Prvé kroky viedli do miestneho múzea, kde je venovaná tomuto významnému rodákovi pamätná izba, v ktorej sa mali možnosť návštevníci zoznámiť z jeho tvorbou a životom. Dozvedeli sme sa, že Samo Chalupka zvykol nosiť vo vrecku kriedu a pokiaľ ho napadla nejaká zaujímavá myšlienka, tak si ju hneď zapísal na najbližšie vhodné miesto. Raz to bol včelín, ktorý stával pred jeho rodným domom a inokedy to bola podlaha v spálni, pokiaľ mu niečo napadlo v noci.

Po prehliadke pamätnej izby sme prešli k neďalekému pamätníku, kde sme položili venčeky a kytice. Poslednou zastávkou bol miestny cintorín, kde sme s radosťou zistili, že jeho hrob je už čiastočne zrenovovaný. Ešte posledné foto a potom už nasledovala cesta domov…

Miloš Zverina

SAMO CHALUPKA

“Pravde žil som, krivdu bil som – verne národ môj ľúbil som.”

Narodil sa v Hornej Lehote v roku 1812 v rodine evanjelického farára Adama Chalupku. Samo Chalupka pochádzal zo starej literátskej rodiny, o ktorej máme už správy zo 16. storočia. Bol mladším bratom dramatika Jána Chalupku ktorý bol prvým významným autorom veselohier, v ktorých zosmiešnil zaostalosť malomešťanov a odsúdil panštenie sa a odrodilstvo.

Základné vzdelanie získaval u otca – učiteľa a kazateľa, neskôr navštevoval od roku 1821 gymnázium v Gemerskej Teplici a od roku 1822 študoval na lýceu v Kežmarku. Tam naňho vplývali národne uvedomelí profesori Ján Benedikti a Matej Slavkovský, priatelia a spolupracovníci Jána Kollára. Od roku 1824 študoval v Rožňave, od roku 1827 študoval na evanjelickom lýceu v Bratislave filozofiu a teológiu.

Vtedy boli stredné školy ešte latinské, k národnému vedomiu nevychovávali. Preto slovenská mládež na lýceu v Bratislave utvorila študentskú spoločnosť, ktorej programom bolo poznávať a pestovať československú literatúru, teda nie už len náboženskú a staršiu literatúru, písanú v biblickej češtine, ale súdobú modernú literatúru, preniknutú národným a slovenským duchom. Samo Chalupka sa stal jedným zo zakladateľov študentského samovzdelávacieho spolku Společnost česko-slovanská (1829), v rokoch 1831-32 jej podpredsedom, kde začal prednášať výklad Kollárovej Slávy dcéry.

Členovia spoločnosti sa nevenovali len literatúre, ale zaujímali sa i o dejiny, osud národov a ich zápas za slobodu. Preto sa po vypuknutí povstania poľskej šľachty v roku 1830 proti cárskej nadvláde vydal do Poľska ako dobrovoľník, v nasledujúcom roku bol zranený v bojoch pri Haliči. Po rokoch v básni Všeslav nazval toto povstanie „nešťastnou vojnou“, záhubou slovanskej slobody, keď bojoval brat proti bratovi.

Po uzdravení dokončil štúdium a pôsobil najprv ako vychovávateľ v Demänovej, no už v roku 1833 pokračoval v štúdiu na evanjelickej teologickej fakulte vo Viedni. V roku 1834 uverejnil vo Fejérpatakyho kalendári tri básne, ktoré prevzal Kollár do druhého zväzku svojich Národných spievaniek, keďže ich pokladal za vydarenú napodobeninu ľudových piesní. Popri ročnom štúdiu teológie vo Viedni sa Chalupka zúčastňoval tajných schôdzok poľskej mládeže, odkiaľ pôsobil na činnosť slovenského krúžku v Bratislave. Spriatelil sa aj s radikálne zmýšľajúcim Alexandrom Bolleslavínom Vrchovským, ktorý sa stal vedúcou osobnosťou Mladého Slovenska. V roku 1834 presvedčil listom Ľudovíta Štúra, ktorý pol roka pôsobil ako pisár v Uhrovci, aby sa neodkladne vrátil na lýceum.

