V piatok trinásteho do sídla Satana, alebo navštívili sme múzeum Michaila Bulgakova

Moskva 20. decembra 2019 (HSP/Foto: Miloš Zverina)

Naša početná delegácia zo Slovenska na svojich potulkách po Moskve pred pár dňami navštívila niekoľko múzeí, parkov, výstav, rôznych podujatí. Veľmi veľký dojem na nás zanechala návšteva Múzea slávneho ruského spisovateľa Michaila Bulgakova na známej adrese Boľšaja Sadovaja ulica 10, byt č. 50 /takzvaný „zlý byt“/. Práve tu pred takmer storočím žil a tvoril autor svetoznámeho románu „Majster a Margaréta“

Múzeum sa nachádza v dome, ktorý bol postavený v rokoch 1903-1904 podľa projektu architekta Edmunda Judického. Je zaujímavé, že v tomto dome sa nachádzajú hneď dve múzea Bulgakova: v prvom vchode na prvom poschodí sa nachádza klasické múzeum aj s dobovou kaviarňou a v susednom vchode na 3. poschodí je tiež umiestnené múzeum – v „zlom byte“, v ktorom takmer 4 roky žil Bulgakov. Expozícia oboch múzeí je unikátna, hlavne, v „zlom byte“: panuje tam atmosféra tajomstva, nečistej sily, mágie, ktorá zároveň uchvacuje, očarúva, šteklí nervy a trochu straší.

„Zlý byt“ je pomerne mladé múzeum, bolo zriadené Moskovskou vládou 26. marca 2007, ale… funguje už vlastne niekoľko desaťročí. Toto múzeum v dome na Boľšoj Sadovej ulici v byte číslo 50 je zriadené v byte, do ktorého nasťahoval spisovateľ v r. 1921, keď presťahoval z Kyjevu do Moskvy. Nie náhodou tento byt je už niekoľko desaťročí taký populárny medzi Moskovčanmi a mnohopočetnými návštevníkmi nielen z Ruska, ale aj zo zahraničia. Celá vec v tom, že sa práve v tomto byte odohrávajú niektoré epizódy najslávnejšieho románu Bulakova „Majster a Margaréta“. Siedma kapitola románu dokonca má názov „Zlý byt“. Práve tu, v byte číslo 50, sa odohrala jedna z najvýznamnejších epizód románu – Veľký Satanov ples /kapitola 23/.

Ľudia už pred mnohými desaťročiami začali spontánne prichádzať k tomuto domu, snažili sa dostať do bytu, čím, pochopiteľne, vyvolávali nespokojnosť vtedajších obyvateľov bytu. Pred vchodom, na chodbe a pred samotným bytom kládli kvety a na stenách vo vchode písali odkazy pre Bulgakova, pre hlavného hrdinu románu Wolanda, rôzne príslovia a myšlienky, kreslili hrdinov románu a pod. Istá časť verejnosti tento byt považovala a dodnes považuje za „sídlo Satana“. V časoch socializmu polícia stále musela odháňať návštevníkov od tohto bytu a od domu. Nakoniec pred 12 rokmi tu vytvorili múzeum.

Nuž, a toto „sídlo Satana“ sme navštívili v piatok, trinásteho decembra. V žiadnom prípade sme to špeciálne nepripravovali a spomenuli si na „osudný dátum“ až vtedy, keď sme už boli v múzeu. Na práve poludnie sme zavítali do „zlého bytu“ /otvára sa o 12. hodine a susedné múzeum Bulgakova o 13. hod./. Oboznámili sme sa s expozíciou vo všetkých sálach – izbách, počúvali sme výklad sprievodcov: ako v každom moskovskom múzeu, aj v „zlom byte“ bolo niekoľko skupín turistov, hlavne mladých ľudí a školákov. A presne o 13. hodine 13. minúte v piatok trinásteho vošli sme do susedného múzea Bulgakova.

