Nikolaj Starikov: Geopolitika – Ako sa to robí. Exkluzívne ukážky z novej knihy ešte pred jej vydaním

Bratislava/Moskva 1. novembra 2015 (HSP/Foto:Printscreen)

Nikolaj Starikov (*1970) patrí k novej generácii spoločensky angažovaných ruských postkomunistických intelektuálov. Ide o publicistu, ktorý od roku 2006 napísal pätnásť kníh (niektoré už vyšli vo viacerých vydaniach) so zameraním na aktuálne témy politického života v Rusku so zdôraznením jeho medzinárodného kontextu. Pútavým spôsobom sa vyjadruje k pálčivým politickým problémom, ostro nastoľuje otázky, ktoré zaujímajú verejnú mienku. Jeho publikácie vyvolávajú živú diskusiu v odbornej verejnosti i v čitateľskej obci

Prinášame vám tretiu časť jeho knihy Geopolitika – Ako sa to robí, ktorá vyjde na prelome októbra a novembra vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov. Knihu si môžete objednať na e-mailovej adrese vsss@stonline.sk a predpokladaná cena knihy bude 9,90 eura.

Ukážka z tretej kapitoly: Komu prekáža flotila alebo Prečo všetci revolucionári tak veľmi neznášajú ruské vojnové lode

V čom tkvie genialita politika, ktorý priviedol svoju mocnosť k rozkvetu? V tom, že bol schopný využiť aktuálne okolnosti v prospech národa a štátu. V tom, že tak vykonal v rámci zložitej rafinovanej hry s premyslenou ideou definitívneho cieľa, ktorú často nesmel zveriť ani len najbližším ľuďom a najvernejším spolupracovníkom. Politici sú vždy osamelí. Je to jedno zo špecifík ich povolania. Najskrytejšie myšlienky môžu niekedy vyjadriť iba v podobe aforizmov alebo viac či menej zrozumiteľných narážok. Nuž ani tvorca/ zakladateľ Nemecka Otto von Bismarck, známy vo svetových dejinách ako „železný kancelár“, nedostal možnosť otvorene si vyliať srdce. Najdôležitejšie posolstvá preto zanechal v podobe tzv. „okrídlených výrokov“ a aforizmov.

Mnoho veľmi zvláštnych Bismarckových výrokov sa týkalo Ruska. Zanechal množstvo maxím, zmysel ktorých sa dá vyjadriť jednou vetou: v žiadnom prípade nebojujte s Ruskom. Zaujímavé. Ani mocnosti Pevniny, ani mocnosti Mora v súčasnosti neuznávajú za svojej cti hodné priznanie, že jeden z najvýznamnejších nemeckých (a svetových) politikov doslova zaprisahával nemecký národ a jeho vodcov, aby sa nikdy nepúšťali za pasy s Ruskom.

Všetky hádanky Bismarckových čias, jeho posolstvo potomkom a podstatu geopolitického fortieľa veľkého Nemca, ktorým sa môžeme inšpirovať, pochopíme, ak sa pozorne pozrieme na jeho činy. Bismarck bol aktívnym politikom v druhej polovici devätnásteho storočia. Zrodeného v rachote diel napoleonských vojen a odchádzajúceho za štekotu guľometov, ktorými britskí kolonizátori kosili šíky afrických domorodcov, ozbrojených kopijami a lukmi. Guľomety sa v rukách Európanov zoči-voči ocitnú až šestnásť rokov po smrti štátnika. Prvá svetová vojna úplne zničí dielo, ktorému Bismarck zasvätil život. Zlikvidované Nemecko vykrváca. Stane sa tak preto, že cisár Wilhelm II. neposlúchne starého kancelára, pošle ho do výslužby a veľmi rýchlo privedie štát i národ ku katastrofe, ktorú v ešte väčších rozmeroch zopakuje roku 1945 Adolf Hitler. No pekne po poriadku. Držme sa chronológie.

V dôsledku Vestfálskeho mieru uzavretého roku 1648 bolo Nemecko rozdelené a oslabené. Pozostávalo z akéhosi formálneho zoskupenia, v rámci ktorého bolo každé z údelných kniežatstiev nezávislým štátom. Snami o znovuzjednotení sa opájali mnohí, ale iba Otto von Bismarck bol schopný dať im reálnu podobu. Ako štátny príslušník dŕžavy pruského kráľa, čiže najmocnejšieho nemeckého panovníka, si Bismarck predstavoval Nemecko ako jednotnú krajinu pod žezlom tohto vládcu. Inak povedané, cieľ Bismarckovej politiky nespočíval iba v znovuzjednotení, ale aj vo vytvorení konkrétneho štátneho útvaru Nemeckej ríše, v ktorom by rozhodujúcu úlohu zohrávalo práve Prusko.

