Za dobu bombardovania bolo podľa údajov srbského ministerstva obrany zhodených na Juhosláviu asi 25 000 ton munície, z toho 15 ton munície s ochudobneným uránom, značné množstvo bômb bolo zhodených na civilné objekty, v dôsledku čoho dosahuje počet obetí medzi civilistami podľa rôznych odhadov 2 500 ľudí, vrátane žien a detí.

Dvadsať rokov po začatí operácie NATO proti Juhoslovanskej zväzovej republike, ktorá nebola schválená OSN, sa Sputnik zhováral s tromi srbskými odborníkmi, ktorí boli bezprostrednými účastníkmi a očitými svedkami týchto udalostí, o detailoch oných hrozných 78 dní a o ich následkoch pre súčasné Srbsko.

Samozvané Kosovo by mohlo mať iné hranice, keby Srbi v roku 1999 nekládli odpor

Plukovník Ljubinko Djurkovič, ktorý velil pohraničnej hliadke Košare (pozn. urputné boje na hranici s Albánskom trvali dva mesiace od 9. apríla 1999 až do konca bombardovania. V priebehu bojov malý a zle ozbrojený kontingent srbských pohraničníkov úspešne čelil Kosovskej oslobodzovacej armáde podporovanej pravidelnou albánskou armádou a silami NATO.), pripomína, že vďaka odvahe hrdinov “košarského pekla” sa podarilo zabrániť pozemnej intervencii aliancie.

Podotýka, že v prvých radoch bojovali proti Srbom v Košare príslušníci teroristickej Kosovskej oslobodzovacej armády, bojovali však pod pozorným a disciplinovaným velením NATO. Podľa slov Djurkoviča bol pomer síl na albánskej hranici, pokiaľ ide o vojenský personál, 1:15 v prospech nepriateľa, a pokiaľ ide o technické zabezpečenie a zbrane – 1: 600, ak vezmeme do úvahy letectvo NATO.

“Ide o organizovanú agresiu NATO proti Juhoslovanskej zväzovej republike, bol to teroristický útok, pretože aliancia nedbala noriem medzinárodného práva a spáchala skutočný zločin,” hovorí plukovník Djurkovič, podľa ktorého názoru, keby sa Košare nebránili, existovalo by dnes samozvané Kosovo v širších hraniciach a vojaci NATO by popíjali kávu v Belehrade.

Zdroj Sputniku pripomenul obete bojov o Košare: 108 mŕtvych, ďalších 11 vojakov zahynulo v roku 1998 v dobe konfrontácie s teroristami, ktorí sa pokúšali dodávať Kosovskej oslobodzovacej armáde zbrane a techniku ​​z Albánska; 265 zranených, z ktorých sa mnohí stali invalidmi; 33 účastníkov “košarského pekla” zomrelo neskôr na onkologické choroby.

Ochudobnený urán a “bohatá úroda” zhubných nádorov

Predseda Parlamentná komisia pre vyšetrovanie následkov bombardovanie Darko Laketič prehovoril o prvých výsledkoch práce svojho tímu. Podľa jeho slov sa komisia sústredila na častý výskyt onkologických chorôb u detí vo veku jedného až 18 rokov, pretože deti sú najcitlivejšie voči škodlivým vplyvom životného prostredia. Všetky tieto deti sa narodili po bombardovaní ochudobneným uránom, a ich organizmy boli vystavené jeho vplyvu od narodenia. Výskum ukázal, že u detí vo veku do 4 rokov sa zaznamenáva častejší výskyt neuroektodermálnych nádorov, od 5 do 9 rokov – onkologických chorôb krvi, od 10 do 14 rokov – zhubných nádorov mozgu a od 15 do 18 rokov – solídnych nádorov.

Laketič pripomenul, že jeho komisia bola sformovaná pred necelým rokom, v jej práci bola použitá metodológia, ktorú používala talianska parlamentná komisiá, ktorá vyšetrovala výskyt onkologických diagnóz medzi talianskymi vojakmi, ktorí boli v zložení KFOR (pozn. Misia OSN v Kosove pod vedením NATO. územie Kosova bolo bombardované muníciou s ochudobneným uránom).

Zdroj Sputnika pritom poznamenáva, že ochudobnený urán používaný pri bombardovaní 117 lokácií na území Srbska nie je jediným rizikovým faktorom, na ktorý narazilo obyvateľstvo krajiny po bombardovaní:

“V tom čase sme zažili oi. aj ekologickú katastrofu.”

Jedovatý chlór vo vzduchu, kyselina soľná vo vode a iné darčeky “humanitárnej akcie”

Avram Izrael, ktorý bol v čase agresie NATO vedúcim Strediska pre informovanie verejnosti, s Laketičom súhlasí: sily NATO bombardovali chemické podniky a ropné rafinérie. Podľa jeho slov boli po stránke ekologickej a z hľadiska možných následkov pre zdravie najnebezpečnejšími letecké útoky na skladisko raketového paliva v Lipovačském lese, na rafinériu a chemický závod Petrochemija v Pančeve a na závod na výrobu výbušnín Prva Iskra v Barici.

“Keď bola bombardovaním zničená Petrochemija, bolo Srbsko na pokraji katastrofy. Bola tam totiž veľká nádrž s vinylchloridom (pozn. Táto horľavá a výbušná látka je navyše mimoriadne jedovatá – má mutagénne, karcinogénne a teratogénne účinky). Aby zabránili mohutnému výbuchu, otvorili pracovníci závodu ventily a vypustili obsah nádrže, plyn sa dostal do atmosféry, zmenil sa v mikroskopické, skoro neviditeľné plastické guľôčky s mimoriadne dlhým časom rozpadu, ktoré zostali v pôde,” spomína si Izrael.

Podľa slov zdroja Sputniku v závode Prva Iskra v Barici po zásahu granátom sa do rieky Savy vylial obsah dvoch nádrží, v ktorých bolo uskladnených sto ton kyseliny soľnej.

Spomienky otravujúce dušu

Izrael podotýka, že kontakt s jedovatými a rádioaktívnymi látkami nezostáva bez následkov: sám už 14 rokov bojuje s rakovinou, pritom by sme podľa jeho slov nemali zabúdať na to, že stres je sám o sebe karcinogénnym činiteľom. Pripomína, že jeho stredisko v onej dobe vyhlásilo poplach 142-krát počas 78 dní bombardovania. To najťažšie ale podľa slov Izraela bolo prežívať také tragédie, aká sa stala s trojročnou Milícou Rakičovou, ktorá bola zabitá črepinou granátu vo vlastnom dome:

“Dnes mala asi 24 rokov. Jej život už ale skončil. Veľmi sa hnevám na seba, pretože som ľudí nedokázal prinútiť k tomu, aby dodržiavali pravidlá civilnej obrany. I keď tí (v NATO) tomu hovoria “sprievodné straty” (collateral damage), sotva to môže potešiť človeka, ktorý stratil svoje dieťa.”