Nezamestnanosť mladých Arabov: na Blízkom východe tiká časovaná bomba

Blízky Východ 3. marca 2018 (HSP/stratfor.com/Foto:TASR/AP-Mosa’ab Elshamy)

Portál stratfor venuje svoju pozornosť katastrofálnej situácii, v ktorej sa ocitla mladá generácia na Blízkom východe.

Regionálne ekonomiky nedokázali z rôznych dôvodov držať krok s rastom populácie. Krajiny, ako napríklad Irak, Líbya a Sýria, ktoré zažili vojnu, konflikty a sankcie ale aj iné oblasti, ktoré netrpeli takým rozpadom systému hlásia problémy, nezamestnanosť mladých neúprosne vzrástla.

Či bohatí, alebo chudobní, sunniti alebo šiíti, arabi, alebo nearabskí mladí obyvatelia Blízkeho východu hlásia zvyšovanie nezamestnanosti vo vrstve mladých ľudí, pričom počet nezamestnaných sa zvyšuje každým rokom. Obmedzenie pracovných príležitostí pre mládež súvisí s viacerými faktormi, vrátane nedostatočne vyvinutého a slabého súkromného sektora, nezodpovedajúcim zručnostiam a nadmernému sa spoliehaniu na verejný sektor. Okrem týchto spoločných aspektov je tu však geopolitika, pre každú krajinu jedinečná, ktorá spôsobuje nezamestnanosť mladých ľudí, keďže miestne obmedzenia a problémy sú hlavnou príčinou toho, aby mladí skúšali šťastie na trhu práce.

Na západnom okraji arabského regiónu, bývalé francúzske kolónie Maghrebu – Tunisko, Alžírsko a Maroko bojujú s mierou nezamestnanosti, ktorá dosahuje takmer 30 percent. V prípade Tuniska a Rabatu je to aj problém spôsobený nedostatkom prírodných zdrojov.

Prírodné prostredie Tuniska zabezpečilo v staroveku obyvateľom rozvinuté poľnohospodárstvo. Dnes však sektor poľnohospodárstva nedosahuje dostatok príjmov, aby poskytovalo pracovné miesta väčšine svojich obyvateľov. Namiesto toho je Tunisko nútené sa spoliehať na odvetvie cestovného ruchu s nízkymi mzdami a nízkou kvalifikáciou. Okrem toho krajina trpí nedostatočnou zamestnanosťou, aj keď silný sektor vzdelávania priniesol mnoho kvalifikovaných absolventov, ale existuje pre nich primálo pracovných miest, ktoré by zodpovedali ich zručnostiam. Súčasne s tým aj tie malé skupiny elít, ktoré Tunisko má, úspešne pokračujú prostredníctvom korupcie v drancovaní národného majetku.

Maroko, ktoré patrí medzi najväčších vývozcov fosforu, má dlhodobo negatívnu obchodnú bilanciu, hlavne so štátmi Európskej nie, neposkytuje dostatok príjmov na zabezpečenie rozvoja rýchlosťou, potrebnou na vytváranie pracovných miest pre mladých.

Alžírsko trpí vďaka svojej bohatej zásobe uhľovodíkov menším obmedzením zdrojov ako Maroko, ale aj tak si nedokáže aktivizovať svoj energetický potenciál. Štát, v snahe získať čo najviac príjmov, uzatvoril tvrdé dohody so zahraničnými energetickými spoločnosťami, lenže táto taktika spomalila rast ekonomiky, pretože tým sa stratili investície, ktoré by zvyšovali mieru zamestnanosti.

Keď krajiny Maghrebu navrhujú zníženie úspor, zvýšenie daní alebo zníženie platov vo verejnom sektore s cieľom zlepšiť ich konkurencieschopnosť, čelia tlakom v podobe štrajkov alebo iných občianskych krokov.

Alžírske konflikty počas arabskej jari zdôraznili tieto problémy. V rámci globálnej ekonomickej krízy, zvratu vlády v susednom Tunisku a obáv o vlastnú stabilitu otvorila alžírska vláda dvere verejnému sektoru a zdvojnásobila výšku miezd štátnych zamestnancov.

