V meditatívnom príhovore pápež vychádzal z biblického symbolu vody, ktorý dáva život a lieči. Pri tejto príležitosti osobitne vyzdvihol úlohu matiek a starých matiek pri odovzdávaní viery a hodnôt, na ktorých stojí budúcnosť ľudskej spoločnosti. Okrem iného uviedol:

„V Kanade sa táto „materská inkulturácia“ uskutočnila prostredníctvom diela svätej Anny, ktorá spojila krásu domorodých tradícií a viery a stvárňovala ju múdrosťou starej mamy, ktorá je dvojnásobnou matkou. Aj Cirkev je ženou, aj Cirkev je matkou. Nikdy v histórii sa totiž nestalo, že by sa viera neprenášala v materinskom jazyku, prostredníctvom matiek a starých mám. Na druhej strane, časť bolestného dedičstva, ktorému čelíme, pramení z toho, že domorodým babičkám bolo znemožnené odovzdávať vieru v ich vlastnom jazyku a kultúre.“

Na brehu Jazera sv. Anny, ktoré leží západne od Edmontonu, sa koná každoročná katolícka púť indiánskych národov už od konca 19. storočia. Indiáni od stáročí považovali toto jazero za posvätné a za miesto uzdravenia. V jazyku kmeňa Nakota Sioux sa rozložité a pomerne plytké jazero nazýva Wakamne – „Božie jazero“, v jazyku kmeňa Cree je to „Jazero Ducha“.

Podľa sv. Anny jazero pomenoval katolícky misijný kňaz Jean-Baptiste Thibault, ktorý pri ňom v roku 1842 postavil prvú stálu misijnú stanicu. Púte od roku 1889 organizuje rehoľa Oblátov Nepoškvrnenej Panny Márie v týždni okolo 26. júla, sviatku sv. Anny, matky Panny Márie a Ježišovej babičky. Kostol z roku 1844 bol zničený požiarom v roku 1928 a obnovený v modrenej podobe v roku 2009 spolu s pútnickým areálom s krížovou cestou, cintorínom a priestormi pre pútnikov.

Pápeža pri brehu jazera privítali rytmickým zvukom bubnov o 17. hodine miestneho času (pre nás už hodinu po polnoci). Uctil si sochu sv. Anny a po znaku kríža na štyri svetové strany požehnal vodu jazera, ktorou pokropil pútnikov. Modlitbové stretnutie pokračovalo v priestrannom modernom chráme.

Pri bohoslužbe slova s čítaniami z proroka Ezechiela (47,1-2.8-9.12) a z Jánovho evanjelia (7,37-39) sa Svätý Otec prihovoril v homílii, ktorú prinášame v plnom znení. Zhromaždení veriaci, mnohí oblečení v tradičných odevoch, prežívali stretnutie s radostným pokojom, v sústredenej meditatívnej atmosfére, reagujúc na pápežove slová aplauzmi. Pápež František hovoril v rodnej španielčine a jeho slová po úsekoch prekladali do angličtiny. Na záver mali mnohí z nich príležitosť osobne pozdraviť Svätého Otca, počnúc náčelníkmi.

Príhovor Svätého Otca

Pútnická svätyňa sv. Anny, Lac Ste. Anne, Alberta – Kanada, 26. júla 2022

Drahí bratia a sestry, âba-wash-did! Tansi! Oki! [Dobrý deň!]

Je pre mňa krásne byť tu, ako pútnik s vami a medzi vami. V týchto dňoch, najmä dnes, ma zasiahol zvuk bubnov, ktorý ma sprevádzal všade, kam som sa pohol. Zdalo sa mi, že tento tlkot bubnov je ozvenou tlkotu mnohých sŕdc: Sŕdc, ktoré počas stáročí vibrovali pri týchto vodách; sŕdc mnohých pútnikov, ktorí spoločne udávali krok, aby prišli k tomuto „Božiemu jazeru“! Tu možno naozaj zachytiť zborový tlkot putujúceho národa, generácií, ktoré sa vydali na cestu k Pánovi, aby zažili jeho uzdravujúce pôsobenie. Koľko sŕdc sem prišlo s túžbou i námahou, zaťažení životnými ťažkosťami a pri týchto vodách našli útechu a silu ísť ďalej!