Celý tento pohyb súvisel s pohybom utláčaných národov v Európe a s bojom proti zvyškom feudálneho poriadku v Rakúskej ríši, s bojom za úplné zrušenie poddanstva, za občiansku rovnoprávnosť. A súvisel aj s maďarským národným hnutím, ktorého cieľom bolo zbaviť sa nadvlády Viedne a zabezpečiť v samotnom Uhorsku vedúcu úlohu maďarskému národu. A v tomto zápolení národov a národností chcel Samo Chalupka a po ňom celá štúrovská mládež literárnou, organizačnou a osvetovou činnosťou uplatňovať aj práva Slovákov.

Samo Chalupka prispel aj do prvého zborníka bratislavskej mládeže v tridsiatych rokoch, almanachu Plody (1836). Bol členom spolkov Vzájomnosť (1837) a Tatrín (1844). Stál pri vzniku Matice slovenskej a bol spoluautorom Memoranda slovenského národa. Študoval slovanské dejiny a ľudovú epiku, zbieral slovenské ľudové povesti a piesne.

Najplodnejším bol v rokoch šesťdesiatych, ale v porovnaní s inými básnikmi Štúrovskej školy písal málo a po dlhých prestávkach. Iste nie preto, že nechcel alebo nemohol, ale preto, že si kládol veľmi náročnú úlohu – preniknúť medzi ľud tak, aby jeho poéziu prijal ako svoju vlastnú. Chalupka vedel, že okrem literatúry pre vzdelané vrstvy, je potrebná i literatúra, ktorá by národné vedomie a zároveň aj boj proti feudálnemu poriadku vnášala priamo do najširších ľudových vrstiev. Každá sloha Chalupkovej básne hovorila k súčasnosti a nietila priam revolučne vôľu bojovať za slobodu.

Za revolúcie, keď došlo k povstaniu na západnom Slovensku ( po tom, čo uhorská revolučná vláda odmietla spravodlivé požiadavky Slovákov), Chalupka opustil svoju faru a v Liptove a na Orave pomáhal verbovať dobrovoľníkov. Po revolúcii sa nezúčastňoval na literárnom živote, bol sklamaný viedenským diktátorstvom a nadŕžaním starej uhorskej aristorakcii. Nové a vlastne najplodnejšie obdobie jeho tvorby nastalo po roku 1860, po obnovení ústavnej vlády, po memorandovom zhromaždení (1861) a založení Matice slovanskej (1863).

Samo Chalupka pôsobil ako evanjelický kaplán v Chyžnom, od roku 1836 bol farárom v Jelšavskej Teplici. Po smrti svojho otca v roku 1840 prevzal faru v Hornej Lehote, kde pôsobil až do svojej smrti. Ešte pred svojím skonom určil, aby na jeho náhrobok dali vyryť dvojveršie z Branka:

“Pravde žil som, krivdu bil som – verne národ môj ľúbil som.”

Pamätná izba Sama Chalupku bola zriadená v roku 1995 vďaka Nadácii Sama Chalupku a za odbornej pomoci Literárneho a hudobného múzea v Banskej Bystrici. Nachádza sa v budove bývalej evanjelickej školy blízko evanjelickej fary, rodného domu Sama Chalupku, kde je jeho pamätná tabuľa a pomník z roku 1974 od akademického sochára Stanislava Biroša.

Expozícia pamätnej izby je rozdelená na dve časti. V prvej časti je prezentovaný etnografický materiál, ktorý približuje život obyvateľov Hornej Lehoty a okolia. Druhá časť zoznamuje s životom a dielom Sama Chalupku – ukážkami jeho rukopisov, knižnými vydaniami jeho prác a niektorými osobnými vecami tohto popredného štúrovského básnika. Nachádzajú sa tu aj písomné dokumenty o chalupkovskom rode a o živote dramatika Jána Chalupku, staršieho brata Sama Chalupku.

