Sv. František de Laval, ktorý žil v rokoch 1623 – 1708, bol prvým biskupom Québecu. Pochovaný je v tamojšej katedrále, zasvätenej Nepoškvrnenému počatiu Panny Márie, kde sa konalo stretnutie Svätého Otca s duchovenstvom Kanady. Pápeža v mene všetkých privítal predseda Konferencie biskupov Kanady Mons. Raymond Poisson. Homíliu Svätého Otca, prednesenú v španielčine a prekladanú po častiach do francúzštiny, prinášame v plnom znení.

Homília Svätého Otca

Bazilika Notre-Dame de Québec, 28. júla 2022 – Vešpery z liturgickej spomienky sv. Františka de Laval

Drahí bratia biskupi, drahí kňazi a diakoni, zasvätené ženy a muži, seminaristi, pastorační pracovníci, dobrý večer!

Ďakujem monsignorovi Poissonovi za jeho slová privítania a pozdravujem vás všetkých, osobitne tých, ktorí museli prekonať dlhú cestu, aby sa sem dostali: vzdialenosti vo vašej krajine sú naozaj veľké! A tak vám ďakujem! Som rád, že sa s vami stretám.

Je význačné, že sa nachádzame v bazilike Notre-Dame de Québec, katedrále tejto partikulárnej cirkvi a primaciálneho sídla Kanady, ktorej prvý biskup, sv. František de Laval, otvoril seminár v roku 1663 a počas celej svojej služby sa venoval formácii kňazov. O „starších“, teda presbyteroch, nám hovorilo krátke čítanie, ktoré sme počuli. Sv. Peter nás vyzýva: «Paste Božie stádo, ktoré je u vás; starajte sa oň nie z prinútenia, ale dobrovoľne» (1 Pt 5,2). Keď sme sa tu zišli ako Boží ľud, pamätajme, že Ježiš je pastier nášho života, ktorý sa o nás stará, pretože nás skutočne miluje. Od nás, pastierov Cirkvi, sa žiada rovnaká veľkorysosť pri pastierstve stáda, aby sa mohla zjaviť Ježišova starostlivosť o všetkých a jeho súcit s ranami každého človeka.

A práve preto, že sme Kristovým znamením, apoštol Peter nás pobáda: paste stádo, veďte ho, nedajte, aby zablúdilo, kým sa venujete svojim záležitostiam. Starajte sa oň s oddanosťou a vľúdnosťou. A – dodáva – robte to «ochotne», nie nasilu: nie ako povinnosť, nie ako platený náboženský personál alebo funkcionári posvätných vecí, ale so srdcom pastierov, s nadšením. Ak hľadíme na neho, Dobrého pastiera, skôr než na seba samých, objavujeme, že sa o nás stará s nežnosťou, cítime Božiu blízkosť. Z toho pramení radosť zo služby a ešte predtým radosť z viery: nie z toho, že vidíme, čo dokážeme, ale z vedomia, že Boh je blízko, že nás miloval ako prvý a sprevádza nás každý deň.

Toto, bratia a sestry, je naša radosť: nie lacná radosť, akú nám niekedy ponúka svet, ktorý nás klame ohňostrojmi; táto radosť nie je spojená s bohatstvom a zabezpečením; dokonca nie je spojená ani s presvedčením, že život nám vždy pôjde dobre, bez krížov a problémov. Kresťanská radosť je spojená predovšetkým so skúsenosťou pokoja, ktorý zostáva v našich srdciach, aj keď nás sužujú skúšky a trápenia, pretože vieme, že nie sme sami, ale že nás sprevádza Boh, ktorému nie je ľahostajný náš osud. Ako keď je more rozbúrené: na hladine je búrlivé, ale v hĺbke je pokojné a mierumilovné. Toto je kresťanská radosť: bezplatný dar, istota, že vieme, že sme Kristom milovaní, podopieraní a objímaní v každej životnej situácii. Pretože to on je ten, kto nás oslobodzuje od sebectva a hriechu, od smútku samoty, od vnútornej prázdnoty a strachu, dáva nám nový pohľad na život, nový pohľad na dejiny: «S Ježišom Kristom sa stále rodí a znovuzrodzuje radosť» (Evangelii gaudium, 1).

A tak si môžeme položiť otázku: Ako je to s našou radosťou? Ako je to s mojou radosťou? Vyjadruje naša cirkev radosť z evanjelia? Existuje v našich spoločenstvách viera, ktorá priťahuje radosťou, ktorú sprostredkúva?

