Medzi mnohými geniálnymi vynálezmi v dejinách ľudstva patrí kapitalizmus na samý vrchol. Umožnil nám produkovať a distribuovať neprekonateľnú úroveň prosperity. Vďaka kapitalizmu sme za posledné dve storočia oslobodili od chudoby viac ľudí ako v ktoromkoľvek inom hospodárskom systéme v celej predchádzajúcej histórii ľudstva.

Napriek svojmu úspechu má kapitalizmus mnoho kritikov. Ako nedávno upozornil Jesse Russell, niektorí z nich sú konzervatívci, ktorí kapitalizmus obviňujú z “obrovského existenciálneho utrpenia a pocitu nezmyselnosti” v našej dobe. S týmito kritikmi nesúhlasím: ako som vysvetlil už v júni, kapitalizmus je ekonomický systém a nikdy nemal ambíciu byť niečím viac. Ak chceme viac – a to by sme mali -, musíme do svojho života vniesť Boha.

Je dôležité si uvedomiť, že to, že kapitalizmus nie je vnútorne vybavený hodnotami, ktoré by vychovávali dušu, neznamená, že je voči takýmto hodnotám antipatický. Kapitalizmus nie je ani nepriateľský voči Bohu, ani nihilistický. Kapitalistická spoločnosť je jednoducho spoločnosť, v ktorej sa ekonomickým cnostiam človeka, vrátane vynaliezavosti a tvrdej práce, dostáva primeraných stimulov na rozkvet.

Napriek tomu, aj keď uznávame, že v našom živote môžeme mať Boha aj zisky kapitalizmu, stále je múdre byť voči kapitalizmu ostražití a v primeranej miere kritickí. Akokoľvek nám tento systém slúži lepšie ako ktorýkoľvek iný, má v sebe zabudovanú chybu, ktorú si jeho zástancovia až príliš neradi uvedomujú.

Táto chyba, paradox, sa sústreďuje okolo dvoch pojmov: zisk a neistota. V napätí medzi nimi nachádzame zárodky kapitalistického úspechu aj kapitalistické sily sebazničenia.

Honba za ziskom

Zaslúži si to opätovné spomenutie: kapitalizmus nie je nič viac ani menej ako ekonomický systém, ktorý maximalizuje príležitosti pre podnikateľov, investorov a jednotlivých občanov na dosahovanie zisku. Avšak práve preto, že túžba zarábať viac peňazí a budovať prosperitu je hnacou silou kapitalizmu, prináša tento systém výhody všetkým, nielen tým, ktorí sú náhodou bohatí.

O snahe dosiahnuť zisk zvyčajne uvažujeme v podnikateľskom zmysle, kde zisk predstavuje prebytok, ktorý podnikateľovi na konci dňa zostane v banke, alebo ako kladný výnos z investície. Zabúdame, že ľudia, ktorí nevlastnia firmu, ale živia sa zamestnaním, tiež sledujú určitú formu zisku. Tie isté princípy, ktoré vysvetľujú správanie podnikateľov v kapitalizme, možno vhodne aplikovať aj na jednotlivých pracovníkov. Tam, kde sa podnikateľ usiluje získať úrodu zisku zo sily svojho podniku, chce zamestnanec dosiahnuť čo najvyšší zisk z odborných zručností a skúseností, ktoré má.

Podnikatelia investujú fyzický a finančný kapitál v snahe dosiahnuť zisk. Pracovníci získavajú nové zručnosti, preberajú viac zodpovednosti a hľadajú lepšie platené príležitosti, a to všetko ako prostriedky na zlepšenie svojho ľudského kapitálu. Vzdelanie s uznaným vysokoškolským titulom, odborný certifikát, dokonca aj zdokumentovaná prax, to všetko sú príklady ľudského kapitálu, ktorý využívame pri každodennej účasti pracovnej sily. Očakávame, že zlepšovanie ľudského kapitálu sa oplatí podobne, ako keď lepšie podnikanie a kvalifikovanejšie investície prinášajú podnikateľom a investorom vyššie zisky a výnosy.

Zatiaľ je to dobré. Problémy pre kapitalizmus sa objavia vtedy, keď sa snaha o zisk stane dvojsečnou: kapitalista nechce len viac peňazí, ale aj viac predvídateľných peňazí.

Práve tu, v snahe o predvídateľnejšiu budúcnosť, kapitalista robí prvé kroky, ktoré znamenajú pre kapitalizmus zánik. Čím viac sa snaží prosperovať, tým väčšie nebezpečenstvo hrozí samotnému systému, z ktorého ťaží.

Boj s neistotou

Budúcnosť je zo svojej podstaty nepredvídateľná, kým si ju nevymyslíme inak. O tom, ako sa vyrovnávame s neistotou pri ekonomickom rozhodovaní, existuje dlhá a bohatá literatúra, predovšetkým v politickej ekonómii. Je ľahké stratiť sa v jej zložitostiach, ale kľúčovou myšlienkou je, že ak chceme, aby budúcnosť bola menej neistá, musíme do nej vložiť nejakú značku, ktorá nám pomôže zvýšiť pravdepodobnosť, že zajtrajšok bude taký, aký ho chceme mať.