Tvorba

Lásku k literatúre si vybudoval už počas štúdií v Rožňave. Jeho prvé literárne pokusy vznikali v biblickej češtine pod vplyvom Jána Hollého už v dobe, keď študoval na bratislavskom lýceu. Z r.1829 sa zachoval rukopis Repertorium dispositionum s básnickými náčrtmi a veršami, v ktorých vychádzal z antickej básnickej kultúry. Platí to aj o jeho básňach uverejnených v almanachu Plody(1836). No už v týchto veršoch preráža obraz slovenskej prírody, Slovenska a jeho krajov. Ide najmä o básne Večer pod Tatrou, Při návratu do vlasti, Smutek, Toužba po vlasti, Má vlast. V jeho dielach sa objavuje zobrazovanie slovenskej prírody, Slovenska a jeho krajov, ale tiež jeho vlastenectvo, vernosť rodnej krajine a ľudu a uvedomenie si neslobodného postavenia jeho krajanov. Vo svojej tvorbe však, podobne ako napr. Ján Botto, využíval ľudové piesne a slovenskú ľudovú poéziu všeobecne.

Gašpar Fejérpataky-Belopotocký uverejnil vo svojom Novom i starom vlasteneckom kalendári na rok 1834 tri Chalupkove básne, ktoré predznamenali ďalší umelecký vývin nielen Sama Chalupku, ale aj časti slovenskej romantickej poézie. Boli to básne Koníku moj vrany, Nářek slovenský a Píseň vojenská. Ich pravopis je síce český, ale dikcia a slovník slovenský. Štefan Krčméry o týchto básňach právom konštatoval, že znamenali „prielom strednej slovenčiny“ do slovenskej literatúry. Samo Chalupka tu rozvinul tendencie, ktoré podnietil Ján Kollár vydaním „Národných spievaniek“, t. j. ľudových piesní, a vykročil vlastnou cestou za aktívnym využitím umeleckej skúsenosti ľudovej piesne a za jej príkladom, ako sa zmocňovať tém zo života ľudu a čerpať z jeho citových fondov. Týmito básňami anticipoval vývin štúrovskej umeleckej praxe a štúrovskej estetickej teórie, vyjadrenej neskôr v názoroch Ľudovíta Štúra.

Ako člen tajného spolku Vzájomnosť prevzal na seba úlohu napísať ľudu prístupné dejiny Slovákov, v nich poukázať na príčiny poroby a vzbudiť vôľu bojovať proti útlaku. Dejiny síce nenapísal, ale sledovaný cieľ dosiahol svojimi básňami. Chalupkova poézia odráža hlboké vlastenecké cítenie späté s nadšením pre boj za národnú slobodu a za dôstojné postavenie človeka zbaveného akéhokoľvek útlaku. Hrdinovia jeho básní stelesňujú vlastenecké cítenie celej štúrovskej generácie. Sú to statoční junáci, ktorí bojujú za slobodu, proti útlaku a nespravodlivosti a preto musia trpieť alebo zomrieť.

Samo Chalupka sa v 40. rokoch 19. storočia pripojil k Štúrovmu jazykovému hnutiu, no trval na väčšom uznaní nárečia svojho kraja, v čom ostal celé roky neústupný, aj keď už bola uzákonená nová slovenská gramatika a pravopis v 50. rokoch. Aj vydanie Spevov z roku 1868 je poznamenané autorovým postojom.

Svoje prvotiny síce autor uverejnil už v roku 1836 (v almanachu Plody), no v štyridsiatych rokoch sa prejavil iba výnimočne – dvoma básňami v časopise Orol tatránsky (Syn vojny – v Spevoch vyšla pod názvom Kozák; Jánošíkova náumka, známa ako Likavský väzeň) a jednou vo Fejerpatakyho Pozorníku (Hroby milencov – v Spevoch pod názvom Zabitý).
Samo Chalupka – Valibuk

Ďalšie publikoval časopisecky až v šesťdesiatych rokoch (Valibuk, Junák, Boj pri Jelšave). V roku 1868 vydal jedinú zbierku svojej poézie pod názvom Spevy. Zahrnul sem celú svoju tvorbu, vrátane viacerých variantov pôvodne českých piesní (Smutek, Hore hájom, dolu hájom, Žiaľ a i.).

Žánrovo-tematická skladba je zbierky je pomerne pestrá, zahŕňa básne s ľúbostnou tematikou (Sen), vojenské, hrdinské a zbojnícke témy (Kráľohoľská, Junák), v ktorých nachádzame ohlas na slovenské folklórne piesne i ukrajinské a srbské junácke piesne, historické a baladické témy (Muráň, Turčín Poničan).

