa rozhodujúca bol protest zástupcov týchto mimovládnych organizácií pred MS SR z 24. 06. 2020. Pred takýmito atakmi nie som ako štátny zamestnanec náležite chránená a obávam sa, že podanie trestných oznámení, či občianskoprávnych žalôb by viedlo vzhľadom na charakterové vlastnosti týchto osôb k ďalším útokom, pričom nevylučujem aj fyzické napadnutie. Jedna z protestujúcich, ma už v decembri prenasledovala v nákupnom centre, kde za prítomnosti mojej dcéry na mňa slovne útočila, že som skončila a pôjdem z funkcie, lebo vie, čo som ja zač. Opakovane mediálne uvádza, že ovplyvňujem jej konanie, pričom o jej prípade som sa dozvedela z médií a nijakým spôsobom som do neho nezasahovala. Po oboznámení sa s listami, ktoré sa týkajú tejto osoby a ktorý adresovala zástupkyňa riaditeľky ZŠ a MŠ, ktoré navštevuje jej syn pani prezidentke a viacerým ministrom sú moje obavy o neschopnosť slovenského právneho systému chrániť zamestnancov v štátnej a verejnej službe pred neodôvodnenými útokmi pri výkone právomoci viac ako opodstatnené. Otázka znie: „Kto bude ďalší?“

Pokiaľ ide o akúkoľvek novú právnu úpravu, pri jej tvorbe bude potrebné zohľadniť uvedenú judikatúru ESĽP, a to bez ohľadu na to, či budem vo funkcii ja, ale iná osoba. Na našich medzinárodných záväzkoch sa tým nič nezmení.

Protestujúci spochybňujú aj súčasnú vyhlášku Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 207/2016 Z. z. z 27. júna 2016, ktorou sa ustanovujú podrobnosti výkonu rozhodnutia vo veciach maloletých. Táto vniesla viac právnej istoty pokiaľ ide o ich povinnosť zisťovať „či sa povinný podrobuje rozhodnutiu a či existujú ospravedlniteľné dôvody, pre ktoré sa povinný nemôže podrobovať rozhodnutiu“. Na rozdiel od protestujúcich súdy avizujú, že vyhláška o výkone rozhodnutí v pozitívnom zmysle koriguje doterajšiu nejednotnú prax súdov v záujme princípu spravodlivosti konania a dosiahnutia najlepšieho záujmu dieťaťa. Najmä došlo ku korekcii dovtedajšej praxe niektorých súdov, ktoré po podaní návrhu na výkon rozhodnutia automaticky, t.j. bez toho, aby zistili, či existujú ospravedlniteľné dôvody, pre ktoré sa povinný alebo dieťa nemôže podrobovať rozhodnutiu, postupovali v konaní nástrojmi represie. Za nástroje represie sa považuje výzva súdu na dobrovoľné splnenie povinnosti, ktorá sa vysielala bezprostredne po podaní návrhu a ktorá prezumuje zavinené konanie t.j. nerešpektovanie titulu. Súdy avizujú, že už nezasielajú výzvy automaticky a nie automaticky ukladajú pokuty alebo zastavujú výplatu rodičovského príspevku. Súdy sa už neuspokojujú s tvrdeniami oprávneného, že povinný sa nepodrobuje rozhodnutiu. Súdy už nevyžadujú od povinného rodiča „drakonické“ plnenie povinnosti najmä vtedy, ak plnenie povinnosti sa vymyká sfére vplyvu povinného. Súdy v zmysle vyhlášky o výkone rozhodnutí sledujú a riadne zisťujú či prípadne dôvody nepodrobenia sa reálne existujú a ak existujú, či ich náhodou nezapríčiňuje práve oprávnený rodič alebo samotné dieťa. V súvislosti s povinnosťou súdov zisťovať či sa povinný podrobuje rozhodnutiu a či existujú ospravedlniteľné dôvody niektoré súdy opätovne prízvukovali aj princípy vyplývajúce z judikatúry ESĽP.

Podľa judikatúry platí, že treba mať na zreteli situáciu, ak rodič, s ktorým dieťa žije, v styku druhého rodiča s dieťaťom aktívne nebráni, avšak dieťa vyslovene styk odmieta. Osobitne významným je tento aspekt v prípadoch, ak je odmietanie rodiča dieťaťom zapríčinené správaním tohto rodiča, teda ak sa tento rodič nechoval vo vzťahu k dieťaťu vždy vhodne a empaticky. Úlohou súdu je na jednej strane výkonom rozhodnutia naplniť medzinárodný záväzok rešpektovať súkromný život rodiča, ktorého právo styku s dieťaťom nie je rešpektované, no na druhej strane má povinnosť zisťovať či núteným výkonom rozhodnutia nedôjde k porušeniu najlepšieho záujmu dieťaťa [1], či práv povinného rodiča vyžadujúc od neho plnenie povinnosti vymykajúcej sa zo sféry jeho vplyvu. Daná téma je rovnako spoločensky i politicky citlivá. Svedčia o tom viaceré udalosti. V máji 2016 bolo zverejnené moje vyhlásenie k sankciám v súvislosti s výkonom práva styku rodiča s maloletým. Dôvodom bol stúpajúci počet oznámení o automatickom ukladaní pokút za to, že nepodarilo realizovať stretnutie dieťaťa s druhým rodičom aj napriek rozhodnutiu súdu. K ukladaniu týchto sankcií pritom dochádzalo bez predchádzajúceho skúmania dôvodov, prečo k stretnutiu nedošlo, zohľadňujúc pritom správanie oprávneného, povinného ako aj maloletého. Cieľom vyhlásenia bolo upozornenie na aktuálnu judikatúrou ESĽP odkazujúcu na najlepší záujem dieťa.[2] V rovnakom období Slovenskom otriasli viaceré medializované prípady násilného odoberania detí za účelom výkonu práva styku rodiča s maloletým dieťaťom [3].