Najprv si však načrtnime obrysy geopolitickej situácie polovice devätnásteho storočia. V dôsledku porážky Napoleona sa najsilnejšou pevninskou mocnosťou stalo Rusko. Cár Alexander II., ktorý dlho a tvrdošijne bojoval s Francúzskom v mene anglických záujmov, mohol zožať úspechy dlhej vojny. Rozloženie svetových mocenských síl vyzeralo nasledovne: More reprezentovala Veľká Británia, bezvýhradná vládkyňa oceánov. Najdôležitejšou pevninskou mocnosťou bolo Rusko. Medzi týmito dvoma mocenskými centrami sa nachádzali Francúzsko, Rakúsko a Prusko. Nebolo žiadnym tajomstvom, že prioritou anglickej politiky je boj proti najmocnejšej kontinentálnej ríši.

V okamihu Bismarckovho vstupu do politiky misky váh svetovej geopolitiky kolísali medzi Veľkou Britániou a Ruskom. V záujme znovuutvorenia Nemecka si budúci „železný kancelár“ musel vybrať strategicky výhodného spojenca. A tak si vybral. Bismarckovým partnerom a najvýznamnejším pomocníkom v procese znovudosiahnutia jednoty Nemecka sa stali… Rothschildovci.

Pri objektívnej analýze Bismarckovho života a diela nemožno neuznať, že známosť s Carlom Meyerom von Rothschildom zohrala rozhodujúcu úlohu nielen v živote „železného kancelára“, ale aj v procese utvárania Nemeckej ríše. Ťažko povedať, kde a kedy sa uvedené osobnosti zoznámili, no faktom je, že boli dobrí známi. Hodnoverné zmienky o Bismarckovej známosti s rodinou vychýrených bankárov siahajú pred vymenovanie štátnika do funkcie veľvyslanca v Rusku. Podľa legendárneho podania budúci tvorca Druhej ríše pred odchodom do zasneženého Ruska poprosil „priateľa Rothschilda“, aby mu poradil niekoho, kto by v čase neprítomnosti spravoval jeho skromné úspory. Známosť dvoch ľudí, ktorí v skutočnosti stvoria Nemeckú ríšu, je zdanlivo udržiavaná iba týmto investično – správnym spojivom. Rothschild zoznámil Bismarcka so svojím partnerom – berlínskym bankárom Gersonom Bleichröderom. V Nemecku táto osobnosť nemá žiaden pomník (na pamiatku Bismarckovi bolo postavených mnoho). Pritom bez Bleichrödera by „železný kancelár“ nebol nikdy schopný dosiahnuť svoj cieľ – zjednotené Nemecko, ktoré neskoršie jeho nerozumní nasledovníci uvrhli do najstrašnejších katastrof. Nemecká ríša bola vytvorená s aktívnou spoluúčasťou finančného kapitálu v súlade s aktuálnymi geopolitickými záujmami Veľkej Británie. Presnejšie povedané: silné Nemecko utvorila Veľká Británia. Výdatnú pomoc v tomto procese poskytovali popri oficiálnych vládnych mocenských orgánoch v Londýne aj sily v pozadí – bankový dom Rothschildovcov. A Gerson Bleichröder bol koordinátorom. Povereným Rothschildovcami.

Len čo sa s ním Bismarck zoznámil, začalo sa mu dariť. A to nielen vo finančnej sfére. Záujem bankárov o Bismarcka nebol iba čisto finančného rázu. Ekonomiku s aktuálnym dianím spájali nenápadné, no o to pevnejšie súvislosti. Najdôležitejšou úlohou britskej politiky polovice devätnásteho storočia bolo vytvorenie mocnosti, ktorá by bola schopná zničiť Rusko. Nik z tých, čo boli naporúdzi, sa s takouto úlohou popasovať nevedel. Krymská vojna opäť raz odhalila nemohúcnosť Francúzska. O moci a či skôr nemoci Turecka si už ilúzie nikto nerobil. Pokus o vnútorné oslabenie v podobe sprisahania dekabristov zlyhal, poľské povstania boli tiež potlačené. Vyvstala teda potreba novej, súdržnej, rýchlo rastúcej mocnosti, ktorá by z pliec Veľkej Británie prevzala ťarchu boja za odstránenie hlavného geopolitického súpera ostrovnej ríše. Angličania zasa raz zatúžili po „korde“ na kontinente. Nuž a okrem ešte zatiaľ nezjednoteného Nemecka v Európe jednoducho nikto nebol poruke. Ibaže väčšia časť Nemecka zatiaľ pripomínala odev otrhanca a samotné Prusko s Ruskom súperiť nemohlo. Ergo, bolo nutné pomôcť Prusku podmaniť si celé Nemecko. A na to bol potrebný človek, ktorý bude ochotný v záujme vytvorenia Nemeckej ríše poskytnúť záruky budúcej vojny s Ruskou ríšou. Hľadali zakladateľa, talentovaného diplomata a štátnika, drsného, so zmyslom pre realitu a zároveň schopného pristúpiť na kompromisy, od mladosti predchnutého priazňou k Veľkej Británii. A našli ho.