Samo Chalupka je tvorcom historickej epiky a historického spevu. Zrod tohto žánru možno nájsť už v jeho českých začiatkoch ( v básni Naumburg o husitskom obkľúčení mesta ), no naplno ho rozvinul až v tvorbe písanej po slovensky. Upútala ho jánošíkovská téma, téma protitureckých bojov a motívy minulosti Slovákov. V básni Likavský väzeň uväznený Jánošík uvažuje o svojom osude, ani v ťažkej situácii neupadá do beznádeje, verí, že sa mu podarí dostať sa na slobodu, aby opäť mohol zhromaždiť okolo seba junákov-bojovníkov. Do Jánošíkovej viery preniká viera Chalupkova, viera štúrovskej generácie.

Vo svojich básňach sa stretneme s Chalupkovov monumentalitou – lokalizovanie básne do úzkej súvislosti so statickým úkazom (hrad, rieka, bralo). Často využíva motív vatry ako symbol slobody pre ľud. Jánošíkovský motív spojený s ťažkým položením slovenského národa spracoval aj v básni Kráľohoľská, v ktorej apeluje na svojich rovesníkov, aby povstali proti krivde. Podobne vyznieva báseň Junák, ktorý má znaky ľudového hrdinu v súlade s podobou, akú mu dali ľudové piesne a povesti.

Aj v básňach s historickou tematikou sa vyskytuje hrdinu z rodu Jánošíkovho (v básni Branko). Jeho zmýšľanie a presvedčenie je výrazom štúrovských postojov. Idey a pocity generácie sú výrazné i v básni Kozák (pôvodné Syn vojny), kde zobrazil mladého bojovníka, ktorý neváha položiť život za slobodu svojej krajiny. Chalupka vychádzal z ľudových povestí, z citového vzťahu, ktorý ľud prechovával k svojim hrdinom. Hrdinský zápas ľudových bojovníkov a odpor k násiliu zobrazil v básňach Turčín Poničan, Bitka pri Jeľšave a Odboj Kupov (1875) čerpajúcich z obdobia tureckých nájazdov na južné Slovensko. Chalupka však neznázorňoval len hrdinské činy, ale v súlade s ľudovým poňatím vykreslil aj zradcu, ktorý musí trpieť za svoj zločin v básni Väzeň.

Najznámejšou veršovanou povesťou z tureckých čias je Turčín Poničan. Je to dojímavá ľudská dráma jednoduchej slovenskej ženy, ktorú odvlečú do otroctva. V únoscovi spoznáva vlastného syna. On žiada, aby zostala pri ňom a svojom vnúčati. Ona odmieta a chce sa vrátiť do vlasti. Patriotizmus tu víťazí nad bohatstvom, princíp pospolitosti k slovenskému ľudu nad materinskými citmi.

Takmer všetky Chalupkove básne majú historické pozadie, čo pre autorových súčasníkov znamenalo, že oživovali (dnes by sme povedali skôr „projektovali“) dávnu a slávnu minulosť – boje Slovanov i Slovákov proti nepriateľom (reprezentovaným Rimanmi, Tatármi a Turkami), ktoré sú dokladom statočnosti, odbojnosti a sily (národnej i mravnej) národa. Chalupkove skladby však nemali byť zveršovanými historickými poviedkami, povesťami či rozprávkami, ale hrdinskými spevmi, čo znamená, že autor kládol dôraz na skoncentrovaný dej a „úderný“ výraz s prenikavým ideovým posolstvom — posolstvom slobody aj za cenu straty života.

Básnikovo majstrovstvo nepochybne spočíva i v tom, že údaje, z ktorých vychádzal, zväčša výrazne torzovité, dokázal umelecky dotvoriť a spracovať do podoby pôsobivého príbehu – básne. Napríklad Turčín Poničan vznikol na základe zlomku uspávanky, ktorú počul, a aj svoje najznámejšie dielo – skladbu Mor ho! – napísal na základe strohých údajov o bojoch Slovanov s Rimanmi v 4. storočí.