Ak chceme ísť pri týchto otázkach na koreň veci, nemôžeme neuvažovať nad tým, čo v realite našej doby ohrozuje radosť z viery a hrozí jej zatemnením, vážne tak uvádzajúc do krízy kresťanský život. Príde nám hneď na myseľ sekularizácia, ktorá už dávno zmenila životný štýl žien a mužov dnešnej doby, ponechajúc Bohu miesto len kdesi v úzadí. Zdá sa, že zmizol z obzoru, jeho slovo už nie je kompasom pre orientáciu v živote, pre základné rozhodnutia, pre ľudské a spoločenské vzťahy. Musíme však hneď jednu vec upresniť: keď pozorujeme kultúru, do ktorej sme ponorení, jej jazyky a symboly, je potrebné dávať si pozor, aby sme nezostali väzňami pesimizmu a roztrpčenia, nepúšťali sa cestou negatívnych hodnotení alebo zbytočnej nostalgie. V skutočnosti existujú dva možné pohľady na svet, v ktorom žijeme: jeden by som nazval „negatívnym pohľadom“, ten druhý „rozlišujúcim pohľadom“.

Prvý, negatívny pohľad, vychádza často z viery, ktorá sa cíti byť napadnutá a považuje sa za akési „brnenie“ na obranu pred svetom. S trpkosťou obviňuje skutočnosť hovoriac: „svet je zlý, vládne v ňom hriech“, a tak riskuje, že si osvojí „ducha križiackej výpravy“. Dávajme si na to pozor, pretože to nie je kresťanské, nie je to cesta Boha, ktorý – ako nám pripomína evanjelium – «tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život» (Jn 3,16). Pán, ktorému sa oškliví svetskosť, má dobrý pohľad na svet. Oškliví sa mu svetskosť a dobrotivo hľadí na svet. Požehnáva náš život, dobrorečí nám a našej realite, vteľuje sa do situácií dejín nie preto, aby odsúdil, ale aby dal vzklíčiť semenu kráľovstva tam, kde sa zdá, že víťazí temnota. Ak sa zastavíme pri negatívnom pohľade, naopak skončíme popieraním vtelenia, pretože budeme utekať pred realitou, namiesto toho, aby sme sa do nej vtelili. Uzavrieme sa do seba, budeme plakať nad svojimi stratami, neustále sa sťažovať a prepadneme smútku a pesimizmu, ktoré nikdy nepochádzajú od Boha. Smútok a pesimizmus nikdy nepochádzajú od Boha. Namiesto toho sme povolaní mať pohľad podobný Božiemu, ktorý vie rozoznať dobro a vytrvalo ho hľadá, vidí a živí ho. Nie je to naivný pohľad, ale pohľad, ktorý rozlišuje skutočnosť.

Aby sme si vycibrili naše rozlišovanie ohľadom sekularizovaného sveta, inšpirujme sa tým, čo napísal sv. Pavol VI. v Evangelii nuntiandi, apoštolskej exhortácii, ktorá má aj dnes svoju platnosť. Pre neho sekularizácia «je sama osebe správnou a oprávnenou snahou a viere a náboženstvu nie je cudzou» (č. 55), odhaľovanie zákonov reality a samotného ľudského života, daných Stvoriteľom. V skutočnosti Boh nechce, aby sme boli otrokmi, ale deťmi, nechce rozhodovať namiesto nás, ani nás utláčať posvätnou mocou vo svete riadenom náboženskými zákonmi. Nie, on nás stvoril slobodných a žiada od nás, aby sme boli dospelými a zodpovednými osobami v živote a v spoločnosti. Inou vecou – ako rozlišoval sv. Pavol VI. – je sekularizmus, koncepcia života, ktorá nás úplne oddeľuje od nášho puta so Stvoriteľom, takže Boh «sa stáva zbytočným a akosi prekáža» a «vznikajú nové formy ateizmu», ľstivé a rozmanité: «svetácky spôsob života, zameraný len na to, čo sa skonzumuje, pôžitkárstvo, ktoré sa vyhlasuje za najvyššie dobro, túžba po moci a vláde» (tamtiež). Ako Cirkev a predovšetkým ako pastieri Božieho ľudu – ako duchovní pastieri, ako rehoľníčky, rehoľníci, diakoni, bohoslovci, ako pastorační pracovníci, je na nás, aby sme dokázali robiť tieto rozlíšenia, rozlišovať. Ak podľahneme negatívnemu pohľadu a budeme hodnotiť povrchne, riskujeme, že odovzdáme pomýlené posolstvo, akoby za kritikou sekularizácie bola z našej strany nostalgia za sakralizovaným svetom, za spoločnosťou iných čias, v ktorej Cirkev a jej služobníci mali väčšiu moc a spoločenskú dôležitosť. Toto je pomýlený náhľad.

