Neznáme slovenské dejiny: 3. Sú národy “sťahovavé” i “nesťahovavé”

Bratislava 18. augusta 2018 (HSP/Foto:MT)

To zase prepukne nevôľa u našincov odchovaných na mlieku nadojenom českými historikmi od nemeckých kráv, ak napíšeme, že už od 6. tisícročia pred Kristom (teda pred osemtisíc rokmi) obývali Európu Protoeurópania a že v ich rámci žili Protoslovania (Protosloveni) na území od Rýna po Don, Kaspické more a Kaukaz, Protokelti na západ od nich a Protonemci na severozápad. Z týchto skupín sú v priebehu troch tisícročí Sloveni, Kelti a Nemci. Predchodcovia dnešných Európanov… Napokon každý, kto tu dnes je, mal svojich predkov aj vtedy. A keď napíšeme, že podobne ako vtáci, sú aj národy „sťahovavé“ a „nesťahovavé“.

Od 3. tisícročia starého letopočtu sa diali veci, ktoré postupne viedli k rozdielom medzi slovanskými národmi, spomedzi ktorých si pôvodné meno SLOVENI/SCLAVI zachovali len Slováci a Slovinci. Tí sa nikam na rozdiel od Čechov, Poliakov, Chorvátov či Rusov nesťahovali. Začiatky formovania Slovenov – Slovákov na rozdiel od susedov súvisia s vysokou úrovňou baníctva a hutníctva u nás – tu si pripomeňme meno Terra banensium (Banícka Zem). Začalo sa to meďou, produkciou bronzu od druhej polovice 3. Tisícročia, a spracovaním železa od polovice 2. tisícročia pred Kristom. Od doby bronzovej, keď žila 172. generácia pred nami, trvalo ešte asi tisíc rokov (40 generácií), kým sa v mohylových kultúrach a kultúrach popolnicových polí, v púchovskej kultúre začalo formovanie nadkmeňového spoločenstva, ľudu „púchovskej kultúry“, „starých Púchovčanov“, vlastne Protoslovákov. A trvalo ďalších takmer 2000 rokov, teda 80 generácií, kým vývoj Slovenov (Slovákov) dosiahol úroveň národa v Samovej a Veľkomoravskej ríši.

Analýzou DNA sme dosiaľ identifikovali 95 percent našich génov ako prinajmenej 8 až 50-tisíc rokov starých (ide o 320. a staršie generácie). Prichádza na rad tretí záver genetikov: asi 5 percent z nás má predka, ktorý prišiel na naše územie neskôr. Teda aj v rámci okrídleného „sťahovania národov“, počas ktorého sa podľa klasického dejepisu práve mali začať slovenské dejiny.

Presvedčenie, že „slovenské dejiny sa začínajú na prelome 5. a 6. storočia, teda „len“ pred 60 generáciami, keď „sa prví Slovania usadzujú v naddunajských priestoroch Karpatskej kotliny“, je bežne „dostupné“ v recenzovaných knihách o histórii. Už z názvov dejepisných kníh vyplýva, že pred 6. storočím údajne priamych predchodcov Slovákov na Slovensku nebolo. Že zhruba „niekedy vtedy“ dostali sa sem ako veľká riava. Prvý zväzok „Prameňov k dejinám Slovenska a Slovákov“, ktorý pod redakciou Richarda Marsinu vyšiel v roku 1998, má podnázov „Územie Slovenska pred príchodom Slovanov“. Podľa Matúša Kučeru prišli Slovania „do našej vlasti“ v rokoch 450 – 512, aj keď vo svojej knihe „Slovensko v dobách stredovekých“ (s. 299) píše: „Písomné pramene túto udalosť nezaznamenali a dnešný stav poznania, založený na archeologickom výskume, zatiaľ neumožňuje určiť presnejší čas ich príchodu“. Ján Steinhübel ohraničuje najstaršie slovenské dejiny rokom 470.

Akoby to bolo tak, že napríklad na železničnej stanici LAUGARICIO nasadli do pripraveného dlhého vlaku všetci Predslovania (Kelti?) a len čo sa vlak pohol západným smerom, z východu prijachal vlak plný Slovanov.

