Slovensko 18. augusta (HSP/Foto: Mária Čapáková)
Kríza príde občas na každého. Snaží sa človeka presvedčiť, že sa mu v niečom nedarí, že nič nedokázal, stagnuje… A má celkom dobré presviedčacie metódy. Vtedy sa človek buď riadne vytrápi, alebo zmobilizuje. Jedna z možností, ako s osobnou krízou zabojovať, je hľadať jej príčiny. Z čoho pochádza a o čom vlastne je. Ako sa poznám, najčastejšie prichádza vtedy, keď začnem uvažovať o tom, čo všetko sa mi ešte nepodarilo, mám veľa nesplnených očakávaní a vo vedomí, ako čas plynie sa zastavím na jednom bode namiesto toho, aby som pootočila pohľad a prešla si všetko, čo som s Božou pomocou dosiahla.
S Božou pomocou. Celé je to len o tom, ako púšťam Boha do svojich záležitostí a ako mu odovzdávam svoj život. Sú veci, ktoré mu zverím ľahko a s radosťou, čo je po čase aj poznať. Ale koľko si toho chcem vyriešiť sama bez jeho pričinenia? Mám svoje predstavy, ako by to malo byť a zabúdam na to, že bez Božieho požehnania márne naše namáhania. Čo „pevne“ držím vo svojich rukách nemá väčšinou dlhé trvanie. Premení sa to na záležitosť, ktorá mi spôsobuje problémy charakteru – prečo sa mi nedarí? Robím niečo nesprávne? Čo by som ešte mala urobiť, aby…
Pred pätnástimi rokmi som absolvovala dvojtýždňové duchovné cvičenia v úzkej spätosti s prírodou. Jeden večer po zotmení sme všetci išli vo svetle sviečok k potoku. Ruky sme si natierali bahnom, aby sme si uvedomili, aký je hriech. Spomínam si, že som sa zabahnila až po lakte a keď som si nedala pozor, zašpinila som si aj oblečenie. Nemohla som sa ničoho dotknúť, ani upraviť si vlasy, či zbaviť sa dotieravého hmyzu. Chvíľku sme takto skúšali normálne existovať, ale bahno nám nedovolilo ani bežné pohyby, ak sme nechceli zašpiniť seba, prípadne iných ľudí. Voda z potoka nám poslúžila na zmytie bahna. To preto, aby sme pochopili, čo dokáže urobiť Boh v našom živote, ako ho dokáže očistiť. Po tejto skúsenosti sme dostali zaujímavú ponuku. Keď už vieme, čo môže Boh urobiť v našom živote, aký je mocný, môžeme mu odovzdať svoj život…
Možno si myslíte, že to predsa nemôže byť problém. Ale my sme k tomu dostali aj ďalšie inštrukcie. Ak Bohu odovzdáme svoj život, znamená to, že on dostane plnú moc v rozhodovaní, nebude už moja vôľa, ako to chcem ja, ale vo vedomí, že môj život patrí Bohu, budem hľadať riešenia u neho, pýtať sa, aká je jeho vôľa, dôverovať mu, že chce pre mňa to najlepšie a prijímať udalosti v živote ako to najlepšie, čo mi chce dať. Chce to z mojej strany naozajstné, úplné odovzdanie. Spomínam si na ticho, ktoré v skupine štyridsiatich mladých ľudí nastalo. Opatrne, po tichu sa začali ozývať jednotlivci, ktorí to rozhodnutie učinili. Prežívala som vnútornú tieseň. Dokážem to aj ja? Dôverujem Bohu natoľko, aby som mu zverila svoj život a všetky svoje záležitosti? „Pane, odovzdávam ti svoj život.“ Naozaj som to povedala. A v tej chvíli sa mi vo vnútri uľavilo, akoby som sa zbavila jedného veľkého kameňa.
Často si spomínam na tú chvíľu. Odovzdať svoj život Bohu a potom to žiť, sú dve rôzne veci. Keď prežívam krízu a drtia ma rôzne neúspechy, udalosti, neprijatia situácii, ktoré v mojom živote nastali, odrazu sa mi vynorí otázka s výkričníkom – neodovzdala som svoj život Bohu?! Áno, ibaže som na to opäť niekde nechcela myslieť, keď som bola presvedčená, že niečo mám pevne vo svojich rukách a nepotrebujem Božiu intervenciu. Vždy potrebujem Boha. Aj keď sa mi darí. Pretože ani vtedy to nie je v mojich rukách a ľahko sa to môže odkotúľať, keď sa hrdím „svojim“ úspechom. Nie je to môj úspech. Je to úspech toho, komu som dobrovoľne odovzdala svoj život. Veľakrát sa mi stane, že s úžasom pozorujem, ako veci bežia, všetko klapne, vychádza… A vtedy sa mi tiež vynorí veta, ktorá upokojí moje vnútro – veď som svoj život odovzdala Bohu…
Kríza? Môže prísť, ale je to len mojou vinou. Keď si strážim niečo, kam nechcem Boha pustiť. A prečo vlastne sa to deje? Pretože moja pýcha je silnejšia ako dôvera v Boha. Chcem to dokázať JA. Chcem byť hrdá na SVOJ úspech. Ale podľa toho to potom aj pokračuje a vyvrcholí v nenaplnenom očakávaní, v pocite zlyhania, v presvedčení, že som nič nedokázala, že sa mi nedarí a život akosi stagnuje. Stagnuje však len moje srdce. Zrieknuť sa svojich vlastných predstáv, očakávaní, snažení a povedať Bohu – ako si želáš, je kľúčom k naplnenému životu.
Odovzdanie života Bohu nie je jednorázová záležitosť jedného večera pri potoku. Toto odovzdávanie je rozhodovaním sa v každej chvíli života. Napríklad aj v jednoduchej modlitbe, ktorá môže sprevádzať každý úder môjho srdca: „Ako si želáš, Pane.“
Mária Čapáková
Ak si chcete prečítať všetky články autorky, vložte do vyhľadávania jej meno.
NAJČÍTANEJŠIE
NAJNOVŠIE
TOP ZA 7 DNÍ Z BLOGU
16.3°C
Utorok 
Streda 
Štvrtok 
Streda 
FOTO DŇA
.JPG)
.jpg)