Jedným z takýchto ukazovateľov je zmluva o hospodárskej činnosti. Zamestnanec vie, že na základe zmluvy so zamestnávateľom má nárok na predvídateľnú odmenu, ak dodá prácu v určitom množstve a kvalite. Táto zmluva umožňuje zamestnancovi relaxovať a plánovať svoj život na základe opodstatneného očakávania týchto budúcich výplat. Môže požiadať o hypotéku a pôžičku na auto so splátkami na niekoľko rokov dopredu a zároveň si byť istý, že dokáže plniť svoje záväzky voči banke.

Na druhej strane zmluvy má zamestnávateľ iný problém. Hoci by mohol so svojím zamestnancom podpísať zmluvu na celý život, bolo by nelogické, keby tak urobil, kým by sa podobne nedohodol so svojimi kupujúcimi, že budú kupovať určité množstvo za určitú cenu po celý život. Je nezvyčajné, aby mali podniky také šťastie s kupujúcimi svojich výrobkov, čo vysvetľuje zriedkavosť doživotných zmlúv pre zamestnancov.

Napriek tomu podnikatelia racionálne hľadajú spôsoby, ako zvýšiť svoju dôveru v budúce príjmy. Bežným spôsobom, ako to dosiahnuť, je dostať svoj výrobok na takú úroveň kvality a cenovej dostupnosti, aby na trhu dominoval. Henry Ford zdokonalil montážnu linku, zvýšil produktivitu a znížil výrobné náklady do takej miery, že jeho Ford Model T ovládol americký automobilový trh. Ingvar Kamprad bol mimoriadne úspešný so svojou koncepciou samoobslužnej montáže nábytku. Sam Walton, zakladateľ spoločnosti Walmart, urobil niečo podobné v odvetví maloobchodných služieb.

Čím väčšiu dominanciu na trhu má podnikateľ, tým istejšie si môže byť svojimi príjmami a ziskami. Snom podnikateľa v tomto ohľade je, samozrejme, byť monopolom; v istom období Microsoft predával približne 90 % všetkých operačných systémov pre osobné počítače na svete.

Keď však kapitalistov boj o zníženie neistoty dosiahne tento bod, v skutočnosti zadusí motor samotného kapitalizmu.

Kapitalistická sebadeštrukcia

Pre individuálneho podnikateľa znamená jeho snaha o maximalizáciu zisku a zabezpečenie jeho dlhodobej predvídateľnosti uplatnenie samotnej podstaty kapitalizmu. Kapitalizmus dosahuje svoj vrchol vtedy, keď má zisky.

Aby sa tak stalo prostredníctvom toho, že sa stane dominantným predajcom, bude chcieť podnikateľ čo najviac eliminovať svoju konkurenciu. Dôvod je jednoduchý: ak a len ak sa stane nespochybniteľným monopolistom, t. j. jediným predajcom svojho produktu, môže si byť istý svojimi budúcimi ziskami.

Pre kapitalizmus ako ekonomický systém je každý monopolista o krok bližšie k jeho zániku. Monopol jednotlivého podnikateľa znamená, že už nie je vystavený silám trhu, ktoré v prvom rade vyzdvihli jeho výnimočnosť a podnietili ho k tomu, aby sa usiloval o väčšie zisky.

Podnikateľa bez konkurencie už nezaujímajú prostriedky, ktoré mu priniesli zisky. Robiť viac s menej – krédo úspešného podnikania – už nie je prioritou. Po zabezpečení svojich ziskov prostredníctvom úplnej dominancie na trhu sa podnikateľ stáva spokojným. Výrobky, ktoré mu priniesli bohatstvo, sa už nevyvíjajú. Rast nahrádza stagnácia.

V tomto bode sa podnikateľ viac sústreďuje na elimináciu hrozieb pre svoje postavenie než na snahu o podnikateľskú dokonalosť. Jedným z moderných spôsobov je využívanie vlády ako páky proti ctižiadostivej konkurencii: mocní kapitalisti využívajú lobistické kanály na ochranu svojich úspechov za legislatívnymi a regulačnými hradbami.

Ďalším spôsobom ochrany monopolu je zabezpečiť si kontrolu nad podpornými odvetviami: ropná spoločnosť skupuje všetky rafinérie a železnice, ktoré prepravujú ropu; výrobca batérií pre elektrické vozidlá skupuje bane, ktoré produkujú kritické nerasty vzácnych zemín.

Obľúbenou stratégiou japonských podnikov, ktorú využívala aj švédska kapitalistická rodina Wallenbergovcov, je vlastniť vlastnú banku. Vďaka tomu získavate bezkonkurenčné finančné svaly na odrazenie konkurencie.