V každom z týchto múzeí sme strávili asi hodinku. Nadýchali sme sa zvláštnej bulgakovskej atmosféry, videli, kde žil a tvoril svetoznámy spisovateľ, veľkolepý majster ostrej satiry, „osvecujúcej biblickosti“ a „čertovskej pekelnosti“… Určite najlepšie zo vtedajších spisovateľov a novinárov dokázal kriticky poukázať na chyby „revolučnej vlády“, tupej byrokracie, ktorá je skutočne nesmrteľná a prekvitá aj v súčasnosti, a odhalil nedostatky a chyby mnohých ľudí – a tie chyby a nedostatky nikam nezmizli a strpčujú ľuďom život aj v súčasnosti, možno ešte viac, ako pred sto rokmi. Preto sú diela Michaila Bulgakova, hlavne, „Majster a Margaréta“ a „Psie srdce“ ozaj nesmrteľné.

Aj preto sú romány a poviedky Bulgakova veľmi populárne nielen v Rusku, ale aj v zahraničí a do jeho múzea a „zlého bytu“ denno-denne prichádzajú tisíce obdivovateľov jeho tvorby. Vďaka filmu, nakrútenému jedným z nich, si môžete absolvovať krátku prehliadku múzea Bulgakova a „Zlého bytu“ a na vlastné oči si vidieť to, čo uvidela skupina Slovákov presne pred týždňom – v piatok, trinásteho.

https://www.youtube.com/watch?v=8rhNyzaJlv4

Zopár slov o samotnom Michailovi Afanasievičovi Bulgakovi /15. máj 1891, Kyjev – 10. marec 1940, Moskva/. Narodil sa v Kyjeve, ale sa potom presťahoval do Moskvy. Patrí k najväčším spisovateľom – satirikom ruskej literatúry. Michail Bulgakov bol synom profesora na teologickej fakulte v Kyjeve, skončil štúdium medicíny. V roku 1913 sa oženil s Taťjanou Nikolajevnou Lappovou. Žurnalistike a literárnej tvorbe sa začal venovať od roku 1917. V rokoch 1916 – 1919 pracoval ako lekár. V roku 1919 skončil s prácou lekára a venoval sa dramatickej a literárnej tvorbe.

Na jeseň 1921 sa odsťahoval do Moskvy. Tu žil a pracoval do svojej smrti. V prenajatom byte  č. 50 žil v rokoch 1921-1924. Spolu s ním a jeho prvou manželkou Taťjanou Lappovou žilo v tom byte 16 ľudí. V lete 1924 sa Bulgakov presťahoval do iného bytu v tom istom dome, ale onedlho odsťahoval. Tento dom a jeho obyvatelia, hlavne obyvatelia bytu číslo 50 sa stali prototypmi mnohých románov a poviedok Bulgakova, ale hlavne románu „Majster a Margaréta“. V posledných rokoch Michail Bulgakov často bol chorý a 10. marca 1940  zomrel na nefrosklerózu.

Bulgakove roztrpčeno-groteskné zobrazenie všedného života v mladom Sovietskom zväze má fantastické a absurdné črty – v ruskej literatúre už od čias Nikolaja Gogoľa bol to typický spôsob spoločenskej kritiky. Mnohé jeho diela mu vtedajšia cenzúra nedovolila uverejniť a preto boli uverejnené až roky po jeho smrti. Napríklad, perfektnú poviedku „Psie srdce“ Michail Bulgakov napísal v roku 1925, ale v Sovietskom zväze v knižnej podobe uvidela svetlo sveta  až v roku 1987. Tí, ktorí si túto poviedku prečítali, určite súhlasia, že je aj dodnes aktuálna: nájdeme v nej „prototypy“ mnohých súčasných európskych politikov a „postmajdanovú“ atmosféru dnešnej Ukrajiny. Najznámejšie diela Michaila Bulgakova:

Zápisky mladého lekára, Записки юного врача, 1919
Biela garda, Белая гвардия, 1923/24, prvýkrát uverejnené 1966
Diaboliáda, Дьяволиада, 1924, po slovensky Európa – L.C.A, 2002
Psie srdce, Собачье сердце, 1925
Osudné vajcia, Роковые яйца, 1925
Dni Turbinovcov, Дни Турбиных, 1926
Majster a Margaréta, Мастер и Маргарита 1928 – 1940, prvýkrát uverejnené 1966, po slovensky Slovart, 2002
Podľa niektorých diel Michaila Bulgakova boli nakrútené filmy: „Biela Garda“, „Ivan Vasiľjevič mení zamestnanie“,  „Dni Turbinovcov“, „Psie srdce“, „Majster a Margaréta“.

Jeho najznámejšie a na celom svete slávne dielo je „Majster a Margaréta“. Je to satiricko-groteskné spracovanie súčasnosti v „faustovskom duchu“. Dej sa prelína cez mnohé časové epochy a čitateľ sa presvedčia, že všetko je na tomto svete spojené, všetko so všetkým súvisí a navzájom sa ovplyvňuje. Román je preplnený biblickými motívmi, mystikou a „čertovinou“ a autor namiešal neskutočne perfektný koktail, v ktorom vysvetľuje všetky pozitíva a negatíva súčasnosti súvislosťami s minulosťou.

Román „Majster a Margaréta“ bol prvýkrát zverejnený vyše štvrťstoročia po smrti autora – v r. 1966/67 na pokračovanie v skrátenej forme v literárnom časopise „Moskva“. Mnohí odborníci pokladajú túto knihu za najlepšie dielo ruskej literatúry 20. storočia. Je preplnené originálnymi a hlbokými myšlienkami a frázami, mnohé z ktorých sa stali ozaj „ľudovými“, ako napríklad, najslávnejší výrok „Rukopisy nehoria“…

Nad týmto románom Bulgakov začal pracovať v roku 1928. Ku koncu tridsiatych rokov musel kvôli ťažkej poruche zraku román diktovať. Pracoval na ňom až do svojej smrti. Prvá cenzurovaná verzia románu bola v Sovietskom zväze publikovaná rokoch 1966/67. V roku 1967 vyšiel román knižne vo Francúzsku a v roku 1968 aj v ZSSR – a v roku 1973 bola zverejnená takmer úplná verzia románu. Až po rozpade ZSSR bola v Rusku zverejnená úplná verzia románu „Majster a Margaréta“.

Pre našich čitateľov, ktorí si nečítali tento román, krátko uvedieme jeho obsah. Asi raz za pár storočí na Zem prichádza Satan, aby sa pozrel, čo sa tu deje a „napravil“ niektoré veci, ktoré sa, podľa neho, nevyvíjajú tak, ako treba. Niekoľko rokov po ruskej revolúcii do Moskvy znova zavítal kúzelník Woland (Satan) so svojimi kumpánmi a robí veľa nepliech. Ich pričinením mnohé postavy v románe buď zomierajú a dostávajú sa do pekla, stávajú sa prisluhovačmi Satana, alebo skončia v psychiatrickej liečebni.

Mnohé postihnuté postavy tak alebo onak súvisia s Majstrom, ktorý napísal román o Pontskom Pilátovi. Tento román však kritika neprijala a preto ho spálil (je tu aj paralela so samotným Bulgakovom a osudom tohto románu). Celý dej románu je „ochutený“ biblickými motívmi, ale značne sa odlišuje od originálneho biblického príbehu. Bulgakov vytvára akýsi vlastný apokryf. Mnohí literárni kritici tvrdia, že je to najlepšie literárne spracovaná téma o ukrižovaní vôbec. Úplnou pikantériou je, že Satan v románe nie je vykreslený len ako zlý, ale často sa správa ľudsky /parafráza Fausta/. Je na jednej strane úplne cynický, bezcitný a nemilosrdný, ale… prakticky vždy trestá iba zlých ľudí a pomáha dobrým ľuďom, ako napríklad, Majstrovi.

