Prinášame vám druhú časť jeho knihy Geopolitika – Ako sa to robí, ktorá vyjde na prelome októbra a novembra vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov. Knihu si môžete objednať na e-mailovej adrese vsss@stonline.sk a predpokladaná cena knihy bude 9,90 eura.

Ukážka z druhej kapitoly: Pri prameni prameňov alebo Ako Rusko vstúpilo do svetovej geopolitiky

Ak budeme dejiny vnímať z hľadiska geopolitických termínov a definícií, pomerne rýchlo zhodnotíme konanie štátnych predstaviteľov. Odrazu je jasné, aký prínos znamenal vodca Ruska, ktorý obhajoval záujmy krajiny v tom – ktorom dejinnom období. Základný princíp geopolitiky totiž spočíva v nevyhnutnosti boja morského živlu s pevninským, boja dvoch civilizácií: Mora a Pevniny. V jednotlivých dejinných obdobiach reprezentovali tieto civilizácie rôzne štáty alebo spoločenstvá štátov. Napríklad dnes teda More stelesňuje Severoatlantická aliancia NATO na čele s USA. A Pevninu? Civilizácie Pevniny sú dve – Rusko a Čína.

Čo je hlavnou úlohou civilizácie Mora? Drobením oslabovať civilizáciu Pevniny. Brániť jej v prístupe k morskému pobrežiu. A predovšetkým – nedovoliť jej postaviť loďstvo, ktoré by mohlo konkurovať loďstvu samotného Mora. Civilizácia Pevniny má úplne protikladné záujmy. Smeruje k zjednocovaniu, pohlcuje okolité suchozemské dŕžavy. No predovšetkým – len čo získa prístup k moru, musí okamžite začať budovať silné loďstvo, a pozbaviť tak civilizáciu Mora jeho najdôležitejšej výhody, pozbaviť ho vlády nad Svetovým oceánom, ktorý zo všetkých obmýva a lemuje Pevninu.

Som si istý, že meno vodcu Ruska, ktorý ako prvý naozaj získal prístup k moru a rozbehol výstavbu skutočne mocnej flotily, správne určí väčšina čitateľov. Je to Peter Veľký. No s presne rovnakou dávkou istoty si dovolím tvrdiť, že reálnu podobu činnosti a veľkoleposť jej výsledkov, ktorú táto osobnosť dosiahla, v jej úplných rozmeroch vníma doslova sotva niekoľko solitérov. Samozrejme, Rusko sa usilovalo predrať k moru už skôr, aj iní cári sa usilovali získať prístup k oceánom. Keď sa Peter pokúsil „vyrúbať okno“ do Európy, nerobil teda nič nové. Pokračoval v pláne načrtnutom predchodcami. Petrova veľkoleposť a genialita však spočíva v tom, že bol prvým vodcom Ruska, ktorý pozdvihol na štátnu úroveň princípy geopolitiky. Hoci ich oficiálne nehlásal, hoci si ich uplatňovanie dokonca ani neuvedomoval. Azda intuitívne, no dôsledne konal v súlade s princípmi geopolitiky, ktoré za jeho čias ešte nikto nevyjadril a nesformuloval.

V súčasnosti sa mnoho diskutuje o protirečivých črtách osobnosti prvého ruského imperátora. Konal správne alebo nie? Bolo alebo nebolo potrebné uskutočniť tie či iné činy, rozhodnúť sa takto alebo inak? My ako meradlo na posudzovanie použijeme pravidlá geopolitiky, opodstatnenosť rozhodnutí cára, prezidenta (generálneho tajomníka) budeme hodnotiť práve z ich hľadiska. Pravda býva občas šokujúca. Ak sa budeme držať línie geopolitickej perspektívy pohľadu, pochopíme nielen správnosť cárových skutkov, ale aj skutočné príčiny rozhodnutí druhých hláv štátov, ako i skazonosnosť mylného opovrhovania princípmi geopolitiky. Môžeme to vyjadriť aj úplne presne: každé porušenie zásad tejto vedy spôsobilo Rusku veľké vnútorné i vonkajšie problémy. Každé zlyhanie našej krajiny nevyplýva z ničoho iného než zo zlomyseľnosti či hlúposti zavŕšenej odchýlky od zákonov geopolitiky! Funguje to ako v stavebníctve: ak sa pokúsite ignorovať osvedčené zásady, chybne postavený dom sa zrúti alebo sa začne nakláňať nabok. Preložené do politiky to znamená ekonomické problémy, oslabenie štátnej moci, stratu území, vplyvu a spojencov.