Pôvodom útokov Rady pre práva dieťaťa a ďalších organizácií na moju osobu je aj zorganizovanie odborného stretnutia na tému „Syndróm zavrhnutého rodiča a rozhodovanie o maloletých.“ Cieľom uvedeného stretnutia bolo upozornenie na to, že koncept „syndróm zavrhnutého rodiča“ prenikol do slovenskej klinickej, sociálnej a súdnej praxe a negatívne ovplyvňuje rozhodovanie orgánov verejnej moci a súdov vo veciach týkajúcich sa maloletých. Zúčastnení vyjadrili podporu vyhláseniu Sekcie detskej a adolescentnej psychiatrie Slovenskej psychiatrickej spoločnosti a spoločnému vyhláseniu  k problematike „syndrómu zavrhnutého rodiča“ (ďalej len SZR),  ktoré urobila Slovenská komora psychológov, Slovenská psychoterapeutická spoločnosť, Asociácia rodinných sudcov, Výskumný ústav detskej psychológie a patopsychológie, Verejná ochrankyňa práv, Komisárka pre deti, Inštitút pre výskum práce a rodiny a Koalícia pre deti Slovensko. Z tohto spoločného vyhlásenia citujem:  „SZR bol následne v samotnej krajine svojho vzniku (USA) označený  za vedecky nepreukázaný a nespĺňajúci kritériá dôkazu pred súdom s tým, že jeho zohľadnenie môže mať za následok nesprávne rozhodnutia vo veciach týkajúcich sa maloletých. … Negatívne stanoviská ku konceptu PAS/PAD vyjadrili významné zahraničné profesijné organizácie a inštitúcie. V tomto ohľade napríklad Národná rada sudcov rodinných súdov a súdov pre maloletých (NCJFCJ) uviedla, že akýkoľvek dôkaz, že účastník konania o zverenie dieťaťa trpí SZR by mal byť vyhlásený za neprípustný. Ďalej uvádzajú: „Zdiskreditovaná „diagnóza” SZR (alebo tvrdenia o SZR), okrem vedeckej neplatnosti, nevhodne vyžaduje od súdu, aby rozhodol, že správanie dieťaťa a jeho postoj k rodičovi, ktorý o sebe tvrdí, že je „odcudzený” (zavrhnutý), nie je v skutočnosti opodstatnené. Taktiež odvádza pozornosť od správania zneužívajúceho rodiča, ktorým mohol tento rodič priamo ovplyvniť reakciu dieťaťa násilným, neúctivým, strápňujúcim, ponižujúcim alebo diskreditujúcim správaním voči dieťaťu alebo druhému rodičovi.“

Vzhľadom na vyššie uvedené, som sa rozhodla po 20 rokoch opustiť Kanceláriu zástupcu SR pred ESĽP.

Predchádzajúcim ministrom, ktorí pochádzali z rôznych politických strán a hodnotili moje pracovné výsledky ako vynikajúce, ďakujem za spoluprácu a podporu.

Do budúcna je ale potrebné, aby sa viac rešpektovali pri tvorbe právnych predpisov, ako aj v aplikačnej praxi existujúce rozsudky ESĽP vyhlásené proti iným štátom.  V tomto ohľade zdôrazňujem významnú úlohu kancelárie zástupcu SR pred ESĽP. Dlhodobo sme napríklad upozorňovali na problémy s využívaním inštitútu mimoriadneho dovolania, na urýchlenú dereguláciu nájomného, zriadenie nezávislej policajnej inšpekcie, zriadenie detenčného ústavu, účinnú ochranu obetí trestných činov osobitne domáceho násilia a sexuálneho zneužívania či potrebu interdisciplinárneho prístupu v tejto oblasti. Na mnohé z našich návrhov nebolo promptne reagované a následne vznikali štátu nielen nežiadúce finančné záväzky z odsudzujúcich rozsudkov ESĽP, ale najmä boli v týchto oblastiach dlhodobo porušované ľudské práva.