Zrekapitulujme si chronologický sled udalostí: Roku 1851 bol Bismarck menovaný do všenemeckého ríšskeho snemu ako pruský poslanec. Neskôr ho poslali ho za veľvyslanca do Peterburgu. A takmer okamžite po návrate z Petrohradu bol Otto von Bismarck menovaný ministerským predsedom (premiérom) Pruska. Jeho poradcom sa stal Gerson Bleichröder. Otto von Bismarck, vedúci predstaviteľ nemeckej politiky, mal vtedy 47 rokov a hoci len minimálne, predsa skúsenosti v oblasti diplomacie. Jeho menovanie by bez priateľstva s Rothschildom bolo úplne nepochopiteľné. V archívoch Nemecka sa zachovali tisíce (!) listov, ktoré si navzájom vymenili tvorcovia Druhej ríše Bismarck a Bleichröder. A to ani nie je celá korešpondencia, iba tá jej časť, čo sa zachovala. Teda spomenutí páni si často a veľa písali. Veľké Nemecko zakladali spoločne – pre radosť Rothschildovcom. V ďalšom sledujeme zaujímavý tandem. Slabošský kráľ Wilhelm I. sa v podstate štátnymi záležitosťami nezaoberá. Úplne sa spolieha na Bismarcka. A ten sa zasa vždy radí s dôverníkom, židovským bankárom. Všetky Bismarckove skutky nemôžu vyplývať výlučne z úsilia jeho výnimočného analytického myslenia, takisto ako nemôžu byť  dôsledkom výnimočnej šťasteny…

Bismarckova politická kariéra fascinuje jednou okolnosťou – jeho protivníci vždy robili to, čo potreboval. Takže potom stačilo len správne reagovať na ich činy. Keď niekto aktívne vybičúva túžbu po konflikte, v priebehu ktorého môže podľahnúť, znamená to, že počíta s istými faktormi, ktoré poskytujú nádej na víťazstvo. Keď tieto „faktory“ nepoznáme, politikov čin sa nám javí jednoducho ako sprostosť. Napríklad snaha Saddáma Husajna o pričlenenie Kuvajtu sa stala spúšťačom útoku USA a jeho spojencov na Irak. Operácia „Púštna búrka“, rýchla porážka irackých vojsk v Kuvajte. Málokto si položil otázku: prečo sa Saddám zrazu rozhodol vykonať tento riskantný krok? Prečo usúdil, že mu svetové spoločenstvo dovolí prehltnúť naftonosný Kuvajt? Odpoveď je jednoduchá. Saddáma k okupácii Kuvajtu popchli Američania, ktorí mu záležitosť naservírovali v podobe odmeny za to, že desať rokov bol „predĺženou rukou“ USA na Blízkom východe. Veď necelý rok potom, čo sa zmocnil vlády, Husajn rozpútal vojnu proti Iraku, ktorá trvala desať rokov. Okamžite po jej ukončení Saddám okupoval Kuvajt. Oslabený obrovskými stratami sa rozhodol zaútočiť na spojenca USA? Vari prišiel iracký vládca o zdravý rozum? Nie, pretože USA sľúbili, že záležitosť prehliadnu. Veď historických príčin na anexiu bolo mnoho. Všetky hranice na Blízkom východe svojvoľne nasekali kolonizátori po zániku Osmanskej ríše.

Presne rovnako idiotsky pôsobí aj Hitlerovo rozhodnutie zaútočiť na ZSSR. Ako toto dobrodružstvo dopadlo, vieme všetci. Pritom samotný Führer v Mein Kampfe píše, že vojna na dvoch frontoch, ktorú viedol cisár počas prvej svetovej vojny, bola obrovskou chybou, ktorú neslobodno opakovať. A hľa. Počas boja s Anglickom zaútočí na ZSSR, ktorý Nemcom predáva strategické suroviny a obilie. Prečo? Pretože 10. mája 1941 odletel do Londýna Hitlerov zástupca Rudolf Hess, ktorého súdny tribunál Norimberského procesu odsúdi na doživotie. Napriek tomu, že celú vojnu strávil v anglickom zajatí. Riešenie záhady je jednoduché. Hess s Britmi dohodol pomoc Hitlerovi, takže počas útoku na ZSSR bol Vodca presvedčený, že front bude iba jeden. A tak i v podstate bolo. Počas prvých najťažších mesiacov vojny sme od spojencov nedostali žiadnu pomoc. A druhý front v Európe vznikol až v lete roku 1944…

