Už aj SAV vyzýva k jazykovej prevýchove. Hovorí tomu „uvedomelá komunikácia”

Kto neskáče s rodom, ten skáče proti nemu

Istotne prinášajú naše vedecké ustanovizne – vrátane SAV – mnoho užitočného materiálu. To asi tiež nik nebude spochybňovať. No tu a tam sa na pôdu humanitných vied vkradne prízrak nových ideológií. Tu mám na mysli tzv. gender studies, čo je nový „vedecký” smer, aký si však nekladie za úlohu len vecné štúdium otázok rodu v dnešnej spoločnosti, on prichádza už s vopred nastaveným prístupom. A tým je presvedčenie, že ľudia sa majú začať správať k nebinárnym, trans, asexuálnym a pod. osobám viac „inkluzívne” aj na úkor deformácie spisovného jazyka.

Inými slovami, gender studies je ideologická disciplína

V rámci popularizačného projektu Otvorená akadémia bola zverejnená zdarma na webe príručka Ako jazykom (ne)ubližujeme. Ako bývalý akademik odchovaný na rozličných teóriách jazyka som neodolal nahliadnutiu. Bežne začínam s podobnými publikáciami odzadu, pri zozname použitej literatúry – ten totiž mnoho napovie. V tomto prípade hneď vyskočilo niekoľko varovných signálov: z 26 hlavných zdrojov je valná časť z tábora ideologicky zaujatých skupín. Jeden príklad za všetky nech je text s názvom Bezrod: Potreba a aplikácia neutrálneho gramatického rodu v slovenskom jazyku.

Aký „bezrod”? Aká „potreba”?

Alebo odkazujú na Nebinárnu príručku, ktorej autorkou nie je žiaden odborník, ale istá študentka. Inými slovami, autori tejto publikácie síce preukázali „nadšenie pre vec”, avšak na úkor vedeckej relevancie.

Pravda, treba im kvitovať, že k literatúre zaradili aj niečo z kánonu: Konkrétne lingvistickú „bibliu” Morfológia slovenského jazyka, a po ďalšie, nadčasový umenovedný text Aspekty literárneho textu zosnulého profesora Františka Mika (mal som tú česť počas doktorandského štúdia absolvovať pod ním sériu privátnych konzultácií), legendy z nitrianskeho Ústavu literárnej a umeleckej komunikácie. Umne teda spojili tendenčné „novinky” s „povinnou” klasikou.

Jazyk, to je cukor aj bič

Brožúra má necelých 60 strán a rozdelená je do štyroch tematických kapitol. Venuje sa diskriminácii, nenávisti v online prostredí, spôsobom, akým prežívame slová, a napokon podobám „rodovo inkluzívneho” používania slovenčiny.

Autori si za cieľ stanovili vysvetliť, ako je možné, že jazykom možno ubližovať (s.4). Inými slovami si prisvojili kompetencie inej vednej disciplíny – psychológie. Pretože práve ona sa venuje aspektom ľudského vnútra, teda aj pocitom a spôsobom, akým prežívame aj verbálne krivdy. Už tu by som teda prestal čítať, ale poďme ďalej: Priamo v Úvode nám autori vysvetľujú, že majú ambíciu viesť nás k „uvedomelej komunikácii”. Tá je podľa nich „vedomá a disciplinovaná” a spája sa s „aktívnou kultiváciou vlastnej komunikačnej činnosti”. Brožúrka má byť preto návodom i „príspevkom k diskusii o budovaní občianskej spoločnosti.”

Cítite aj vy ten orwellovský „vájb”?

Priatelia, podobných príručiek bude zrejme v tomto progresivistickom štádiu ľudstva vychádzať na tony, nebudem vás teda zdržiavať minucióznym rozborom jej indoktrinačných prvkov. Len pre pobavenie spomeniem, že autori si zvolili za jeden z negatívnych príkladov v oblasti jazykovej diskriminácie Eduarda Chmelára – teda dlhoročného akademika a vysokoškolského docenta, ktorý nás vedomostne prevyšuje o niekoľko líg. Priložili jeho status, kde kritizuje niektoré politické subjekty za gramaticky defektné používanie slovenčiny. Tým sa podľa autorov zaradil do kategórie „language shaming”-u, teda zahanbovania na základe používania jazyka.

A ja sa pýtam: Ak prejav politikov nemá kultivovať osoba, ktorá je v jazyku doma, tak kto potom?

Nuž a o tom, že tvorcovia venovali jednu celú kapitolu údajnej potrebe rodovo inkluzívneho vyjadrovania sa, radšej ani nebudem hovoriť – nedávno sme tu mali inú príručku, ktorá si uzurpovala právo vtĺkať do hláv vysokoškolských pedagógov, že majú pristúpiť na túto falošnú hru ohýbania reči.

Tie príručky sa nám tu v poslednom čase vážne akosi premnožujú…