Naopak, ako poznamenáva jeden z veľkých znalcov tejto problematiky, problémom sekularizácie by pre nás kresťanov nemalo byť zníženie spoločenského významu Cirkvi alebo strata materiálneho bohatstva a privilégií; skôr nás to žiada, aby sme sa zamysleli nad zmenami v spoločnosti, ktoré ovplyvnili spôsob, akým ľudia chápu a  organizujú život. Ak sa zamyslíme nad týmto aspektom, uvedomíme si, že v kríze nie je viera, ale určité formy a spôsoby, ktorými ju ohlasujeme. A preto je sekularizácia výzvou pre našu pastoračnú predstavivosť, je «príležitosťou na preusporiadanie duchovného života do nových foriem a nových spôsobov existencie» (Charles Taylor, A Secular Age, Cambridge 2007, 437). Pohľad, ktorý rozlišuje, nám takto na jednej strane dáva vidieť ťažkosti, ktoré máme pri odovzdávaní radosti viery, no zároveň nás podnecuje k tomu, aby sme znovu objavili novú vášeň pre evanjelizáciu, hľadali nové jazyky, zmenili niektoré pastoračné priority a išli k tomu podstatnému.

Drahí bratia a sestry,

je potrebné hlásať evanjelium, aby sme dali dnešným mužom a ženám radosť z viery. Toto ohlasovanie sa však neuskutočňuje predovšetkým slovami, ale svedectvom prekypujúcim nezištnou láskou, ako to robí Boh voči nám. Je to ohlasovanie, ktoré si vyžaduje, aby sa stelesnilo v osobnom a cirkevnom životnom štýle, ktorý dokáže znovu zapaľovať túžbu po Pánovi, vlievať nádej, šíriť dôveru a vierohodnosť. Ohľadom tohto si v bratskom duchu dovolím predložiť vám tri výzvy, ktoré môžete ďalej rozvíjať v modlitbe a pastoračnej službe.

Prvá z výziev: dávať poznať Ježiša. V duchovných púšťach našej doby, spôsobených sekularizmom a ľahostajnosťou, je potrebné vrátiť sa k prvému ohlasovaniu. Opakujem to: je nevyhnutné vrátiť sa k prvému ohlasovaniu. Nemôžeme predpokladať, že sprostredkujeme radosť z viery prezentovaním sekundárnych aspektov niekomu, kto ešte neprijal Pána do svojho života, alebo len opakovaním určitých praktík či replikovaním pastoračných foriem z minulosti. Je potrebné nájsť nové spôsoby, ako ohlasovať srdce evanjelia tým, ktorí sa s Kristom ešte nestretli. A toto si vyžaduje pastoračnú tvorivosť, aby sme sa dostali k ľuďom tam, kde žijú – nie čakať, že sami prídu – a objavovali príležitosti na počúvanie, dialóg a stretnutie. Musíme sa vrátiť k podstate a k nadšeniu Skutkov apoštolov, ku kráse zakusovania toho, že sme nástrojmi plodnosti Ducha v dnešnej dobe. Je nevyhnutné vrátiť sa do Galiley, to je odkaz Vzkrieseného Ježiša, aby išli do Galiley, aby – dovoľte mi to slovo – znovu začali po zlyhaní. Vrátiť sa do Galiley, a každý z nás má svoju vlastnú Galileu, tú z prvého ohlasovania. Oživiť si túto pamäť.

Na ohlasovanie evanjelia však musíme byť aj dôveryhodní. A toto je druhá výzva: svedectvo. Evanjelium sa ohlasuje účinne, keď hovorí sám život, ktorý zjavuje slobodu, ktorá oslobodzuje druhých, to spolucítenie, ktoré nič nežiada na oplátku, to milosrdenstvo, ktoré bez slov hovorí o Kristovi. Cirkev v Kanade sa vydala na novú cestu po tom, ako bola zranená a šokovaná zlom, ktoré spáchali niektoré jej deti. Mám na mysli osobitne sexuálne zneužívanie maloletých a zraniteľných osôb, škandály, ktoré si vyžadujú rázne kroky a nezvratný boj. Chcel by som spolu s vami opäť požiadať všetky obete o odpustenie. Bolesť a hanba, ktoré pociťujeme, sa musia stať príležitosťou na obrátenie: už nikdy viac! A keď myslíme na cestu uzdravenia a zmierenia s našimi domorodými bratmi a sestrami, kresťanské spoločenstvo sa už nikdy nesmie nechať kontaminovať myšlienkou, že existuje nadradenosť jednej kultúry voči iným a že je legitímne používať donucovacie prostriedky proti iným. Obnovme si misijnú horlivosť vášho prvého biskupa, sv. Františka de Laval, ktorý bol rázny voči všetkým, ktorí ponižovali domorodcov tým, že ich navádzali na pijatiku, aby ich podviedli. Nedovoľme, aby nejaká ideológia odcudzila a pomotala štýly a formy života našich národov, usilujúc sa ich podlomiť a ovládnuť. Aby nové pokroky ľudstva boli začleniteľné (asimilovateľné) do ich kultúrne identity cestou kultúry.