Aj tu, ponorení do stvorenia, môžeme počuť aj iný tlkot, materinský tlkot zeme. A tak ako tlkot detí už od lona je v súlade s tlkotom ich matiek, tak aj my, aby sme rástli ako ľudské bytosti, potrebujeme zosúladiť rytmy života s rytmami stvorenia, ktoré nám dáva život. Tak sa dnes vraciame k prameňom nášho života: k Bohu, k rodičom a v deň svätej Anny a v dome svätej Anny k starým rodičom, ktorých s veľkou láskou pozdravujem.

Nesení týmito životnými údermi sme teraz tu, v tichu, a rozjímavo hľadíme na vody tohto jazera. Toto nám pomáha vrátiť sa aj k prameňom viery. Umožňuje nám ideálne putovať na sväté miesta: predstaviť si Ježiša, ktorý vykonával veľkú časť svojej služby práve na brehu jazera, Galilejského jazera. Tam si vybral a povolal apoštolov, hlásal blahoslavenstvá, rozprával väčšinu podobenstiev, konal znamenia a uzdravenia. Toto jazero tvorilo srdce „Galiley pohanov“ (Mt 4,15), okrajovú obchodnú oblasť, kde sa stretávali rôzne skupiny obyvateľstva, čo poznačilo tento región rozdielnymi tradíciami a kultmi.

Z geografického a kultúrneho hľadiska to bolo najvzdialenejšie miesto od náboženskej čistoty, ktorá sa sústreďovala v Jeruzaleme, v blízkosti chrámu. Preto si môžeme predstaviť to jazero, nazývané Galilejské more, ako kondenzáciu rozdielov. Na jeho brehu sa stretávali rybári a mýtnici, stotníci a otroci, farizeji a chudobní, muži a ženy najrozmanitejšieho pôvodu a spoločenského postavenia. Tam, práve tam, Ježiš kázal o Božom kráľovstve: nie vybraným, nábožným ľuďom, ale rôznorodému obyvateľstvu, ktoré sa hrnulo z mnohých miest, tak ako dnes, kázal prijímajúc všetkých a bolo to na takejto prírodnej scéne.

Boh si vybral tento mnohotvárny a rôznorodý kontext, aby svetu oznámil niečo prevratné: napríklad, „nastavte druhé líce, milujte svojich nepriateľov, žite ako bratia, aby ste boli deťmi Boha, Otca, ktorý dáva slnku vychádzať na dobrých i zlých a zosiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých“ (porov. Mt 5,38-48). A tak sa práve toto jazero, „miešané rozmanitosťou“, stalo miestom nevídaného vyhlásenia bratstva, revolúcie bez mŕtvych a ranených, revolúcie lásky. A tu, na brehu tohto jazera, nás zvuk bubnov, ktorý prechádza storočiami a spája rôzne národy, vracia do tých čias. Pripomína nám, že bratstvo je pravdivé, ak spája tých, ktorí sú od seba vzdialení, že posolstvo jednoty, ktoré nebo posiela na zem, sa nebojí rozdielov a pozýva nás k spoločenstvu, k spoločenstvu rozdielností, aby sme začali nanovo spolu, pretože všetci, všetci, všetci sme pútnici na ceste.

Bratia, sestry, putujúci k týmto vodám, čo tu môžeme načerpať? Božie slovo nám to pomáha zistiť. Prorok Ezechiel dvakrát opakoval, že vody, ktoré tečú z chrámu pre Boží ľud, „dávajú život“ a „uzdravujú“ (porov. Ez 47,8-9). Dávajú život a uzdravujú.

Dávajú život. Myslím na staré mamy, ktoré sú tu s nami, v takom veľkom počte. Drahé moje, vaše srdcia sú prameňmi, z ktorých vyteká živá voda viery, ktorou ste uhasili smäd svojich detí a vnúčat. Dojíma ma životne dôležitá úloha žien v domorodých komunitách: zaujímajú významné miesto ako požehnané pramene nielen fyzického, ale aj duchovného života. A keď myslím na vaše „kokum“ [babičky], spomínam si aj na svoju babičku. Od nej som prijal prvú zvesť viery a naučil som sa, že evanjelium sa odovzdáva týmto spôsobom, prostredníctvom nežnej starostlivosti a životnej múdrosti.

Viera sa málokedy rodí pri čítaní knihy osamote v obývačke, ale šíri sa v rodinnej atmosfére, odovzdáva sa v reči matiek, so sladkým nárečovým spevom starých mám. Hreje ma pri srdci, keď tu vidím toľko starých rodičov a prastarých rodičov. Vďaka. Ďakujem vám a chcem povedať tým, ktorí majú doma v rodine starších ľudí: máte poklad! Chráňte si uprostred vašich múrov prameň života: prosím, starajte sa oň ako o najcennejšie dedičstvo, ktoré treba milovať a opatrovať.