Tým, ktorí majú v úmysle vyčítať Petrovi Alexejevičovi Romanovovi, že nevyhnutnosť flotily pre svoju suchozemskú krajinu pochopil až na druhý pokus, musíme pripomenúť jeden detailík. Pred Petrom túto nevyhnutnosť nepochopil nikto. Ba viac než to – po ňom tiež prestali chápať. Veď i dnes medzi titulkami novín nájdeme: „Kudrin navrhuje znížiť rozpočet na obranu a národnú bezpečnosť.“ Petrovi sa podarilo stať Veľkým, lebo nepočúval žiadneho „kudrina“, hoci som pevne presvedčený, že agentov západného vplyvu, zbabelcov a hlupákov bolo i vtedy habadej. Ruský cár vypočul všetkých, no keďže sa pri konaní riadil geopolitickými záujmami Ruska, bol schopný z našej krajiny vytvoriť jednu z najväčších ríš Európy a sveta. Na vtedajšej ruskej politickej scéne však určite nevystupovali strany, činnosť ktorých otvorene smeruje k ochromeniu obranyschopnosti a brzdeniu rastu flotily i armády. Ako príklad uveďme program strany Jablko (Jabloko), ktorá sa podľa pravidiel demokracie prízračne vznáša od krachu ku krachu vo všetkých možných voľbách. Kto z voličov hlasujúcich za „jablčníkov“ ho vlastne pozorne čítal? Pritom stačí zbežný pohľad a pochopíte, aké zhnité ovocie sa pred vami nachádza: „Sme zástancami princípu nevyhnutnosti integrácie Ruska do svetovej ekonomiky a domnievame sa, že najväčšie nebezpečenstvo Rusku hrozí od jeho nevyriešených vnútorných problémov.“ Znie to pôsobivo a vzletne. No vari členovia strany naozaj veria, že na Rusko zaútočia zlé cesty bok po boku s armádou hlupákov a úplatkárov? Áno, revolúcie v našej krajine vždy čerpali oporu z nevyriešených vnútorných problémov. Lenže vnútorné nepokoje odpradávna nastávali práve počas vojenských operácií štátu. Alebo sa hádam niekto z „jablčníkov“ odváži tvrdiť, že roku 1913 nevyriešené vnútorné problémy neboli, ale sa zjavili roku 1914 a začali rásť? Rusko zatiahli do svetovej vojny práve preto, že v mierových časoch žiadna revolúcia, čiže vnútorný výbuch, po ktorom nasleduje zničenie súpera, nie je uskutočniteľná. A práve preto sa civilizácia Mora usilovala usporiadať prvú svetovú vojnu, ktorou plánovala oslabiť alebo zničiť konkurenčné civilizácie Pevniny, t.j. Rusko a Nemecko.

Chvalabohu, v petrovskom Rusku nepôsobili také strany, ktoré by v rámci svojich programov otvorene hlásali, že na vytvorenie „silnej modernej armády“ je nevyhnutné zníženie jej stavov. Nuž a čo sa týka našej súčasnej flotily, „jablčníci“ vravia priamo, aké opatrenia treba vykonať. Skôr, než si prečítate nasledujúci odstavec, pripomeniem vám, že strategické ponorky vyzbrojené jadrovými zbraňami sú v súčasnosti rozhodujúcou silou, ktorá zabezpečuje pokojné nebo nad našou hlavou. A čo nám o tom vraví jedna z najväčšmi prozápadných, čiže preložené do jazyka geopolitiky „promorských“ politických strán Ruska?

Prerušiť konštruovanie a výstavbu nového typu strategických raketonosných ponoriek. Namiesto toho čo najdlhšie využívať momentálne najmodernejšie raketonosné ponorky a vyrobiť pre ne sadu nových balistických rakiet. Vyradiť staré bombardéry z arzenálu SJAS a využívať ich na bojové úlohy v regiónoch, vrátane využitia presne riadenej munície. Od roku 2015 budú SJAS pozostávať iba z jednej zložky – pozemných MBR rozmiestnených na stacionárnych a mobilných základniach.

