Na druhej strane existujú krajiny, rozlohou i počtom obyvateľstva porovnateľné so Slovenskom, ktoré sa neboja mať vlastný názor a dokážu povedať rázne nie aj významným globálnym hráčom. Stačí spomenúť Nórsko, Fínsko, Dánsko či susedné Rakúsko. Aj Slovensko by mohlo robiť autonómnu zahraničnú politiku. Hoci k mnohým kontroverzným krokom a postojom niekdajšieho šéfa našej diplomacie Miroslava Lajčáka možno mať vážne výhrady, v predchádzajúcom volebnom období sme boli svedkami predsa len vyváženejšej zahraničnej politiky, ako je to dnes. Napríklad sme dokázali stopnúť Bruselom horlivo presadzované kvóty na migrantov.

Súčasná vládna garnitúra nás však dostala do pozície absolútnej kolónie Západu. Veľkou mierou sa o to zaslúžil minister zahraničných vecí Ivan Korčok, vystupujúci skôr ako hovorca Bruselu a Washingtonu než predstaviteľ suverénnej krajiny, pričom významne mu v tom asistuje jeho štátny tajomník Martin Klus. Najvýraznejšie sa to prejavuje vo vzťahoch k Rusku. „Slovensko nemôže byť to, čo chce z neho urobiť Korčok. Nemôžeme byť mopslíkmi Spojených štátov amerických, nemôžeme byť kolónia, kam si bude chodiť gubernátorka a americká veľvyslankyňa určovať, koľko tankov či lietadiel a aké koridory chce k ruským hraniciam. Toto je podradná poloha, do ktorej dostal Korčok a ďalší slovenskú zahraničnú politiku,“ poznamenal k nesvojprávnej pozícii Slovenska na medzinárodnej scéne poslanec NR SR za Smer-SD Ľuboš Blaha.

Ministrova dvojtvárnosť

Korčokovská politika je skutočne v podaní niektorých našich súčasných politikov priam festivalom prozápadnej servility. Naše momentálne vzťahy s Moskvou verne kopírujú tie washingtonské. V tomto smere je paradoxom, že politika šéfa našej diplomacie je dvojtvárna: na jednej strane deklaruje, že má záujem o dobré vzájomné vzťahy s Moskvou, na druhej robí všetko pre to, aby dobré neboli. Vždy sa totiž objaví nejaká prekážka: raz Rusko zlyhalo v otázke Krymu, potom v oblasti ľudských práv… Jeho rétorika sa zhoduje s inštrukciami z americkej ambasády. Inak by ho rozniesli na kopytách novinári z Denníka N, aj sorosovské mimovládky. Korčok je rusofób, lebo ním jednoducho musí byť. Problém však je, že takýmto postojom škodí Slovenskej republike. Rusko je totiž náš blízky partner a ignorovať ho je nepochopením geografie. Blízkosť k slovanským národom je u nás prirodzená od čias štúrovcov a nedá sa len tak vykoreniť. Rusko je okrem toho významným hráčom nielen v európskom, ale celosvetovom priestore. Momentálne však slúžime Washingtonu, ktorý sleduje len svoje vlastné záujmy.

A aká by mala byť naša zahraničná politika? Vyvážená, orientovaná na všetky svetové strany. Okrem Ruska by bolo prezieravé posilňovať svoje vzťahy s ďalšou svetovou veľmocou, ktorej vplyv v posledných rokoch výrazne vzrástol, a síce s Čínou. Nezabúdajme však na fakt, že sme členom Európskej únie. Svoje národné záujmy v nej dokážeme presadzovať aj vďaka ďalším krajinám Vyšehradskej štvorky. Práve so štátmi v stredoeurópskom priestore – Českom, Poľskom a Maďarskom – máme veľa spoločného. Ide nielen o blízku kultúru či vzájomne prepojenú históriu, ale aj spoločné záujmy. Spája nás napríklad rovnaký odmietavý postoj k nekontrolovateľnej migrácii. Ako silný blok dokážeme obhájiť naše záujmy v Európskej únii neporovnateľne efektívnejšie.

Miliardové straty

Dôležitú úlohu  zohrávajú aj ekonomické záujmy. Náš trh po novembri 1989 doslova kolonizovali nadnárodné korporácie a prakticky celý náš priemysel, poľnohospodárstvo, ale napríklad aj bankovníctvo je dnes v rukách Západu, kam odchádza obrovská časť ziskov.