Pokiaľ ide o účinný prostriedok nápravy, ústavnú sťažnosť podľa článku 127 Ústavy SR, ktorý bol zavedený do vnútroštátneho právneho poriadku práve vďaka rozsudkom ESĽP,  pripomínam, že ESĽP už krátko po zavedení tohto inštitútu identifikoval viacero nedostatkov v rozhodovacej činnosti ústavného súdu. Prvým problémom, ktorý sme riešili, bolo nedostatočné finančné zadosťučinenie priznané najmä za porušenie práva na prerokovanie veci v primeranej lehote. Sumy, ktoré priznával ústavný súd, často predstavovali päť, desať až päťnásť tisíc slovenských korún, čo ESĽP za dostatočné nepovažoval. Sťažovatelia boli preto úspešní v konaní pred ním a museli sme im vyplácať ďalšie čiastky vyplývajúce z jeho rozhodnutí. ESĽP vytýkal ústavnému súdu aj neposúdenie celkovej dĺžky konania prebiehajúceho na viacerých stupňoch alebo podmieňovanie ústavnej sťažnosti predchádzajúcou sťažnosťou predsedovi súdu. Kritizovaný bol aj prístup ústavného súdu neposúdiť porušenie hmotných práv (napríklad na slobodu prejavu alebo práva na súkromie) zo strany všeobecných súdov, ak zároveň nenamietali porušenie procesných princípov. Tento prístup som ako zástupkyňa SR pred ESĽP kritizovala už v roku 2003, ale stále sa v rozhodovacej činnosti ústavného súdu objavoval. ESĽP sa prvýkrát týmto problémom zaoberal v roku 2010 a skonštatoval, že je príliš formalistický a nemá oporu v ústavnom texte. Z takéhoto prístupu vyplývali dva aspekty. Ústavný súd vôbec neposúdil sťažnosť na porušenie hmotných práv v merite veci, čím sa obral o možnosť sa k tejto sťažnosti vyjadriť a zrušiť rozhodnutie všeobecného súdu porušujúce tieto práva. Ak by tak urobil, sťažovateľovi by bola poskytnutá ochrana už na vnútroštátnej úrovni a zároveň by štátu nevznikali nežiaduce finančné záväzky z rozsudkov ESĽP.

Súčasnému ústavnému súdu prajem čo najmenej rozsudkov, v ktorých bude ESĽP mať rozdielny názor na porušenie práv ako naši ústavní sudcovia.

Pokiaľ ide o kultúrno-etické otázky, na ktoré je slovenská spoločnosť veľmi citlivá, upozorňujem na to, že sa stretávam z dezinterpretáciou rozsudkov ESĽP v tejto oblasti.  Po rozsudku Oliari a ďalší proti Taliansku vyzývali mimovládne organizácie na zmenu slovenskej legislatívy. V súvislosti s týmto rozsudkom som upozornila na to, že rozsudok ESĽP je záväzný inter partes (medzi stranami sporu). Výklad Dohovoru, ktorý ESĽP v rozsudku voči niektorému zo štátov urobí, je záväzný pre analogické situácie v iných štátoch po tom, ako tento rozsudok nadobudne právoplatnosť. Upozornila som na to, že ESĽP v tomto rozsudku pri konštatovaní porušenia článku 8 Dohovoru poukázal na široký priestor štátov pre voľnú úvahu v tejto oblasti, významnú mieru v tomto ohľade zohrali rozhodnutia najvyšších súdnych orgánov Talianska, podľa ktorých by mala byť osobám rovnakého pohlavia poskytnutá určitá forma právnej ochrany a vzal do úvahy aj prieskumy verejnej mienky v Taliansku. Situácia v SR teda nie je porovnateľná so situáciou v Taliansku. Preto tvrdenia VOP o porušovaní medzinárodných záväzkov SR v tejto oblasti nemajú oporu v aktuálnej judikatúre ESĽP. Široký priestor pre voľnú úvahu pre štáty je charakteristický aj pokiaľ ide o otázku interrupcií, eutanázie, či manželstiev osôb rovnakého pohlavia.

Ako odborník v oblasti ľudských práv sa budem môcť v budúcnosti vyjadrovať otvorenejšie aj k týmto témam, pretože ako matku ma znepokojuje, že v niektorých štátoch sa zavádza povinná názorná sexuálna výchova v materských školách a nižších ročníkoch základných škôl, prenájom materníc a predaj detí cez inštitút surogátnych materstiev, eutanázia detí, či modely vychovávania detí v strednom rode. Zarážajú ma diskusie o právnom zakotvení polyamorických zväzkov, či umožnenie zmeny pohlavia len na základe vlastného uváženia vyhlásením na matrike bez akéhokoľvek predchádzajúceho skúmania, či osoba trpí rodovou dysfóriou. Pokiaľ ide o naposledy uvedené  súhlasím s rozsudkom ESĽP, že podmieňovania zmeny pohlavia predchádzajúcou sterilizáciou porušuje práva týchto osôb. Na tieto diskusie som pripravená a poskytnem svoje poznatky z toho, čo sa deje v iných krajinách.

Nakoniec ďakujem všetkým osobám z odbornej, ako aj laickej verejnosti za veľkú podporu, ktorú mi prejavovali po proteste pred MS SR z 24. 06. 2020. Veľmi si to vážim.