Na strane Bismarcka stála veľká moc najvplyvnejšej superveľmoci a najvýznamnejších finančných zdrojov tých čias. Mimochodom, zatiaľ čo sa Rakúšania v štrngote zbraní chystali na ľahké víťazstvo a odstránenie Bismarcka z funkcie, „železný kancelár“ prostredníctvom Bleichrödera nadviazal styky s uhorskými revolucionármi, účastníkmi pokusu o odtrhnutie Uhorska od Rakúskej monarchie v rokoch 1848 – 1848. Bankár nielenže vyjednal povstanie v tyle rakúskej armády, navyše ešte štedro zaopatril potenciálnych povstalcov peniazmi. Pretože však pruská armáda rakúsku porazila veľmi rýchlo, povstanie nebolo potrebné. Avšak okrem viery v silu nemeckých zbraní aj jeho príprava prispievala k Bismarckovmu absolútnemu presvedčeniu o úspechu akcie.

Okamžite po porážke Rakúska prišlo na rad vytvorenie jednotnej Nemeckej ríše. V ceste k cieľu teraz stála jediná mocnosť. Francúzsko. A teraz si položte otázku. Napomáhate rastu novej mocnosti v strede Európy a plánujete ju neskôr poštvať na Rusko. To možno uskutočniť, iba ak ju napumpujete peniazmi, surovinovými zdrojmi, územiami. Cestou k dosiahnutiu cieľa musí vaša nová mocnosť poraziť staré mocnosti, ktoré sa nachádzajú na šachovnici. Rozpútate za takejto situácie vojnu bez záruky víťazstva, s rizikom, že prídete o moc, takže sa rýchlo zmení na bezmocnosť a všetky vami investované zdroje, plány a túžby sa prepadnú v nebytie? Kdeže. V hre je príliš mnoho. Bismarck v snahe rozpútať vojnu s Francúzskom podnecoval konflikt – a tak napokon dosiahol, čo chcel. Takéto správanie Bismarcka a jeho spriaznencov Rothschilda a Bleichrödera muselo byť podmienené stoper011centným presvedčením o víťazstve Pruska nad Francúzskom. Pričom takéto presvedčenie nemal ani pruský kráľ. No Bismarck áno. Čo mohlo byť zárukou neodvratnej porážky Francúzska? Iba zrada na samotnom vrchole mocenskej pyramídy. Francúzska armáda mala byť v nasledujúcej vojne zradená. Iba po poskytnutí takejto záruky  Bleichröderom mohol Bismarck pokojne rozpútať vojnu.

2. septembra 1870 Napoleon III. v Sedane spoločne s armádou kapituloval. Ďalšie udalosti francúzsko – pruskej vojny pre nás nie sú príliš dôležité. Podotknime iba, že v dôsledku porážky Francúzsko zaplatilo víťazom neuveriteľnú kontribúciu – 5 miliárd frankov – a odstúpilo dve provincie, Alsasko a Lotrinsko. Rokovania za nemeckú stranu viedol Gerson von Bleichröder, ktorý do dohody vsunul klauzulu, na základe ktorej sa finančná transakcia medzi Francúzskom a Nemeckom uskutočnila prostredníctvom banky Rothschildovcov. Navyše práve oni sa aj stali ručiteľmi stability výmenného kurzu franku.

Po načerpaní obrovskej kontribúcie začala nemecká ekonomika rásť ako z vody. Nemecko silnelo v súlade s cieľom vytýčeným jeho tvorcami. Vojna s Ruskom začne 24 rokov po odchode Bismarcka do výslužby roku 1890 a 16 rokov po jeho smrti roku 1898. Všetko sa podarilo tak, ako bolo naplánované: silné Nemecko bojovalo so silným Ruskom. Konflikt vyústil do vzájomného vyčerpania, revolúcií, zničenia štátov. No Bismarck nič z toho nechcel. Jeho situácia bola nesmierne ťažká. Všetkému rozumel, no nemohol to priamo vysloviť. Je veľmi ťažké byť tým, kto sám chápe, ako a prečo vznikla mocná ríša a vidí, že všetci navôkol, vrátane mladého cisára Wilhelma II., sú presvedčení, že hlavnou príčinou vzniku Nemeckej ríše bola sila nemeckých zbraní. Lenže práve Bismarck vie, že prvoradou, najdôležitejšou rozhodujúcou silou boli peniaze Rothschildovcov a tajná podpora Veľkej Británie.

Ďalšie výňatky z knihy si môžete prečítať v nedeľu 8. 11. 2015 na našom portáli

Predchádzajúcu 1. časť si môžete prečítať TU

Predchádzajúcu 2. časť si môžete prečítať TU