Aby sme však túto kultúru vyraďovania porazili, musíme začať od seba: aby sa duchovní pastieri necítili byť nadradení bratom a sestrám Božieho ľudu, nie; aby zasvätení žili bratstvo a slobodu poslušnosti v komunite, aby bohoslovci boli ochotní byť učenlivými a disponibilnými služobníkmi a aby pastorační pracovníci nechápali svoju službu ako moc. Začína sa tu. Vy ste protagonistami a budovateľmi inej Cirkvi: pokornej, tichej, milosrdnej, Cirkvi, ktorá sprevádza procesy, ktorá s rozhodnosťou a pokojom pracuje na inkulturácii, ktorá doceňuje každého a každú kultúrnu a náboženskú rozmanitosť. Ponúknime toto svedectvo!

A napokon tretia výzva: bratstvo. Prvá: dávať spoznať Ježiša, druhá: svedectvo, tretia: bratstvo. Cirkev bude tým dôveryhodnejším svedkom evanjelia, čím viac budú jej členovia žiť v spoločenstve, vytvárať príležitosti a priestor, aby každý, kto sa priblíži k viere, našiel pohostinné spoločenstvo, ktoré vie počúvať, ktoré vie nadviazať dialóg, ktoré podporuje kvalitu vzťahov. Toto povedal váš svätý biskup misionárom: «Často jedno trpké slovo, netrpezlivosť, odmietavá tvár, zničí v okamihu to, čo sa budovalo dlhý čas»  (Inštrukcie misionárom, 1668).

Ide o život v kresťanskom spoločenstve, ktoré sa tak stáva školou ľudskosti, kde sa učíme milovať sa navzájom ako bratia a sestry, ochotní spolupracovať pre spoločné dobro. Srdcom ohlasovania evanjelia je totiž Božia láska, ktorá nás premieňa a robí schopnými spoločenstva so všetkými a služby všetkým. Istý teológ tejto krajiny napísal: «Láska, ktorú nám Boh dáva, je láska prekypujúca… Je to láska, ktorá podnieti milosrdného Samaritána, aby sa zastavil a postaral o pocestného, ktorého napadli zlodeji. Je to láska, ktorá nemá hranice, ktorá hľadá Božie kráľovstvo… a toto kráľovstvo je univerzálne» (B. Lonergan, „The Future of Christianity“, in A Second Collection: Papers by Bernard F. J. Lonergan S.J., London 1974, 154). Cirkev je povolaná stelesňovať túto lásku bez hraníc, aby budovala ten Boží sen s ľudstvom: byť všetci bratmi. Pýtajme sa sami seba: Ako je to s naším vzájomným bratstvom? Biskupi medzi sebou a s kňazmi, kňazi medzi sebou a s Božím ľudom: sme bratia, alebo konkurenti rozdelení na strany? A aké sú naše vzťahy s tými, ktorí nepatria k „našim“, s tými, ktorí neveria, s tými, ktorí majú iné tradície a zvyky? Toto je cesta: podporovať bratské vzťahy so všetkými, s našimi domorodými bratmi a sestrami, s každou sestrou a bratom, ktorých stretneme, pretože v tvári každého z nich sa odráža Božia prítomnosť.

Toto sú, drahí bratia a sestry, len niektoré výzvy. Nezabúdajme, že ich môžeme uskutočňovať len s mocou Ducha, ktorého musíme vždy vzývať v modlitbe. Naopak, nedovoľme, aby do nás vstúpil duch sekularizmu mysliac si, že môžeme vytvárať projekty, ktoré fungujú samé a len s ľudskými silami, bez Boha. To je modloslužba, idolatria projektov bez Boha. A, prosím, neuzatvárajme sa do „spiatočníctva“, ale poďme vpred, s radosťou!

Uveďme do praxe tieto slová, ktorými sa obraciame na sv. Františka de Laval:

Bol si človekom, ktorý sa delí, keď si navštevoval chorých, odieval chudobných, bojoval za dôstojnosť pôvodného obyvateľstva, podporoval vyčerpaných misionárov, vždy pripravený podať ruku tomu, kto na tom bol horšie ako ty. Koľkokrát boli tvoje plány zrúcané! Zakaždým si ich postavil na nohy. Pochopil si, že Božie dielo nie je z kameňa, a že v tejto krajine skľúčenosti bolo potrebné vybudovať nádej.

Ďakujem vám za všetko, čo robíte. Zo srdca vám žehnám. A prosím, aj naďalej sa za mňa modlite.

(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News)

Článok pôvodne vyšiel na portáli Vaticannews.

Viac článkov s náboženskou tematikou nájdete v kategórii Svetonázor.

Pošlite nám svoj príbeh s Bohom.