AI v školách. Zrýchlené učenie alebo tichý úpadok myslenia?

Optimistickú líniu podporujú viaceré kvalitné experimenty. Svetová banka v roku 2025 testovala využívanie bezplatnej verzie ChatGPT pri výučbe angličtiny u 800 nigérijských žiakov druhého stupňa základných škôl. Po šiestich týždňoch dosiahli zlepšenie o 0,23 štandardnej odchýlky, čo zodpovedá približne jednému a pol až dvom rokom bežného vyučovania.

Podobné výsledky priniesol aj experiment Harvardskej univerzity, ktorý porovnával klasickú výučbu fyziky s učením pomocou AI tútora. Študenti s umelou inteligenciou prešli učivom rýchlejšie a zároveň dosiahli výrazne lepšie výsledky v testoch. Zatiaľ čo po klasickej hodine sa skóre zvýšilo o 27 percentuálnych bodov, pri AI to bolo až o 64 percent. Tento trend potvrdzujú aj viaceré meta-štúdie z roku 2025, ktoré hovoria v prospech AI ako nástroja zvyšujúceho efektivitu učenia.

V čom spočíva problém

Problém je, že existuje aj druhá, menej optimistická strana mince. Výskum z roku 2024, zameraný na študentov informatiky v úvodných ročníkoch vysokých škôl, ukázal, že intenzívne používanie AI síce zlepšuje výsledky projektov, no zároveň znižuje schopnosť programovať bez jej pomoci. Tento jav bol najvýraznejší u začiatočníkov a výskumníci ho pomenovali ako „cognitive offloading“, teda presúvanie mentálneho úsilia na externý nástroj. Študenti dosahovali lepšie výstupy, ale za cenu oslabovania vlastných zručností.

Najväčšiu pozornosť však vzbudil experiment MIT z roku 2025, ktorý sledoval mozgovú aktivitu študentov píšucich eseje. Pomocou EEG sa zistilo, že študenti využívajúci AI mali výrazne nižšiu mozgovú konektivitu než tí, ktorí písali len vlastnou hlavou. Následné testy pamäti ukázali, že si pamätali minimum zo svojich vlastných textov a krátko po dopísaní mali problém vybaviť si základné argumenty. Keď mali neskôr písať bez pomoci AI, ich výkon sa ešte zhoršil. Výskumníci tento stav označili ako „cognitive debt“, teda kognitívny dlh, ktorý vzniká vtedy, keď si človek krátkodobo uľahčí prácu a dlhodobo za to zaplatí slabším myslením a pamäťou.

Prieskum u študentov

Kľúč k pochopeniu paradoxu priniesol podľa Chovanculiaka experiment University of Pennsylvania v tureckých stredných školách. Tisíc študentov rozdelili do troch skupín: jedna používala bežný ChatGPT, druhá sa učila tradične a tretia pracovala s AI nastavenou ako tútor, ktorý nedával priame odpovede, ale len spätnú väzbu a nápovedy. V prvej fáze, keď mohli žiaci používať všetky pomôcky, dopadli obe AI skupiny lepšie než kontrolná. V druhej fáze, keď museli počítať bez akejkoľvek pomoci, však študenti s bežným ChatGPT výrazne zaostali. Rozhodujúce porovnanie medzi kontrolnou skupinou a skupinou s AI tútorom skončilo remízou. AI tu pomohla bez toho, aby oslabila schopnosť samostatne myslieť.

Z tohto výsledku Chovanculiak vyvodzuje zásadné rozlíšenie. „AI sa dá vo vzdelávaní používať ako asistent alebo ako tréner,“ vysvetľuje. Asistent nahrádza snahu a znižuje námahu, tréner ju naopak zvyšuje a smeruje. Ak umelá inteligencia žiakom rovno prezrádza odpovede a rieši úlohy za nich, správa sa ako asistent v posilňovni, ktorý za vás dvíha činky. Tréning je síce ľahší a príjemnejší, ale svaly z neho nerastú. Škola pritom podľa neho funguje ako mentálna posilňovňa, ktorej cieľom nie sú správne výsledky, ale samotný proces premýšľania, písania a riešenia problémov.

Ako zmierniť negatívne dopady AI

Problémom je, že dnešné veľké jazykové modely sú navrhnuté práve ako dokonalí asistenti. Optimalizujú sa na rýchle a presné riešenia, nie na podporu učenia sa riešiť problémy. Výskumy však ukazujú, že správnym nastavením, napríklad v podobe AI tútorov, sa tento deficit dá zmierniť. Otázka však znie, či to naozaj stačí na sľubovanú revolúciu vo vzdelávaní.

História totiž varuje pred prehnaným optimizmom. Od vzdelávacích filmov Thomasa Edisona, cez rádio, televíziu, internet až po masívne online kurzy, každá technologická novinka sľubovala prevrat. Výsledok bol zakaždým podobný: obsah sa stal dostupnejší a kvalitnejší, no správanie študentov sa zásadne nezmenilo. Internet nevytvoril masovo vzdelanú spoločnosť, ale skôr nekonečný priestor na rozptýlenie. MOOC kurzy, ktoré mali byť „Netflixom vzdelávania“, trpia nízkou mierou dokončenia, často len na úrovni päť až desať percent.

Podľa Chovanculiaka je dôvod stále ten istý. Úzkym hrdlom vzdelávania nie je obsah, ale motivácia. „Žijeme v post-obsahovej dobe. Vzdelávacie materiály už dávno nie sú vzácne. To, čo chýba, je vôľa trénovať,“ upozorňuje. Ľudia sú prirodzene nastavení hľadať najľahšiu cestu a technológie im v tom ochotne pomáhajú. Preto ani umelá inteligencia sama o sebe nevyrieši problém vzdelávania, ak nezmení motiváciu žiakov a študentov. Bez nej zostane AI len ďalším silným asistentom, nie trénerom, ktorý by dokázal dlhodobo posilniť myslenie.