Pápež v rannej homílii: Opusťme negativizmus a dajme sa potešiť Bohom

Vatikán 13. decembra 2017 (HSP/TK KBS/RV/Foto:TASR/AP-Andrew Medichini)

Nechať sa potešiť Pánom a neuchyľovať sa k lamentovaniu a zatrpknutosti. To je centrom pozvania pápeža Františka z jeho rannej homílie počas dnešnej svätej omše v Dome sv. Marty. Svätý Otec vychádzal z čítania z Knihy proroka Izaiáša (Iz 35,1-10) v ktorom Pán sľubuje útechu svojmu ľudu. „Pán nás prišiel potešiť“ zdôraznil pápež.

Svätý Otec pripomenul, ako sv. Ignác z Loyoly odporúčal „kontemplovať Kristov tešiteľský úrad“, prirovnávajúc ho k tomu, ako keď priatelia potešujú jeden druhého. Stačí pomyslieť na veľkonočné ráno v Evanjeliu podľa Lukáša, keď sa Ježiš zjavuje apoštolom a nastáva veľká radosť, až tomu nemôžu uveriť: „Koľkokrát sa nám Pánova útecha zdá byť ako zázrak“, dodal Svätý Otec.

„Ale nie je jednoduché nechať sa utešiť, je ľahšie potešovať iných, než nechať sa potešiť. Pretože mnohokrát lipnime na tom negatívnom, sme pripútaní k zraneniu hriechom v našom vnútri a mnohokrát uprednostňujeme ostať takto sami, alebo na nosidlách, ako ten človek z Evanjelia, izolovaný, a nezdvihnúť sa. ,Vstaň!‘ – toto je Ježišova výzva, zakaždým: Vstaň!“.

Problém je, že „v tom negatívnom sme pánmi“ – vysvetľuje pápež František –, pretože máme vnútorné zranenie od hriechu, zatiaľ čo „v tom pozitívnom sme žobrákmi“, a my neradi žobreme o útechu.

Na vysvetlenie uviedol Svätý Otec dva príklady: keď dávame prednosť „zlosteniu sa“ a „varíme si naše city“ vo vývare zášte, keď máme „zahorknuté srdce“, keď naším pokladom je naša zatrpknutosť. Pápež pripomenul ochrnutého pri rybníku v Siloe: 38 rokov so svojou zatrpknutosťou hovoril, že keď sa zvíria vody, nemá nikoho, kto by mu pomohol. „Týmto zatrpknutým srdciam sa zdá byť horkosť krajšia než sladkosť“, a veľa ľudí to uprednostňuje, poznamenal Svätý Otec. Tento „trpký koreň“ nás privádza v spomienkach k prvotnému hriechu. A toto je presne spôsob, ako sa nenechať potešiť.

Potom existuje zatrpknutosť, ktorá „nás vždy privádza k lamentujúcim vyjadreniam“: ľudia, ktorí sa sťažujú pred Bohom namiesto toho, aby ho zvelebovali: lamentovanie ako sprievodná hudba života. Pápež František spomenul slová sv. Terézie, ktorá vravievala: «Beda rehoľnej sestre, ktorá hovorí: „Zachovali sa ku mne nespravodlivo, urobili mi to bezdôvodne“».

A to, ako sa správal prorok Jonáš, je hodné „Nobelovej ceny za lamentovanie“, uviedol ďalší príklad Svätý Otec: Utiekol pred Bohom, pretože lamentoval nad tým, čo by s ním Boh azda mohol vykonať, a  skončil potopený a  prehltnutý veľrybou, až sa napokon vrátil k svojmu poslaniu. A  miesto toho, aby sa tešil z obrátenia ľudí, lamentuje, že ich Boh zachránil.

„Aj v lamentovaní sú veci, ktoré si protirečia“ dodal pápež František a podelil sa, že poznal kňaza, ktorý sa stále na všetko sťažoval: „mal schopnosť nájsť vlas v polievke“:

„Bol dobrým kňazom, hovorili, že pri spovedi bol veľmi milosrdný; bol už starý a jeho kňazskí spolubratia si rozprávali, ako by to vyzeralo, keby zomrel a prišiel by do neba: «Prvá vec, ktorú povie sv. Petrovi miesto pozdravu, bude: Kde je peklo?» – vždy to negatívne. A sv. Peter mu ukáže peklo. Pozrie sa tam a povie: «Ale koľko je zatratených?» – «Len jeden.» – «Ach, aká pohroma je to vykúpenie…» – Toto sa stáva neustále. A zoči-voči trpkosti, zlosti, lamentovaniu, dnešné slovo Cirkvi znie: «Odvahu, odvahu!»“

Izaiáš skutočne pozýva k odvahe, keď pripomína, že Boh „príde, aby ťa spasil“, dodal pápež František a prešiel k dnešnému evanjeliovému čítaniu z Lukáša (Lk 5,17-26) o tom, ako niektorí pre veľký zástup vyšli na strechu a cez otvor spúšťajú ochrnutého, aby ho dostali pred Ježiša. Nemysleli na to, že tam budú zákonníci alebo iní, chceli len uzdravenie tohto muža.

Posolstvo dnešnej liturgie – uzavrel Svätý Otec – je „nechať sa potešovať Pánom“:

„A nie je to jednoduché, pretože aby sme sa nechali potešiť Pánom, potrebujeme vyzliecť sa z našich egoizmov, z tých vecí, ktoré sú naším pokladom, či už je to zatrpknutosť, alebo lamentovanie, môžu to byť mnohé veci. Bude dnes dobré pre každého z nás urobiť si spytovanie svedomia: Aké je moje srdce? Mám v ňom horkosť? Mám tam nejaký smútok? Aká je moja reč? Je na chválu Boha, o tom, čo je krásne, alebo je vždy plná sťažovania sa? A prosme si od Pána milosť odvahy, aby nás prišiel potešiť odvahou; a prosme Pána: «Pane príď nás potešiť»“.