Kým vaša „jadrová stolička“ stojí na štyroch nohách, je to fajn. Nepriateľ nie je schopný prekvapivým útokom zničiť všetky vaše jadrové sily. Nemožnosť odstránenia hrozby jadrovej odpovede je najzásadnejšou zárukou mieru. ZSSR disponoval jadrovým arzenálom na súši, jadrovými zbraňami v ponorkách a na bojových lodiach, jadrovými raketami boli vyzbrojené strategické bombardéry. A bola tu aj bojová finta – rakety ukryté v železničných vagónoch. Obrovskou krajinou teda uháňa vlak, ktorý sa navonok ničím nelíši od obyčajnej súpravy s prepravníkmi. Ustrážiť ho je ťažké, nájsť ešte väčšmi. A takýchto vlakov bolo veľa. Potom ich Gorbačov poslal do útrob odzbrojenia. Bez záruk z druhej strany zničil šikovnú a lacnú zbraň. Našej „jadrovej stoličke“ ostali tri nohy. O čo sa teda musia usilovať vlastenci? Čo najrýchlejšie zhotoviť (presnejšie obnoviť) štvrtú. A o čo sa usiluje Jabloko? Zlikvidovať dve ďalšie: nestavať nové ponorky (veď staré sa skôr či neskôr opotrebujú) a odstrániť z arzenálu SJAS ťažké bombardéry. Je jasné, čo sa stane so stoličkou na jednej nohe? Samozrejme, je to jasné. No strany, ktoré pritakávajú Západu, čiže nám cudzej civilizácii Mora, iné návrhy neponúkajú. Ich hlavnou úlohou totiž je pomáhať DRUHEJ civilizácii.

Rozloženie mocenských pozícií v Európe, a teda i v celosvetovom meradle, sa zo dňa na deň naozaj výrazne zmenilo. Víťazom sa všetci klaňajú, porazených za nič nemajú. Uvedené jednoduché pravidlo pocítilo dnešné Rusko naplno na vlastnej koži. Keď Gorbačov zničil ZSSR a Rusko sa stalo podľa západného vzoru demokratickým štátom, rešpekt svetových veľmocí a ich pritakávačov nielenže nevzrástol, ale naopak, prudko klesol. Nasledovali ďalšie požiadavky a obvinenia. A tak to aj ostane, pokiaľ sa opäť nestaneme silnými.

Likvidácia súpera jeho vnútorným rozkladom patrí k základným metódam geopolitického boja. Práve preto geopolitickí súperi zakaždým s radosťou uvítajú akúkoľvek revolúciu v krajine protivníka.

99 percent revolucionárov má určite kontakty s vonkajšími nepriateľmi štátu a čerpá od nich výpomoc prostredníctvom peňazí, zbraní, diplomacie alebo rád. Zvyšné percento sa s cudzincami spája vo fáze rozmachu živelnej vzbury, ktorá síce nastáva veľmi zriedka, no nedá sa vylúčiť. Vonkajší nepriatelia podnecujú svojich agentov spomedzi revolučných elít k činom, ktoré oslabia beztak zmätkom zachvátenú krajinu.

Neľútostné bakchanálie rozdrvia nielen armádu a ekonomiku, ale i konkrétne, schopné, a preto pre cudzinu nebezpečné osobnosti. Niektoré z nich sa, pod kepienkom záchrany pred revolučným terorom, podarí privábiť na druhú stranu. Z uvedeného vyplýva, že revolúcia znamená pre štát smrtonosnú tragédiu, pre jeho nepriateľov výpredaj mozgov, území, výdobytkov.

Pripomeňme si teraz opäť, že v súlade s princípmi geopolitiky je súperom Mora Pevnina. Položte si otázku: čo sa bude v prvom rade usilovať urobiť štát Mora, ak sa mu podarí podnietiť zmätok vnútri štátu Pevniny? Odpoveď znie: zničiť loďstvo. To je prvoradá úloha, všetko ostatné môže počkať. Hlavný cieľ geopolitiky predsa spočíva v tom, aby Pevnina nebola schopná postaviť flotilu, schopnú konkurovať flotile Mora. A z čoho pozostáva flotila? Nuž, nielen z lodí postavených, ale i rozostavaných. A najmä z ľudí, ktorí ju tvoria a ovládajú. Námorných dôstojníkov, inžinierov, admirálov. Práve ich budú v prvom rade likvidovať počas každej revolúcie v pevninskej dŕžave. Uvedieme dva príklady. Revolúciu v roku 1917 v Rusku a vo Francúzsku z roku 1789. Obe krajiny boli v tých časoch najnebezpečnejšími súpermi veľmoci Mora, Veľkej Británie. No a potom v Rusku aj vo Francúzsku vypukli revolúcie. A čo sa v búrlivom období dialo s flotilou? Stavba a údržba loďstva je predsa nielen nákladnou, ale pre štát i nesmierne dôležitou záležitosťou. Každá revolúcia musí obraňovať svoje výdobytky. Flotila sa teda celkom iste bude hodiť.

