Patriotka: 1.časť rozhovoru s jednou z dvoch kandidátiek na prezidenta SR vo voľbách 2019 Bohumilou Tauchmannovou

Bratislava 11. augusta 2019 (HSP/Foto:Archív Bohumila Tauchmannová)

Slovensko nie je krajinou tieňov. Žije a pracuje tu veľa šikovných ľudí. Dnes vám predstavím 1.časť z dvojdielneho rozhovoru s ženou, ktorá nie je a nikdy nebola financovaná žiadnymi nadáciami a pracuje ako naozaj nezávislá občianka a je ozajstná slovenská patriotka. V marci 2019 kandidovala na prezidentku SR. Aj napriek číselne nízkej podpore od ľudí vo voľbách, získala bohaté skúsenosti a veľa ľudí jej vyjadrilo uznanie

Pani Bohumila Tauchmannová, rodáčka z Martina, žijúca už 40 rokov v Bratislave s manželom Miroslavom, svojimi projektmi a prácou v spoločenskej zodpovednosti už niekoľko rokov píše a pomáha rozvíjať národné vzdelávacie projekty Kvalita z našich regiónov, Pýtajme si slovenské, Odpad je surovina a Remeslo má zlaté dno. Stála aj pri zrode Vidieckej platformy. V kategórii Hospodárstvo bola 2 krát nominovaná v r. 2013 a a v r.2017 na ocenenie Krištáľové krídlo.

Pani Bohumila, ako hodnotíte s odstupom času Vašu kandidatúru v marcových prezidentských voľbách na Slovensku v r.2019 a zároveň čo Vám to prinieslo v porovnaní s tým, čo ste čakali pred voľbami a keď sa na to pozeráte teraz?

Kampaň a jej dopady na mňa hodnotím až prekvapilo dobre. Nezostal vo mne jediný negatívny, či zatrpklý pocit, možno aj  preto, lebo mi moja kandidatúra na prezidentku SR dala viac ako som očakávala. To neznamená, že som sa nestretla s negatívnymi skúsenosťami počas kampane. Ja som občiansky aktivista a občianski aktivisti sú poväčšine ľudia, ktorí sú pripravení  ísť neľahkou  cestou k dosiahnutiu cieľa. Veľmi dobre vedia, že to je cesta dlhá a tŕnistá. Čiže dá sa  povedať, že na 99,9 percenta som vedela, že sa nemôžem v momentálnej spoločenskej klíme a zaužívaných zvyklostí stať prezidentkou SR. Aj keď do kampane som išla s odhodlaním vyhrať a vedomím, že aj motyka môže streliť, to bolo tých zostávajúcich 0,1 %.

Ale bola som si istá, že keď  začnem oslovovať ľudí, ako naozaj nezávislý kandidát, že si postupom ďalších rokov uvedomia, že prezidentom, pokiaľ je volený v plebiscite, bude len vtedy ľudový prezident,  ak bude celoživotne nezávislý. Práve pre svoju nezávislosť,  bude mať šancu robiť výlučne pre blaho celej spoločnosti . Z môjho pohľadu,  ten zlom v spoločnosti nastane, skôr či neskôr ,ale blíži sa. Ozajstnú zmenu si ľudia naozaj v týchto voľbách želali, Ale museli by ju aj voliť a ja  dúfam, že som tento proces zmeny trochu urýchlila.  Aj z rozprávania s ľuďmi na ulici, keď som si sama zbierala podpisy pod petíciu mi vyšlo, že prezident má byť morálny, čiže má byť morálnym barometrom, má teda vedieť robiť veci, ktoré boli a budú pre spoločnosť prínosom.

Ja robím 20 rokov spoločenskú zodpovednosť, tak si dovolím tvrdiť, že som nemala len jeden príbeh , o ktorom mohli  písať  novinári, ale mala som aj 4 príbehy. Ľudia o tom nevedeli, nemali sa to ako dozvedieť.  Knihu, práve o mojich skúsenostiach a zážitkoch z kampane na prezidentku SR, ktorú budem teraz vydávať a bude to talkshow s Rasťom Piškom, som aj z tohto dôvodu nazvala Kandidátka v utajení. Predpokladom dobrého prezidenta z môjho prieskumu v uliciach Slovenska by mal byť taký kandidát, ktorý pre spoločnosť aj pred kandidatúrou už veľa spravil, čo sa dá vyhodnotiť  a musí byť skutočne nezávislý. Voľne preložené, nikdy by nemal byť členom strany, lebo určitá závislosť s minulosťou sa dá len veľmi ťažko pretrhnúť. To je pavučina, z ktorej sa nevymaníte, lebo je  už je v človeku zasiata stranícka disciplína. Nikdy by nemal ani následne  vstúpiť do strany, lebo by sa spreneveril  tomu, že bol prezidentom všetkých občanov. To však neznamená, že by nemal byť občiansky činný. Toľko z mnohých názorov okoloidúcich na predpoklady dobrého prezidenta.

