Neziskovky proti vládnym zákonom. Ako a prečo Taliansko bojuje s migrantmi

Rím 30. júla 2019 (HSP/Sputnik/Foto:TASR/AP/ANSA-Marco Costantino)

Mimovládne organizácie SOS Mediterranee a Médecins Sans Frontières v týchto dňoch vyhlásili, že ich loď Ocean Viking pod nórskou vlajkou má zachraňovať migrantov na líbyjskom pobreží a dopravovať ich do Európy. Uvádzame príspevok komentátora Sputnika Maria Sommossy

Je jasné, že toto rozhodnutie je politická výzva voči zákonom, prijatým talianskou vládou. A nejde len o to či k nášmu pobrežiu priplávajú migranti, ale o účinnosť a legitímnosť štátnych inštitúcií v situácii, keď im čelia súkromné združenia občanov, tým skôr zahraničné.

Jeden zo základov štátnosti spočíva v kontrole vlastných hraníc a nemáme zabúdať, že práve štátne inštitúcie zastupujú územia, národ a politickú moc, ktorá vládne tomuto národu a územiu. V slobodnej demokracii, ako je naša, má parlament, zvolený demokraticky, suverenitu a zákony, ktoré prijíma vláda, ktorá získala jeho dôveru, je legitímna.

Rozhodnutie talianskej vlády zatvoriť talianske prístavy pred migrantmi podporuje väčšina Talianov, čo potvrdzujú výsledky volieb 2018 a volieb do europarlamentu. Preto je úplne márna snaha sentimentálnych politikov alebo novinárov, ktorí to označujú za kriminálne: rozhodnutie je prejavom vôle väčšiny Talianov.

Tí, ktorí vyzývajú k záchrane ľudí na mori, majú úplne pravdu. Ale len, keď ide o incident, niečo mimoriadne, čo sa stalo náhodou. Tu, ale ľudia zámerne plávajú z Líbye v člnoch s lacnými motormi alebo vôbec bez nich. Plávajú, aby “stroskotali”, pretože počítajú so “záchranou” a s tým, že sa dostanú na naše územie.

Všetci tiež vedia, že sa človek bezplatne na tento čln nedostane. Ľudia, ktorí organizujú túto dopravu (bez ohľadu na to či je to dohodnuté s neziskovkami), si výborne uvedomujú, že si to môžu dovoliť, pretože migranti budú takmer určite zachránení. Tí, ktorí organizujú túto dopravu, sa stávajú spolupáchateľmi kriminálnej organizácie, obchodujúcej s ľuďmi.

Tu musíme vysvetliť niekoľko vecí:

1. Dublinská dohoda bola v čase podpísania (1990) schválená tiež talianskou vládou vrátane, pretože vtedy prichádzali migranti hlavne z východu a smerovali do Nemecka cez Poľsko a Československo. Keby dnes chcel niekto túto dohodu zmeniť, (aj keď isté zmeny boli už podniknuté v rokoch 2003 a 2013), podľa princípu rovného rozdelenia migrantov, nikto by nezaručil, aby Taliansko tým niečo získalo, aby “dostalo” menej migrantov ako dnes. Navyše by migrantov rovnako dopravovali do Talianska a až potom by ich rozdeľovali medzi krajiny EÚ na obdobie, počas ktorého má byť zistené či majú nárok na pobyt v Európe.

2. Všetci vedia, že hlavný stimul pre migrantov, ktorí cestujú do Európy, je želanie (z ich hľadiska spravodlivé), zvýšiť životnú úroveň. Vzhľadom na to, že obyvateľstvo Afriky tvorilo v roku 1970 700 miliónov, dnes je ich už 1,3 miliardy, potom v roku 2050 to budú dve miliardy ľudí. Tí, ktorí nám navrhujú, aby sme prijímali migrantov, majú spresniť, aký to bude počet ľudí.

Dokonca HDP, rastúce spolu s rastom obyvateľstva neznamená, že životná úroveň každého jednotlivca, (HDP na obyvateľa), tiež stúpne. Preto by sme mali hovoriť o obmedzení pôrodnosti namiesto toho, aby sme opakovali “pomôžeme im u nich doma”.

3. Návrh pravicovej talianskej strany Talianski bratia (Fratelli d’Italia) ohľadom námornej blokády, nie je zrejme reálny, pretože v mierovej dobe dokáže každý štát zorganizovať samostatne blokádu iba vo vlastných hraniciach (v danom prípade talianskych) výsostných vôd. Ozajstná blokáda potrebuje závažné príčiny, odôvodnené štátnou bezpečnosťou. Potom môže ísť o zákaz porušenia blokády všetkými plavidlami, vrátane talianskych.

4. Tí, ktorí uvažujú o nutnosti kompenzácie rastu pôrodnosti v Taliansku, vďaka migrantom, a tiež o tom, že migranti sú jediným zdrojom financovania našich dôchodkov v budúcnosti, sú buď naivní, alebo klamú a uvedomujú si to. Nebudeme počítať tých, ktorí už nelegálne žijú v našej krajine (a používajú služby nášho zdravotníctva a dopravy), a tiež tých, ktorí tu nelegálne pracujú.

Ostanú migranti, ktorí neprišli zo štátov EÚ a žijú u nás. Sú ich asi 3 milióny. V Národnom ústave sociálneho zabezpečenia (Istituto Nazionale della previdenza Sociale, INPS) je zaregistrovaných a platia dane najviac 1,4 milióna z nich (pozn. podľa dát INPS za rok 2017, zatiaľ najčerstvejších, je toto číslo 1,7 milióna)

Je to úplne demografický problém, pretože krajina nemôže ponúknuť patričnú životnú úroveň a prácu stovkám tisíc talianskych občanov, ktorí žijú v zahraničí, zvlášť v Južnej Amerike. Možno by aj boli šťastní, keby sa mohli vrátiť do Talianska.