Málokedy rozvíri hladiny verejnej debaty návrh zákona tak, ako pri teraz prerokúvaných novelách trestných kódexov. Kým priestor diskusie vyplnili predovšetkým témy zrušenia Špeciálnej prokuratúry, zníženia trestných sadzieb či premlčacej doby, ja si dovolím upriamiť pozornosť na navrhované zmeny, ktoré podľa môjho názoru zasiahnu do výkonu „bežnej“ spravodlivosti.

Trestný poriadok

Začnem s tým, čo považujem za najzávažnejší nedostatok navrhovanej novely, a to navrhovanú zmenu podmienok na vykonanie hlavného pojednávania v neprítomnosti obžalovaného v § 252 ods. 2 písm. a) (bod 68.). V zmysle tejto zmeny bude na vykonanie hlavného pojednávania v neprítomnosti obžalovaného potrebné splniť podmienku neúspešného predvedenia v prípade prevzatia predvolania, alebo ustanovenia a upovedomenia obhajcu v prípade doručenia predvolania fikciou.

Akým spôsobom je nútenie slobodného a zatiaľ nevinného človeka k účasti na súdnom pojednávaní pod hrozbou obmedzenia jeho osobnej slobody predvedením v súlade so zásadou zákazu sebaobviňovania vo všeobecnosti, a konkrétne so zásadou neprispievať svojim aktívnym konaním k svojmu trestnému stíhaniu, prenechám osobám venujúcim sa ústavnému právu. Len podotknem, že v Trestnom poriadku ani v iných právnych predpisoch nemá obžalovaný nikde uloženú povinnosť zúčastňovať sa úkonov trestného konania, a to ani hlavného pojednávania (na rozdiel napr. od svedka – § 127 ods. 1). Zameriam sa na praktické dôsledky tejto navrhovanej úpravy. Bežné sú prípady, kedy sa obžalovaný ospravedlní z účasti na hlavnom pojednávaní a súhlasí s jeho vykonaním vo svojej neprítomnosti, obzvlášť keď je zastúpený obhajcom. Bežné sú tiež prípady, že obžalovaný nejaví o svoju vec záujem a je uzrozumený s tým, aby súd o veci rozhodol aj v jeho neprítomnosti. A nakoniec nie je zriedkavé, že obžalovaný pod rôznymi neprijateľnými zámienkami (bežné pracovné povinnosti, nie neodkladný pobyt v cudzine, ospravedlnenie zo zdravotných dôvodov nespĺňajúce náležitosti podľa § 120 ods. 2 a pod.) sa nedostaví na pojednávanie a súd takéto ospravedlnenie neprijme. Vo všetkých týchto prípadoch môže súd podľa aktuálnej právnej úpravy pojednávať, vykonať dokazovanie a aj rozhodnúť. Obžalovaný bol predsa na hlavné pojednávanie riadne predvolaný, v predvolaní bol poučený o možnosti a následkoch vykonania hlavného pojednávania v jeho neprítomnosti, a mal poskytnutú lehotu 5 pracovných dní na prípravu na pojednávanie, ktorá slúži nielen na odbornú prípravu, ale aj zaobstaranie si svojich záležitostí tak, aby sa pojednávania mohol zúčastniť.

Podľa navrhovanej právnej úpravy však súd vo všetkých týchto prípadoch bude musieť hlavné pojednávanie odročiť, keďže nebola splnená podmienka neúspešného predvedenia na vykonanie hlavného pojednávania v neprítomnosti obžalovaného, a požiadať o jeho predvedenie. Teda aj v prípade obžalovaného, ktorý žiadal a súhlasil s konaním vo svojej neprítomnosti! Týmto dôjde k zbytočnému predlžovaniu konania silovým zabezpečovaním účasti osôb na hlavnom pojednávaní, ktoré o túto účasť ani nemajú záujem, prípadne využívajú svoju neúčasť iba na predlžovanie súdneho konania. O dôvodoch tejto zmeny sa z dôvodovej správy nedozvieme doslova nič.