Ja osobne budem pokračovať v mojom snažení budovania uvedomelej,  aktívnej občianskej verejnosti a odštartujem to spomínanou knihou. Kampaň mi  priniesla veľa nového, lebo dozreli vo mne ďalšie projekty spoločenskej zodpovednosti, ktoré sú pre spoločnosť potrebné. To bolo to najviac, čo som si odniesla z kampane. Inak by som sa k tomu nebola dopracovala ,alebo  keď, tak možno dlhšou cestou. Zároveň som sa presvedčila, že máme veľmi srdečných a vzdelaných ľudí, o ktorých sa často posmešne vyjadrujú tí, ktorí hľadia zhora na nás, na národ a že Slovensko je tak krásnou krajinou, pestrou a zrenovovanou, že máme aj byť na čo hrdí. Zároveň som si pri tom uvedomila naplno aj prácu našich predkov aj to, čo všetko vieme spraviť sami.

Keď spomínate našich predkov, čo pre Vás znamená pojem Slovensko ako rodná hruda a považujete sa za vlastenku?

Ja vo svojom vnútri cítim, že som Slovenka a som na to hrdá. Mám to však aj uľahčené, lebo pochádzam z rodiny, kde boli národovci. Za slobodna som sa volala Záborská a som neterou Jonáša Záborského. Čiže  tam pravdepodobne pramení aj moja  revolučnosť, nebáť sa ísť inou cestou, ktorá je momentálne akceptovaná. Ako vieme Jonáš Záborský sa pohádal so Štúrovcami, lebo sa mu mnohé veci nepáčili. Chcel pomôcť národu tým, že prestúpil z evanjelickej viery na katolícku. Myslel si, že tak skôr pomôže národu, ale bol vyslaný do Župčian a odsunuli ho tak na vedľajšiu koľaj.

V rodine sa nám nakoniec nezachovali  listy Jonáša svojmu bratovi, lebo môj otec študoval v Košiciach na Vyššej priemyselnej škole strojníckej a tam mali učiteľku filozofie a ona ho o ne poprosila. A nedávno som sa dozvedela, že sa mu páčila, tak jej ich dal. A možno sa pôjdem pozrieť do Košíc. Možno sú tie listy uchované  v archíve školy. Jonáš v nich zo Župčian písal bratom do Turca, že aby ho prišli pozrieť lebo jemu sa nedá, nakoľko ho strážia Maďari a nemá ani peniaze na cestu.

Takže to národné uvedomenie dá sa povedať, že máte v rodine a už potom ho môžete len nejakým spôsobom rozvíjať.

Dá sa to vyjadriť aj takým spôsobom, že som pred 12 rokmi začala realizovať projekt, ktorý d buduje nákupný patriotizmus Slovákov. Sú to projekty  zamerané na zlepšenie makroekonomiky Slovenska Kvalita z našich regiónov a Pýtajme si slovenské. Čiže  moja  práca, dá sa povedať, že je potvrdením môjho vnútorného patriotizmu. Patriotizmus vnímam ako pocit, ktorý patrí skôr do intímnej roviny, preto ho vyjadrujem radšej prácou, ako  kričaním a bitím sa do pŕs.

Ako hodnotíte prezidentku Zuzanu Čaputovú a jej doterajšie kroky ako prezidentky?

Ja by som  hodnotenie pani Čaputovej rozdelila na  jej pôsobenie v kampani, teda pred tým, než  sa stala prezidentkou a jej hodnotenie krokov už keď bola zvolená.  Myslím si, že voľba mohla dopadnúť aj horšie z tých kandidátov, ktorých sem si mali možnosť vybrať. Prezident nemá byť radikálny, ale zásadový. Podľa mňa je v tom veľký rozdiel.