To všetko je z pohľadu individuálneho podnikateľa racionálne správanie. Čím viac robí pre upevnenie svojho monopolu, tým menej sa musí starať o neustále zlepšovanie svojho podniku a jeho produkcie. Z druhej strany valu však veci vyzerajú inak a čoraz znepokojujúcejšie. Čím viac trhov a odvetví sa stáva chránenými monopolmi, tým menej inovatívne je hospodárstvo ako celok.

S menším počtom inovácií sa spomaľuje hospodársky rast. Nastáva stagnácia, a to nielen v oblasti inovácií výrobkov. Rozširuje sa na odmeňovanie pracovníkov, spotrebiteľské výdavky a nakoniec aj na dopyt po výrobkoch, ktorým sa darí monopolnému podnikateľovi.

Priemyselná zdatnosť ustupuje priemyselnej chudobe. Kapitalizmus sa pomaly ničí zvnútra.

Záchrana kapitalistu pred ním samým

Paradox kapitalizmu spočíva v tom, že je to najlepší ekonomický systém, aký si môžeme priať, ale má svoj vlastný mechanizmus sebazničenia. Čo môžeme urobiť, aby sme ho zachránili?

Treba ho zachrániť, pretože alternatívy sú horšie. Socializmus prekonáva kapitalizmus z hľadiska sebazničenia, ale bez toho, aby niekomu ponúkol šancu na prosperitu.

Trik teda spočíva v tom, aby sme s vaničkou nevyliali aj kapitalistu. Konzervatívni kritici kapitalizmu majú pravdu v tom, že tomuto systému chýbajú vyššie hodnoty, ale bolo by nesprávne tvrdiť, že tieto hodnoty sú s kapitalizmom nezlučiteľné. Naopak, zavedenie správneho súboru vyšších hodnôt môže kapitalizmus len zlepšiť. Sú to hodnoty, ktoré nasadzujú povraz egocentrizmu a pripomínajú kapitalistovi, aby prijal také obmedzenia, ktoré ho udržujú v pokore.

V ideálnom prípade to môže spoločnosť dosiahnuť na základe morálneho sebauplatnenia: muži a ženy, ktorí sú vychovávaní ako zbožní kresťania, budú mať silnejšie nutkanie zdržať sa “hazardovania so systémom” vo svoj prospech. Biblia je plná pripomienok, že vodcovstvo je zodpovednosť, nie nárok, najmä od apoštola Pavla. Vo svojom liste Filipanom vysvetľuje (Flp 2,3; Douay-Rheims Version):

Nech sa nič nerobí z hádky ani z márnej slávy, ale v pokore nech si každý váži iných lepšie ako seba.

V prvom liste Solúnčanom (1 Sol 4,11; tamže):

A aby ste sa usilovali byť pokojní, aby ste si robili svoje veci a pracovali vlastnými rukami, ako sme vám prikázali, a aby ste sa čestne správali voči tým, čo sú vonku, a aby ste nič nechceli od nikoho.

Ak sa tieto hodnoty všeobecne prijmú, úspešní kapitalisti budú vedieť lepšie, ako sa tlačiť až do bodu, keď kapitalista ohrozuje kapitalizmus. V ideálnom prípade by sme sa mohli zveriť s vykonávaním náležitej starostlivosti a správneho morálneho úsudku. V skutočnosti sa to však neodporúča. My ako ľudské bytosti sme boli vybavení jednou nepríjemnou vlastnosťou, ktorá nám bráni dosiahnuť dokonalosť potrebnú na to, aby sa kapitalizmus presadil sám od seba: sme nedokonalí už zo svojej podstaty.

Ide o klasický prípad väzňovej dilemy. Dvaja jednotlivci sú vo väzbe na polícii za to, že spoločne spáchali trestný čin. Ak ani jeden z nich nebude hovoriť s políciou, obaja sa dostanú na slobodu. Ak však jeden prehovorí a udá toho druhého, ten, ktorý držal jazyk za zubami, vezme plnú vinu na seba, zatiaľ čo ten druhý odíde. V prípade morálne sa presadzujúcich kapitalistov všetci profitujú z dodržiavania kresťanskej etiky, ale zisky, ktoré získajú, sú menšie ako tie, ktoré by každý z nich mohol získať, keby bol jediný, kto by porušil uvedenú etiku.

Len preto, aby sme zachovali kapitalizmus, musíme ho doplniť eticky správnymi legislatívnymi bokovkami. Tie môžu mať podobu protimonopolných zákonov a zákazov kartelov a tajných dohôd. Poskytnúť vláde takéto etické nástroje na presadzovanie práva je delikátna záležitosť, pretože právomoci, ktoré sú jej zverené, apelujú na iný druh ľudského pokušenia: korupciu pri tvorbe politiky a presadzovaní práva. To by nám nemalo brániť v tom, aby sme na kapitalizmus navliekli etický plášť – ale je to pripomienka, že ak chceme využiť vynikajúce sily prosperity, ktoré sú vlastné kapitalizmu, musíme v našom verejnom živote všade prejavovať morálnu ostražitosť, uzatvára Sven R. Larson.