Osobitným prípadom sa stanú obžalovaní zdržiavajúci sa v zahraničí. Keďže v ich prípade je predvedenie nerealizovateľné (predvedenie je možné iba z územia Slovenska), ak si preberajú predvolania, nebudú u nich nikdy splnené podmienky na vykonanie hlavného pojednávania v neprítomnosti. V zásade sa bude musieť pristúpiť k vydaniu medzinárodného zatýkacieho rozkazu. Ako je účelné zabezpečovať takýmto spôsobom zo zahraničia páchateľa dopravnej nehody na Slovensku, pri ktorej si jeho spolujazdec ublížil na zdraví, aby súd potom mohol upustiť od potrestania, nechávam na zvážaní čitateľa.

Nejasný zostáva aj dôvod navrhovanej úpravy vykonania hlavného pojednávania v prípadoch, kedy došlo k doručeniu predvolania fikciou. Hoci Trestný poriadok umožňuje doručenie predvolania na hlavné pojednávanie fikciou, slovenským sudcom sú už dlho známe právne akty EÚ a rozhodnutia európskych súdov (uvádzané aj v dôvodovej správe) prakticky vyžadujúce prevzatie predvolania, aby bolo možné vykonanie hlavného pojednávania v neprítomnosti obžalovaného. V praxi sa preto v zásade nevykoná hlavné pojednávania, ak si obžalovaný predvolanie neprevzal. Pristupuje sa k žiadosti o vypátranie jeho pobytu, vydaniu príkazu na zatknutie a nakoniec ku konaniu proti ušlému, v ktorom je mu ustanovený obhajca. Navrhovaná zmena ignoruje existujúcu úpravu konania proti ušlému, oberá obžalovaného o možnosť byť vypátraný a tak sa reálne dozvedieť o hlavnom pojednávaní, a aj o možnosť opätovného prejednania svojej veci pred súdom v konaní proti ušlému podľa § 362 ods. 1. Dôvodová správa uvádza, že sa jedná o precizáciu právnej úpravy. Namiesto zavádzania nového inštitútu, obdobného už existujúcemu konaniu proti ušlému, v ktorom je vhodnejšie zabezpečené posilnenie práva byť prítomný na konaní pred súdom a ktoré už výslovne obsahuje úpravu predvolania a vykonania hlavného pojednávania v neprítomnosti obžalovaného (§ 361 ods. 2), by sa javilo účelnejšie prosté zaradenie predvolania obžalovaného na hlavné pojednávanie medzi písomnosti, u ktorých je doručenie fikciou vylúčené (§ 66 ods. 3 in fine).

Úplným nóvom je rozhodnutie o prijatí obžaloby (body 62., 63.), proti ktorému je prípustná sťažnosť (bod 64.). Dôvodová správa k tomuto inštitútu neuvádza prakticky nič, no je zrejmé, že sa jedná o danie možnosti odvolaciemu súdu odmietnuť obžalobu (bod 64. in fine). Uvedené uznesenie bude veľmi strohé a formalistické (neviem si predstaviť iné odôvodnenie, ako že obžaloba spĺňa všetky náležitosti) a bude spôsobovať predlžovanie konania, keďže pri vytyčovaní termínu hlavného pojednávania nebude stačiť zohľadniť zákonnú lehotu na prípravu, ale aj dobu prípadného rozhodovania o sťažnosti.

Pri navrhovanej úprave preskúmania rozhodnutí v dôsledku zmeny zákona (bod. 85) sa v § 405b ods. 2 ukladá súdu rozhodnúť na neverejnom zasadnutí, o ktorom upovedomí prokurátora. Navrhovateľ zrejme opomenul, že samosudca neverejné zasadnutie nevykonáva (§ 303), čo by sám o sebe nebol problém, keďže v takýchto prípadoch samosudca rozhoduje „od stola“. Lenže v tomto prípade navrhovateľ naviazal možnosť prokurátora podať sťažnosť len ihneď po vyhlásení uznesenia, ktoré sa v prípade rozhodovania „od stola“ nevyhlasuje. V prípade rozhodovania samosudcom bude zrejme platiť všeobecná lehota na podanie sťažnosti troch pracovných dní (§ 187 ods. 1), čím je úprava nekonzistentná.