Vrátim sa však hodnoteniu a budem hodnotiť aj na základe mojich osobných skúseností. Keď sa začala rozbiehať kampaň na prezidenta SR, bola som sa jej predstaviť po skončení  prvej besedy kandidátov a spomínam to aj v tej mojej knihe, ktorá vyjde. Tak nejako ma prehliadla, a nemala snahu rozvíjať konverzáciu, tak som jej podala letáčik o mne, aby vedela, že ja už pol roka zbieram podpisy pod petíciu. Neskôr, v jednej relácii, bolo povedané moderátorom do éteru,  že je jediná ženská kandidátka a neohradila sa, že sme dve. Lebo veď redaktor môže byť povrchný a neprečíta si mená 13 kandidátov a nezapamätá si , že sme dve ženy kandidátky. Ale prinajmenšom mohla poznamenať, že nie je jediná odvážna, ako bola označená, ale že sme dve. Toto u mňa zarezonovalo ako reakcia, ktorá nie je z morálneho hľadiska kóšer.

To že pani Čaputová sa stala prezidentkou je fakt, ktorý plne akceptujem. Úprimne si myslím, že som skúsenejšia, mám viac za sebou práce pre spoločnosť a celý život som politicky nezávislá. Ale dobre, ľudia si vybrali. Takže ja ani neprotestujem, ani nemám  v sebe zatrpknutosť. Ja jej to prajem. Ja mám ešte veľa cesty pred sebou, takže len Pán Boh vie, kde ma zavedú. Chystám sa kandidovať pravdepodobne aj v budúcich prezidentských voľbách, ale či dôjdem do konca to neviem, lebo to nevie nikto, čo bude o 5 rokov.

Chystáte sa kandidovať aj v parlamentných voľbách v r.2020?

Nie to určite nie, ja mám nezávislú dušu. Ja by som nemohla byť straník, lebo stranícka disciplína je niečo, s čím sa neviem stotožniť  z jednoduchého princípu. Ja môžem diskutovať o mojom názore na vec. Môže ma samozrejme  presvedčiť okolie, že ten názor nemám dobrý a ja ho môžem  poopraviť a prijať za svoj. Ale, že by som bojovala vo svojom vnútri, označila niečo s čím nesúhlasím, že súhlasím, to by som nevedela. Viem iba akceptovať názor väčšiny, prispôsobiť sa mu, ale nemôžem ho verejne prijať  za svoj ak s ním nesúhlasím. Aj o tom je stranícka disciplína.

Čo sa týka  pani prezidentky , budem sledovať je prácu a hodnotiť ju verejne. To sa bude týkať tak pozitívnych vecí a z môjho pohľadu, ako aj tých negatívnych. Ak mám hovoriť o tých negatívnych, nemôžem súhlasiť s jej  nepriamou propagáciou svojich spolustraníkov a ich biznisu, to na mňa vyslala ako prezidentka negatívny signál.  Jej kroky budem sledovať ešte pozornejšie.

Čo hovoríte na to, ako uprednostnila pani prezidentka Čaputová akcie typu festival Pohoda?

Byť prezidentkou je rehoľa. Rehoľa znamená, že uprednostníte veci verejné pred vlastným pohodlím. Určite sa dá navštíviť aj viac festivalov v priebehu krátkeho dňa alebo za pár dni. Navyše festival Pohoda trvá niekoľko dní. Ono to môže byť aj takto. Prezident nemôže stihnúť všetko, preto by si mal vybrať ľudí, ktorí budú hodnotiť podujatia na ktorých sa ukáže veľmi  vyvážene z rôznych hľadísk a na základe tohto, veľmi citlivo navrhnúť program pani prezidentky. Veľmi vyvážene v tom význame slova, že ak sa robia nejaké akcie, ktoré sú rôzneho charakteru, tak by sa prezidentka mala snažiť, aby aspoň prišla a váhou svojej osobnosti na hodinku pozdraviť  viaceré zhromaždenia a dať im tak väčšiu váhu a touto formou podporiť zmýšľanie komunity daných podujatí.