Táto akcia pomohla zachovať v uliciach pokoj, ale z dlhodobého hľadiska rozpočet krajiny poškodila. Vládne výdavky sa musia vrátiť na úroveň pred arabskou jarou, a to dokonca aj v tedy, keď kľúčové energetické odvetvie krajiny prináša ešte nižšie príjmy z predaja ropy ako kedysi.

Teraz zápasí Alžírsko s dôsledkami stratégie, ktorá včera riešila problémy, ale dnes ich už prináša.

Pre Egypt, nie je problémom nedostatok zdrojov, ale problémom je veľká, urbanizovaná populácia, dominancia armády, nafúknutý verejný sektor a ekonomika, ktorá je totálne skorumpovaná. Počet obyvateľov krajiny sa od roku 1990 takmer zdvojnásobil, pričom do miest so slabou infraštruktúrou a do mestských aglomerácií sa sťahuje čoraz viac ľudí. Pre občanov je problém dostupnosť pitnej vody a cenovo dostupné potraviny, nie ešte pracovné príležitosti, ktoré môžu zabezpečiť dostatočnú úroveň strednej triede. Nie je prekvapením, že miera nezamestnanosti mladých ľudí prekračuje 30 percent.

Dôsledkom rokov vojenskej nadvlády je úplatkárstvo a korupcia nad veľkými časťami hospodárstva , ktoré oslabujú národné hospodárstvo. Revolúcia v roku 2011 nezrušila armáde jej prvoradé postavenie v podnikoch, takže tie pomáhajú presmerovať bohatstvo do skorumpovaných sietí. Úrovne regulácie dodatočne chránia tieto sektory pred konkurenciou.

Navyše vládnuci verejný sektor poskytuje v Egypte solídny základ politickej legitimity štátu. Zamestnanosť vo verejnom sektore priamo prináša sklony investovať mimo súkromného sektora a do často neproduktívnych pracovných miest. Tieto pozície sú obvykle vytvorené tak, aby si nimi štát kupoval lojalitu voči režimu. Odčerpávajú národné bohatstvo, pretože aj robotníci odolávajú kráteniu miezd.

Káhira zaznamenala niekoľko úspechov v snahách zvýšiť konkurencieschopnosť, prinajmenšom v roku 2017. Ale s prezidentom Abdelom Fattahom, ktorý je príliš závislý od vojenskej podpory je nepravdepodobné, že by armáda vrátila kontrolu nad veľkou časťou ekonomiky, čo by bolo potrebné pre vykonanie významnejších reforiem.

Rozvoju ekonomiky v Iráne bráni rodinkárstvo. Miera zamestnanosti mladých je 30 percent. Islamská revolučná garda má v hospodárstve silné zastúpenie a elity v rámci islamskej republiky, vrátane úradu najvyššieho lídra, nahromadili v priebehu rokov vysoké aktíva a deformovali hospodárske stimuly.

Pre Irán predstavuje väčší problém únik mozgov, pretože tí najlepší opustili krajinu. Iránske univerzity majú masívne inžinierske a matematické programy a štúdijné odbory, ale mnohí absolventi hľadajú zamestnanie a študijné príležitosti v zahraničí. Výsledkom je, že Irán navrhuje zákon o vzdelávaní mládeže, pretože nemá zo svojej investície do vzdelania žiadne dividendy.

Naproti tomu členovia Rady pre spoluprácu v Perzskom zálive nie sú ani chudobní, ako štáty Maghrebu, ani preľudnení, ako Egypt. Ich vládne systémy sú autoritárske, ale neexistujú žiadne vojenské siete, ktoré by pohltili celé časti ekonomiky, ako v Iráne a Egypte. Mnohé štáty majú dokonca veľa ponúk pracovných príležitostí, no miera nezamestnanosti v krajinách dosahuje takisto takmer 30 percent.

Mladí ľudia v Perskom zálive sa často rozhodujú pre pohodlné zamestnanie vo verejnom sektore a nehľadajú si prácu v náročnejšom, súkromnom sektore Okrem toho vzdelávacie systémy v týchto krajinách vyučujú aj zručnosti, ktoré si súkromný sektor žiada.