Prorok povedal, že voda nielenže dáva život, ale aj lieči. To nás privádza späť na breh Galilejského jazera, kde Ježiš „uzdravil mnohých, ktorí boli postihnutí rôznymi chorobami“ (Mk 1,34). Tam, „keď nastal večer, prinášali mu všetkých chorých“ (v. 32). Predstavme si dnes večer, ako sme s Ježišom pri jazere, ako sa blíži a skláňa, a s trpezlivosťou, súcitom a nehou uzdravuje mnohých chorých na tele i na duchu: posadnutých, malomocných, ochrnutých, slepých, ale aj ľudí, ktorí sú zúfalí a skľúčení, stratení a zranení. Ježiš prišiel a stále prichádza, aby sa o nás staral, aby utešil a uzdravil naše osamelé a vyčerpané ľudstvo. Všetkým, aj nám, adresuje rovnaké pozvanie: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním“ (Mt 11,28). Alebo ako v úryvku, ktorý sme počuli dnes večer: „Ak niekto žízni, nech príde ku mne a nech pije“ (Jn 7,37).

Bratia a sestry, všetci potrebujeme uzdravenie od Ježiša, lekára duší a tiel. Pane, tak ako sa ľudia na brehu Galilejského jazera nebáli volať k tebe o svojich potrebách, tak aj my dnes večer prichádzame k tebe, Pane, s bolesťou vo vnútri. Prinášame ti našu vyprahnutosť a námahu, prinášame ti traumy z násilia, ktoré utrpeli naši indiánski bratia a sestry. Na tomto požehnanom mieste, kde vládne súlad a mier, ti prinášame nesúlad našich dejín, hrozné následky kolonizácie, nezmazateľnú bolesť mnohých rodín, starých rodičov a detí. Pane, pomôž nám uzdraviť naše rany. Vieme, že si to od nás vyžaduje odhodlanie, starostlivosť a konkrétne skutky, ale tiež vieme, Pane, že to nemôžeme urobiť sami. Zverujeme sa tebe a príhovoru tvojej matky a tvojej starej matky.

Áno, Pane, zverujeme sa do príhovoru tvojej matky a tvojej babičky, pretože matky a staré matky pomáhajú liečiť rany srdca. Počas dobyvačných drám conquisty to bola práve Panna Mária Guadalupská, ktorá odovzdávala domorodcom správnu vieru, hovorila ich jazykom a nosila ich odev, bez násilia a vnucovania. Krátko nato, s príchodom tlače, boli vydané prvé gramatiky a katechizmy v domorodých jazykoch. Ako dobre a autenticky si v tomto smere počínali evanjelizační misionári, keď zachovali pôvodné jazyky a kultúry v mnohých častiach sveta!

V Kanade sa táto „materská inkulturácia“ uskutočnila prostredníctvom diela svätej Anny, ktorá spojila krásu domorodých tradícií a viery a stvárňovala ju múdrosťou starej mamy, ktorá je dvojnásobnou matkou. Aj Cirkev je ženou, aj Cirkev je matkou. Nikdy v histórii sa totiž nestalo, že by sa viera neprenášala v materinskom jazyku, prostredníctvom matiek a starých mám. Na druhej strane, časť bolestného dedičstva, ktorému čelíme, pramení z toho, že domorodým babičkám bolo znemožnené odovzdávať vieru v ich vlastnom jazyku a kultúre. Táto strata je určite tragédiou, ale vaša prítomnosť tu je svedectvom odolnosti a reštartu, púte k uzdraveniu, otvorenia našich sŕdc Bohu, ktorý uzdravuje naše spoločenstvo.

Teraz my všetci ako Cirkev potrebujeme uzdravenie: potrebujeme byť uzdravení z pokušenia uzavrieť sa do seba, z uprednostnenia obrany inštitúcie pred hľadaním pravdy, z uprednostnenia svetskej moci pred evanjeliovou službou. Bratia a sestry, pomáhajme si, aby sme s Božou pomocou prispeli k budovaniu Matky Cirkvi, ako sa to jemu páči: schopnej prijať každého syna a dcéru; otvorenej pre všetkých a hovoriacej ku každému, ku každej; ktorá nevystupuje proti nikomu, ale ktorá vychádza v ústrety všetkým.