Jednu z mála možností, ako sa sem finančné prostriedky môžu vrátiť, predstavujú kohézne fondy. Tie sú však veľmi úzko zamerané na projekty v oblasti ekológie, a tak v konečnom dôsledku sa prostriedky opäť ocitajú vo vreckách západných firiem, ktoré sú v tejto oblasti technicky vyspelejšie. Sťažovanie sa, že sme sa stali odbytiskom nekvalitného, a pritom predraženého tovaru a Slováci lacnou pracovnou silou, situáciu nevyrieši. V prvom rade by sme sa mali stať sebavedomejším hráčom na medzinárodnej scéne a rovnocenným partnerom pre ostatné štáty. Na prvom mieste musia stáť naše národné a hospodárske záujmy.

Situáciu v zahraničnej politike v európskom priestore komplikujú protiruské sankcie. Nepoškodzujú však iba Rusko, ale najmä európskych producentov a hospodárske subjekty vrátane slovenských. Západ už pripravili o miliardy eur. Pre Európsku úniu sú tak protiruské sankcie strieľaním si do vlastnej nohy. Tým skôr, že Rusko tieto reštrikcie nepoložili ekonomicky na kolená, ako v to ich iniciátori dúfali. Práve naopak, prispeli k väčšej diverzifikácii ekonomiky a oveľa lepším obchodným vzťahom s inými krajinami celého sveta. K najbližším partnerom Ruska patrí už tradične Čína, ale nezaostávajú ani ďalšie krajiny hospodárskeho zoskupenia BRICS, teda Brazília, India a Južná Afrika.

Sankcie ako forma ekonomickej vojny

Nie veľmi pochopiteľná je však samotná filozofia týchto sankcií z ľudskoprávneho hľadiska. Sankcie možno totiž považovať za druh ekonomickej vojny, namierenej proti bežným ľuďom. „Čo vlastne chceme? Chceme čo najmenej obchodovať s Ruskou federáciou a zavádzame preto sankcie, aby sme vyhladovali ruský národ, aby si zvrhol Putina a dosadil tam opozíciu. Čiže naším zámerom je ubližovať ľuďom v Rusku? To je v protiklade s humanizmom.

Celé to je nepochopením toho, ako má fungovať geopolitika,“ konštatuje Blaha, ktorý Rusko vníma ako nám blízku a spriatelenú krajinu. Nevraživosť Západu je zacielená predovšetkým na dlhoročného ruského lídra Vladimira Putina. Počas niekoľkých rokov od jeho nástupu do funkcie sa krajina dočkala stability. Rusko pod jeho vedením zaznamenáva obrovský sociálny pokrok a ekonomickú prosperitu. „Za Borisa Jeľcina bola krajina v rukách amerických korporácií a oligarchov, bol tam bordel a ľudia hladovali. Výrazný nárast životnej úrovne sa nedá prehliadnuť. To, že kvôli nejakému Navaľnému chceme rúcať vzťahy s Ruskou federáciou, je nielen naivné, hlúpe, ale navyše to aj veľmi škodí Slovensku. A to platí aj pre sankcie,“ vraví Ľuboš Blaha.

Je pravda, že Slovenská republika je v rámci Európskej únie relatívne malý štát. Keď sa veľké štáty rozhodnú, že sankcie treba zachovať, prakticky toho veľa nezmôžeme. Riešením by však mohla byť intenzívnejšia spolupráca s krajinami, ktoré ich odmietajú rovnako ako my. Európa v tejto otázke totiž už dávno nie je jednotná. Časť talianskych, francúzskych či nemeckých politikov už dlhší čas presadzuje zrušenie reštrikcií. Tieto krajiny zároveň neprestali udržiavať s Moskvou čulú obchodnú a hospodársku spoluprácu. Predpokladať, že by za súčasnej vlády mohol nastať akýkoľvek pozitívny obrat, či už v zahraničnopolitickej oblasti, alebo vo vzťahu k protiruským sankciám, by bolo naivné. Zostáva tak len čakať, či ich nesvojprávne vystupovanie a poškodzovanie našich národných záujmov natoľko znechutí voličov, že sa ich rozhodnú poslať do politického zabudnutia.

Pavel Kapusta