Chalupkovo básnické dielo sa v slovenskej romantickej literatúre vyznačuje viacerými „naj“: považuje sa za neobyčajne ucelené, vyhranené, tvárne jednotné a umelecky vyrovnané; hoci je rozsahom neveľké kontinuálne sa rodilo v priestore takmer piatich desaťročí; vyniká zvláštnym spôsobom básnickej tvorby.
Samo Chalupka – zbierka básní Spevy

Poézia Sama Chalupku odráža hlboké vlastenecké cítenie späté s nadšením pre boj za národnú slobodu a za dôstojné postavenie človeka, zbaveného akéhokoľvek útlaku. Jeho zbierka básní Spevy (1868) mala veľký úspech najmä medzi mládežou. Základný tón Spevov je výzva do boja proti národnému a sociálnemu útlaku, proti odrodilstvu a za uplatnenie demokratických zásad vo vzťahu medzi jednotlivcami a národmi.

Spevom sa zvykne pripisovať isté „oneskorenie“ za literárnym vývinom, no prijatie zbierky a jej význam v dobovom literárnom kontexte ukazujú opak: významová jednoznačnosť a výrazný heroický tón poézie aktuálne odrážali pocity nových národných ideí tohto obdobia a súčasne pripomínali revolučné nálady zo štyridsiatych rokov. Pomalá a zdĺhavá „básnická genéza“ jednotlivých básní súvisí s Chalupkovou netradičnou tvorivou metódou: námety dlho nosil a spracovával v hlave, zhromažďoval k nim početný materiál a až v konečnej podobe ich položil na papier. Všetky svoje básne preto vedel naspamäť a s obľubou ich pri rôznych príležitostiach recitoval.

Forma a jazyk jeho básní vychádzajú z ľudovej poézie. Verše majú dramatický spád, zrozumiteľnú, lahodnú spevnosť a citovú vrúcnosť a ovplývajú množstvom zvukových figúr. Najvýznamnejším dielom je spev Mor ho! (Sokol 1864). Napísal ju v čase novej aktivizácie národného života po memorandovom zhromaždení (1861) a založení Matice slovanskej (1863). Námet našiel v Šafárikových Dejinách slovenskej reči a literatúry.

V 172 veršoch, ktoré tvoria dej hrdinského eposu, zobrazuje slovenský kraj rozprestierajúci sa od Tatier k Dunaju, tábor Rimanov, pyšného cisára s jeho vojskom a družinu hrdých slovenských poslov, ktorí mu prišli ponúknuť mier. Slovenskí junáci zomierajú za vznešené ideály – mier, slobodu, rovnosť, ale morálne víťazia, kým víťaz na bojisku zostáva s hanbou otrokára. Odsúdil tu amorálnosť utláčateľov, ich pokusy o podmanenie menších národov a vyzdvihol pokusy o podmanenie menších národov a vyzdvihol morálnu silu utláčaných. Veril v silu ľudu, ktorý je schopný postaviť sa proti útočníkom a vie si slobodu aj ubrániť.

Báseň Mor Ho! svojím ideovým vyznením mobilizovala do boja proti utláčateľom pred prvou svetovou vojnou i v protifašistickom Slovenskom národnom povstaní. Mor ho! bol pozdrav partizánov a úryvkom z básne začínal svoje relácie Slobodný slovenský vysielač v Banskej Bystrici. Slová Mor ho! sa stali heslom bojovníkov v Slovenskom národnom povstaní.

A ty mor ho! – hoj mor ho! detvo môjho rodu,
kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu;
a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom:
Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom.

Básne s. Chalupku v 60. rokoch budili takú pozornosť, že ich ctitelia vydali vlastným nákladom. Tak vyšli roku 1868 ako Spevy Sama Chalupku v Banskej Bystrici. O pozitívnom dobovom ohlase Chalupkovej poézie svedčí i skutočnosť, že v čase, kedy iba málo kníh vychádzalo v reedícii, boli Spevy vydané ešte dvakrát, v roku 1898 a v roku 1912. No nielen čitateľský záujem reflektuje kvalitu tohto diela — poézia Sama Chalupku sa považuje za trvalú hodnotu v slovenskej literatúre.

Chalupkovi sa dokonale podarilo uskutočniť cieľ, ktorý sledoval od tridsiatych rokov, totiž poéziu vzniesť do vedomia širokých vrstiev základné idey národného hnutia, informácie o historickej existencie národa a vzbudiť vôľu bojovať proti útlaku, a to spôsobom básnicky zvrchovane účinným. Chalupkova básnická cesta bola víťazná.