Zástupy pri Galilejskom jazere, ktoré sa tlačili okolo Ježiša, tvorili najmä obyčajní ľudia, jednoduchí ľudia, ktorí mu prinášali svoje potreby a rany. Podobne, ak sa chceme starať o život našich komunít a uzdravovať ich, môžeme začať len od chudobných, od tých najviac marginalizovaných. Príliš často sa nechávame viesť záujmami niekoľkých dobre situovaných; potrebujeme sa viac pozerať na periférie a počúvať výkriky tých najchudobnejších; je potrebné vedieť načúvať bolesti tých, ktorí v našich preplnených i vyprázdnených mestách často mlčky volajú: „Neopúšťajte nás!“

Je to aj plač starých ľudí, ktorým hrozí, že zomrú sami doma alebo opustení v zariadení, alebo nepríjemných chorých, ktorým sa namiesto lásky podáva smrť. Je to tlmený krik chlapcov a dievčat, ktorých sa viac pýtajú, ako ich počúvajú, ktorí svoju slobodu prenechávajú mobilnému telefónu, zatiaľ čo iní v ich veku sa v tých istých uliciach potulujú stratení, uspaní nejakou zábavou, napospas závislostiam, ktoré ich robia smutnými a netrpezlivými, neschopnými veriť v seba, milovať to, čím sú, a krásu života, ktorý majú. Nenechávajte nás samých – to je volanie tých, ktorí by chceli lepší svet, ale nevedia, kde začať.

Ježiš, ktorý nás uzdravuje a potešuje živou vodou svojho Ducha, nás dnes večer v evanjeliu tiež žiada, aby aj z nás, z lona tých, ktorí veria, „vytryskli prúdy živej vody“ (porov. v. 38). A my, vieme uhasiť smäd našich bratov a sestier? Aj keď stále prosíme Boha o útechu, vieme ju poskytnúť aj iným? Koľkokrát sa zbavíme mnohých vnútorných bremien, napríklad toho, že sa necítime milovaní a rešpektovaní, práve tým, že začneme nezištne milovať druhých. V našej osamelosti a netrpezlivosti nás Ježiš vyzýva, aby sme vyšli von, vyzýva nás, aby sme sa rozdávali, vyzýva nás, aby sme milovali.

A tak sa pýtam sám seba: čo robím pre tých, ktorí ma potrebujú? Keď sa pozerám na domorodé národy, premýšľam o ich príbehoch a bolesti, ktorou trpeli, čo pre nich robím ja? Počúvam ich s trochou svetskej zvedavosti a rozhorčenia nad tým, čo sa stalo v minulosti, alebo pre nich niečo konkrétne urobím? Modlím sa, stretávam sa, čítam, dokumentujem, nechávam sa dojímať ich príbehmi? A keď sa pozriem na seba, keď sa ocitnem v utrpení, počúvam Ježiša, ktorý ma chce vytiahnuť z ohrady mojej netrpezlivosti a pozýva ma začať odznova, ísť ďalej, milovať?

Neraz je dobrým spôsobom, ako pomôcť druhému človeku, nedať mu hneď to, o čo prosí, ale sprevádzať ho, pozvať ho k láske, urobiť zo seba dar. Pretože práve takýmto spôsobom, prostredníctvom dobra, ktoré môže konať pre druhých, objaví svoje rieky živej vody, objaví ten jedinečný a vzácny poklad, ktorým je on sám.

Drahí domorodí bratia a sestry, aj ja som prišiel ako pútnik, aby som vám povedal, akí ste pre mňa a pre Cirkev vzácni. Želám si, aby Cirkev bola medzi nami vzájomne prepletená tak mocne a jednotne, ako sú utkané vlákna farebných pásov, ktoré mnohí z vás nosia. Nech nám Pán pomáha napredovať v procese uzdravovania smerom k ešte zdravšej a obnovenejšej budúcnosti. Verím, že si to želajú aj vaše staré mamy aj starí otcovia, naši starí otcovia a naše staré mamy. Ježišovi starí rodičia, sv. Joachim a Anna, nech žehnajú naše kráčanie.

(Preklad: Andrej Klapka / Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News)

Článok pôvodne vyšiel na portáli Vaticannews.

Viac článkov s náboženskou tematikou nájdete v kategórii Svetonázor.

Pošlite nám svoj príbeh s Bohom.