Konkrétne sa pýtate teraz  na Dúhový pochod a pochod Hrdí na rodinu. Určitou formou pani prezidentka nepriamo podporila Dúhový pochod, lebo bola ochotná vzhliadnuť film k tejto problematike a pochopiť ju, čo je sympatické.  Pochodu Hrdí na rodinu sa nezúčastnila a ani som nezachytila formu, ktorou by ho nejako podporila. Ale bude  5 rokov vo funkcii a naozaj sa nedá stihnúť všetko. Tu by som nebola kritikom a zastala sa jej. Má určite veľa štátnických povinností, preto  nekritizujem, ale tvrdím, že sa jej kroky za také 2 roky vyskladajú a  človek bude vedieť ,či pani prezidentka je na správnom mieste.

Ako hodnotíte bývalého prezidenta SR Andreja Kisku?

Práve na základe hodnotenia jeho krokov po cca spomínaných dvoch rokoch jeho pôsobenia vo funkcii,  bolo jeho hodnotenie aj impulzom, prečo som sa začala zaoberať kandidatúrou na prezidentku SR. Viete ja som sa najprv tešila, že je pán Kiska vo funkcii a že som ho volila. Keďže som po 2 rokoch zistila, že je málo intenzívny. Že nehovorí o veciach, ktoré sa dejú v spoločnosti nahlas, možno si ich len myslí. Ale až vtedy, keď sa ho rôzne ataky osobne dotýkali, až vtedy vyšiel z ulity, až vtedy hovoril kritiku nahlas, tak ako to hovorím ja teraz nahlas, lebo si to skutočne myslím. A možno by ma presvedčil, že sa mýlim a že  v danej chvíli nemohol inak. Ťažko sa súdi, ak nepoznáme dôvody.

Avšak v danej chvíli vysielal na mňa ako občana takéto signály a preto som sa rozhodla kandidovať. Vyskladalo sa mi to ako poslanie v mojom živote. Hovoriť veci nahlas, zlepšovať veci a spájať ľudí v prospech dobra v zmysle obrody spoločnosti, fungovania ekonomiky a naozaj niečoho, čo prinesie spokojnosť ľudom. Slovensko v porovnaní s inými krajinami nie je na tom až tak zle. Aj keď sú priepastné rozdiely medzi  príjmami, celkovo ekonomika funguje dobre. Napriek tomu,  nie sme šťastný národ. Pričiniť sa o zlepšenie spomínaných vecí. cítim ako moje poslanie a boli aj z mnohých ďalších dôvodov mojej kandidatúry.

Považujete sa za kresťanku?

Určite. Viete kresťanom sa človek musí stať. Narodí sa do určitého prostredia. Ja som evanjelička, a som bola pokrstená. Neskôr  som chodila na konfirmáciu, ale nezúčastnila som sa nakoniec potvrdenia, lebo medzitým prišiel 68 rok. Ja som celé detstvo od mala chodila s mojím starým otcom, ktorý bol presbyterom v cirkevnom zbore. Sedela  som s ním každú nedeľu   v kostole a počúvala som príbehy, ktoré v tom čase vnímala ako rozprávky alebo povesti a okolo 40-tky som vlastne zistila, že moje rozhodovanie a konanie v živote ovplyvňoval práve ten návod, ktorý som ako dieťa počúvala v  biblických príbehoch a že sa riadim podľa nich.

Keď som mala 50 rokov, tak som konečne absolvovala spomínanú  konfirmáciu. Takže v 50tke som prijala vieru vedome, ako dospelý človek, ktorý sa s plnou vážnosťou rozhoduje o svojom smerovaní. Neprihlásila som sa ku kresťanstvu ako 15-ročné dieťa, ktoré často krát plní vôľu a želania svojich rodičov a starých rodičov, ale ako vyzretý človek, s plnou vážnosťou, vedomá si svojho rozhodnutia a záväzkov z neho vyplývajúcich. Čím som staršia,  tým intenzívnejšie prežívam kresťanstvo a jeho dobrotivosť. Pre mňa spojenie slov „Boh je láska“  nie len zarámovaný,  vyšitý text , ktorý nájdeme visieť na stenách v starých domoch. Pre mňa Boh je skutočne láska.  Keď Vám naplní srdce láskou a Vy sa riadite podľa Božích prikázaní, tak nemáte ako pochybiť vo svojom konaní.  Takže takto ja vnímam kresťanstvo a seba ako kresťana. Usilujem sa riadiť Slovom Božím.

(pokračovanie nabudúce)

Miroslav Hlinka – autor je lektor Anglického jazyka, pracuje ako vychovávateľ v Centre pre deti a rodiny a tiež v jednej Súkromnej Materskej škole v Bratislave.