Komu záleží na tom, aby naše dejiny sa nezačínali skôr? Prečo bola i je naša historiografia rukojemníkom hegemoniálnych doktrín západnej proveniencie? Prečo sa nevieme oslobodiť z jarma, ktoré na nás uvalil nemecký filozof, Prus Johan Gottfried von Herder, a ktoré znamenite poslúžilo Nemcom pri ich „Drangoch nach Osten“? Ten rozdelil Európu medzi Germánov a Slovanov, ktorí Germánov vytlačili z ich sídel, aj keď v skutočnosti Nemci naopak asimilovali a utláčali Slovanov. (A stále pozerajú východným smerom…) A tak sa naša pradávna prítomnosť na Dunaji „skrátila“ na prisťahovanie sa v oných „kanonizovaných“ storočiach. Niet na to nikde nijakého dokladu, ale pražská škola to prijala a odvtedy je to v našich učebniciach.

Keby sme aj na chvíľu pripustili, že sa naši predkovia rýchlo a húfne prisťahovali k strednému Dunaju, v priebehu uvedených šesťdesiatich dvoch rokov, bol by to celkom slušný výkon! Stovky kilometrov, státisíce ľudí. Zbraňami si vydobyli územie v Karpatskom oblúku a nikto si to nevšimol? Alebo tu, v srdci Európy naozaj našli krajinu nikoho? Vzniká však otázka: kedy sa pohli, a kedy dorazili? Teda v ktorom ročnom období sa môže roľnícky národ ako celok – dvesto či tristo tisíc ľudí – presťahovať, odsťahovať, prisťahovať, putovať, migrovať? Na jar roľníci sejú a sadia. V lete a v jeseni zberajú úrodu. Potom orú a pripravujú predpoklady pre budúcoročnú úrodu. Prichádzala by do úvahy zima, to by však na jeseň nezasiali a na budúci rok by nežali a hladovali. Ibaže by mali zbrane a jedlo si ukoristili. No ako vieme – píšu o tom antické pramene – zbrane nemali a keď „boli prekvapení nejakým nebezpečenstvom, ponoria sa hlboko do vody a držia vo svojich ústach dlhé trstiny a ležiac na znak v hlbine, cez ne dýchajú a vydržia tak viac hodín, nevzbudiac podozrenie nikoho“. Mohli v takej polohe zaujať nové veľké územia, potrebné na prežitie? Mohli takto „vypudiť“ Nemcov?

A prečo sa majú sťahovať roľníci a baníci? Roľnícka spoločnosť je na rozdiel od kočovníckej, konzervatívna. Sama sa mení len veľmi pomaly a dlhodobo, podobne ako pomaly a zväčša len na malé vzdialenosti posúva miesta svojho pobytu. A baníci majú odísť z baní, ktoré ich živia?

Sú na svete národy, či skôr kmene, ktoré sa sťahovali (i sťahujú) a sú národy, ktoré pretrvali v podstate na tých istých miestach od nepamäti. My sme tí druhí, medzi prvých patria naši južní susedia. „Zaujatie vlasti“ (honfoglalás) staromaďarskými kmeňmi je len zhruba sto rokov starý umelý mýtus. Americký vedec Luigi Luca Cavalli-Sforza, akoby v tejto súvislosti v roku 1991 napísal: „Maďarsko je v Európe anomália. Jazyk ázijský, ale obyvateľstvo európske, väčšinou slovanské. A títo Slovania sú pôvodným obyvateľstvom Karpatskej kotliny. Rozhodujúca väčšina obyvateľov Maďarskej republiky nie je maďarská etnicky. Je prevažne slovanská, definitívne európska. Zostalo iba meno a hyperbolicky jazyk. Maďarských génov niet“.

Dušan Čaplovič píše: „Tradičné učebnicové tvrdenie o tom, že sa Slovania do svojich už historických sídel jednoducho prisťahovali, pokrivkáva, na základe najnovších vedeckých výskumov je toto tvrdenie značne problematické. Napríklad je viac ako nepravdepodobné, žeby na prelome prvej a druhej polovice prvého tisícročia nášho letopočtu mohlo jestvovať práve v stredoeurópskom prostredí – v centre záujmov etník – územie nikoho, ktoré by si jednoducho prisvojili migrujúce poľnohospodárske kmene Slovanov“. Hľa, čaro nechceného: „migrujúce poľnohospodárske kmene“? Už len otázka: aj s pôdou, alebo bez nej?

Treba klásť v súlade so zdravým rozumom veľa otázok, najmä túto: Prečo len ťažko pripúšťame, že dejinnú niť aj na našom území súkali a predlžovali až dodnes v podstate tí istí ľudia? Ak neexistuje ani jedna ľudská bytosť bez predkov v ktoromkoľvek okamihu dejín, prečo by sme mali aj naďalej usilovne, takmer úporne vyhľadávať svojich predkov všade inde, len nie práve tu, teda doma?

Marián Tkáč