V predvečer prvej svetovej vojny sa Rusko v snahe nahradiť straty flotily, spôsobené rusko – japonskou vojnou roku 1905, intenzívne venovalo stavbe lodí. Potom vypukol svetový konflikt, takže stavba bojových lodí sa stala ešte aktuálnejšou úlohou. Najsilnejšie a z vojenského hľadiska najdôležitejšie lode boli vtedy dreadghnouty – plavidlá s nesmiernou palebnou silou a obrovským kalibrom zbraní. Názov, používaný ako všeobecné podstatné meno, pôvodne patril iba anglickej vlajkovej lodi Dreadghnout (Neohrozený), postavenej v rokoch 1905 – 1906. Vďaka výdobytkom najnovšej dobovej vedy a techniky boli tieto lode veľmi odolné, takmer nepotopiteľné. Dreadghnouty začali rýchlym tempom stavať vo flotilách všetkých súperiacich krajín. Náklady na ich výstavbu, množstvo použitej ocele a obrnených súčastí boli jednoducho závratné. Ich konštruovanie bolo preto záležitosťou jedinečného majstrovstva, bez šance zmeny na pásovú či masovú výrobu. Zničenie každej takejto lode znamenalo pre ktorúkoľvek z veľmocí veľmi citeľnú, ťažko nahraditeľnú stratu. Lode postavené v „preddreadghnoutovej“ ére sa im vyrovnať nemohli, takže sa okamžite stali zastaralými. To bol však len začiatok. Vývoj obrnených oblúd bol taký dynamický, že o päť rokov sa stala aktuálnou výroba „superdreadghnoutov“, ktoré palebnou silou prevyšovali dreaughnouty prvej generácie viac než dvojnásobne. V čase vypuknutia prvej svetovej vojny búrlivý rozmach bojového loďstva dospel do fázy zostrojenia už tretej generácie dreadghnoutov. Rusko začalo štyri prvé superlode stavať až v lete roku 1909 v Peterburgu. Roku 1912 aj naša krajina postúpila o stupeň v pyramíde konštruovania lodí a pristúpila k zostrojeniu „superdreadnoughtov“. V Peterburgu rozpútali stavbu ďalších štyroch gigantov. Ďalšie štyri dreadghnouty začali stavať pre čiernomorskú flotilu. Takže roku 1914 už Rusko malo dvanásť supersilných bojových lodí v rôznych fázach výstavby. Všetky mali byť do boja pripravené roku 1917. Mimochodom, našli by sa aj menej dôležité na dôvody na zorganizovanie revolúcie, ktorá mala zastaviť prudký rozmach ruskej flotily.

A teraz trochu predbehnime udalosti a položme si otázku: čo sa naozaj stalo s našimi superloďami? Na sklonku občianskej vojny zostali v Rusku iba štyri, z toho iba tri v síce úbohom, no bojaschopnom stave.  Tri a pol z dvanástich. Sotva štvrtina bývalých síl vojnového loďstva. Hľa, výsledok udalostí revolúcie a občianskej vojny. Obrovské náklady v podstate hodené do vody. A čo je najhanebnejšie a najodpornejšie: žiaden z ruských korábov – velikánov nezahynul, ako sa na bojovú loď patrí, v boji. Všetky sa stali obeťami podlej zrady. Na potopenie ôsmich dreadghnoutov by bolo potrebné vyvinúť obrovskú námahu a zorganizovať konflikt celých loďstiev. Financovanie niekoľkých revolučných strán v priebehu niekoľkých desaťročí je v porovnaní s cenou čo aj len jednej superlode doslova kvapkou v mori. Takže revolúcia je ekonomicky veľmi výhodná finta. Ibaže nie pre krajinu, v ktorej sa odohráva.

Ďalšie výňatky z knihy si môžete prečítať v nedeľu 1. 11. 2015 na našom portáli

Predchádzajúcu 1. časť si môžete prečítať TU