Trestný zákon

Vo všeobecnosti možno súhlasiť so snahou o znižovanie trestných sadzieb. Tieto sú objektívne neprimerane vysoké a v mnohých prípadoch predstavujú rezignáciu či nedôveru štátu v prevýchovnú funkciu trestu a príklon zásadne k represívnej funkcii.

Veľmi zaujímavé je odstránenie povinného ukladania trestu odňatia slobody pri trestných činoch s hornou hranicou trestnej sadzby prevyšujúcou päť rokov (bod 7.). Týmto sa umožní páchateľovi trestného činu hoc aj s hornou hranicou 25 rokov neuložiť trest odňatia slobody, ale potrestať ho len samostatným trestom prepadnutia veci, samostatným trestom zákazu činnosti, samostatným trestom zákazu pobytu, samostatným trestom zákazu účasti na verejných podujatiach alebo samostatným trestom vyhostenia. Tresty domáceho väzenia a povinnej práce ostávajú obmedzené hornou hranicou trestnej sadzby ustanovenej v osobitnej časti, peňažný trest druhom trestného činu a zvyšné tresty sa ukladajú ako vedľajšie tresty k trestu odňatia slobody. Bude zaujímavé sledovať, ako sa prax k týmto možnostiam postaví.

Vcelku prevratné je znenie navrhovaného § 53 ods. 2 (bod 24.) o prednosti ukladania trestu domáceho väzenia pred nepodmienečným trestom odňatia slobody. Trestanie na území Slovenska najmenej od zák. čl. V/1878 (staršími trestnými kódexami autor nedisponuje) bolo riadené zásadou, že nepodmienečný trest odňatia slobody je „základným“ druhom trestu a podmienečný odklad a alternatívne tresty prichádzajú do úvahy až v prípade priaznivých okolností na strane páchateľa. To má iste svoju vnútornú logiku a predstavuje tú metaforickú pásku na očiach Justície, ktorá ukladá tresty bez ohľadu na pôvod či majetok. Čas plynie rovnako pre bohatého aj chudobného, a preto ich trest odňatia slobody postihne rovnako. Navrhovanou zmenou sa do pozície „základného trestu“ dostáva trest domáceho väzenia, ktorý už predsa nie je taký „slepý“ ako trest odňatia slobody. Možnosť jeho uloženia priamo súvisí s majetkovým postavením páchateľa a bude v zásade vylúčený pri osobách bez domova, bez stáleho bydliska či u cudzincov. Keďže trest domáceho väzenia má byť naďalej možné uložiť len pri splnení podmienok výkonu kontroly technickými prostriedkami (§ 53 ods. 1 písm. d/ navrhovaného znenia) bude o tom, či bude páchateľovi uložený nepodmienečný trest odňatia slobody alebo trest domáceho väzenia, rozhodovať aj súhlas plnoletej osoby, ktorá žije s páchateľov v spoločnej domácnosti (§ 12 ods. 2 písm. b/ zák. č. 78/2015 Z. z.), či dostupnosť a funkčnosť elektrickej prípojky, mobilného signálu a iné (vyhláška MS SR č. 178/2015 Z. z.).

Navrhované zmeny v trestných kódexoch obsahujú mnohé dlho žiadané úpravy, ale aj niektoré úpravy, ktoré sa nejavia najšťastnejšie a na ktoré som sa tu snažil poukázať.

Mgr. Stanislav Kováč, sudca Okresného súdu Galanta

Článok pôvodne vyšiel na portáli pravnelisty.sk