Do Majstra je vášnivo zaľúbená jeho krásna milenka Margaréta, ktorá ho povzbudzovala počas písania a chce sa preňho rozviesť so svojim manželom. Napokon však aj Majster skončí na psychiatrii. V románe sa striedajú obrazy zo života dobovej Moskvy a jej obyvateľov často s fantastickými výjavmi, ktoré má na svedomí Woland so svojimi spoločníkmi, apokalyptické obrazy pekla a biblického príbehu o odsúdení Ješuu ha-Nocriho /v románe Bulgakova sa tak volá Ježiš Kristus/.

Woland vytvorí ďalšiu časopriestorovú dimenziu, v ktorej sa stretne on a jeho kumpáni s Majsterom a Margarétou, a je tam aj Pilát. O Pilátovi sa od Satana dozvedia, kedy pochopil svoju vinu na odsúdení Ješuu, a ukáže im trest, ktorý za to dostal. Woland nielen trestá, ale hlavné pre neho je, aby potrestaný pochopil svoj zločin alebo omyl. Napokon sa ale na príhovor Margaréty nad Pilátom zľutuje a ten odchádza po mesačnej ceste spolu s Ješuom, ktorého pred 2 tisíc rokmi odsúdil na smrť…

Všetci potom odchádzajú do večnosti, ale Bulgakov jasne naznačuje, že sa Woland bude stále vracať. V porevolučnom Rusku ešte niekoľko rokov prebieha vyšetrovanie všetkých záhadných udalostí spôsobených pekelníkmi, sú zatýkané a vypočúvané mnohé osoby nielen v Moskve, no napokon to milicionári napriek nezrovnalostiam uzavrú ako fantastické davové hypnózy kúzelníka Wolanda…

Pripomenieme aj niektoré hlavné postavy románu. Wolland symbolizuje hlavného satana, ktorý vystupuje ako iluzionista. Majster – bezmenný geniálny umelec, prenasledovaný kritikmi aj režimom. Margaréta – jeho milenka, krásna, múdra, hrdá a vášnivá žena. Begemot /slov. Hroch/ veľký čierny kocúr, Wolandov blízky spolupracovník, zakliaty princ, neuveriteľný srandista a chuligán. Korovjev – Wolandov dôverník a kumpán, veľký priateľ Begemota, vyvádza spolu s nim. Azazelo – tiež spolupracovník Wolanda, veľký ryšavý chlap, symbolizuje diabla. Hella – bosorka vo Wolandovej bande. Ješua ha-Nocri je Ježiš Kristus v Bulgakovom podaní. Pontský Pilát, prokurátor Judei.

V Rusku nakrútili už dva filmy podľa románu „Majster a Margaréta“ – v r. 1994 /režisér Jurij Kara/ a v r. 2005 /režisér Vladimír Bortko/. Osobne sa mi oveľa viac páči verzia z roku 2005, premiéra tohto filmu sa uskutočnila na televíznej stanici „Rusko-1“ pred 14 rokmi – 19. decembra 2005. V tomto filme účinkujú vynikajúci ruskí herci a znie neuveriteľne krásna hudba Igora Korneľuka/. Záujemcovia si môžu pozrieť tento film, napríklad, na týchto linkách tu alebo tu.

Plná verzia je aj na YouTube, ale na všetky časti filmu je slobodný prístup, okrem tej prvej, keď sa treba prihlásiť.

A na záver dva malé bonusy. „Majster a Margaréta“ v kocke

https://www.youtube.com/watch?v=dq4_uDS_r0A

Vo filme „Majster a Margaréta“ je veľké množstvo krásnych melódií vytvorených skladateľom Igorom Korneľukom. Našim čitateľom ponúkame niektoré z nich.

https://www.youtube.com/watch?v=Bwb4KVA2V3c&list=PLH6MVoO7XwQ692KdV1bz-O4nGlMW_T5ei&index=3

Eugen Rusnák