Môj profil 
Predplatné
Slovensko 17. marca (HSP/Foto: Mária Čapáková)
Počas života zažívame veľa takých chvíľ, na ktoré sa nedá zabudnúť. Sú sprevádzané silnými emóciami a dokážeme si z nich zapamätať aj to, ako vtedy voňal vzduch, či svietilo slnko, spievali vtáci, alebo bolo pod mrakom a fúkal studený vietor. To, čo sa mocne dotýka nášho vnútra, čo mení náš život a okolnosti nášho bytia, či už je to smutné alebo veselé, vrýva sa nielen do pamäti v hlave ale ostáva to aj v pamäti duše, niekde hlboko v nás.
Môže to byť správa o narodení dieťaťa v rodine, alebo naopak, o úmrtí niekoho, koho sme mali veľmi radi. Presne viem, ako som prežívala čas, keď moja sestra privádzala na svet svoju dcérku a pamätám si detaily chvíle, keď som sa dozvedela, že malá Nela je na svete. Rovnako sa nedá zabudnúť na to všetko, čo ma sprevádzalo v jedno októbrové ráno, keď zomrel môj otec. No sú aj iné udalosti, ktoré sú nabité emocionálnym nábojom a sú nezabudnuteľné. Pre niekoho to môže byť chvíľa, keď po prvý raz stojí na brehu mora a pozoruje západ slnka alebo sa dostane niekam, kam vždy túžil ísť. Ale aj stretnutie s priateľom po dlhých rokoch zanechá v človeku hlbokú stopu.
Nedajú sa popísať všetky situácie, ktoré nás takto „postihnú“, ale isto každý z vás má takých v pamäti veľa. V uplynulom týždni mi jedna pribudla. Začínala som hodinu cvičenia s mojou skupinkou žien. Bola streda večer, krátko po siedmej. V tak nezvyčajnom čase sa odrazu naším sídliskom rozozvučali zvony kostola. Ešte teraz cítim príjemne chladný vzduch, čo cez pootvorenú vetračku vchádzal do prekúrenej miestnosti. Počujem zmes hlasov mojich priateliek. Na okamih mi to bolo zvláštne, prečo teraz bijú zvony? Ale rozsvietilo sa mi hlavou ako blesk – habemus papam! Pápež bol zvolený! Obrátila som sa k dievčatám. „Počujete? Prečo bijú zvony? Máme pápeža?“ „Áno, máme“ pokojne odpovedala jedna z nich, ktorá práve prišla… Rozhostila sa medzi nami radosť a zvedavosť. Odcvičíme a rýchlo domov – zapnúť správy!
Tak nás v živote postretnú rôzne chvíle s nezvyčajnou atmosférou. Prinášajú so sebou niečo nové a menia okolnosti. Menia nás aj náš svet. Niekedy sa do takýchto chvíľ cielene vrátim, aby som opäť prežila ich čaro. Aj do tých menej príjemných a ťažkých. Pretože ma vždy naštartujú vo vnímaní toho, čo sa deje okolo mňa a vo mne. Môžem si urobiť reflexiu toho, kam ma tá udalosť posunula, kde som bola vtedy a kde som teraz. Čo bolo to nové, čo so sebou priniesla a ako zmenila mňa, či svet.
Čas ukázal, že aj udalosti, ktoré sa mi zdali nepochopiteľné alebo pre mňa bezvýznamné, mali na môj život vplyv a spätne vidím ich význam. Prekvapivo sa mi vybaví ich atmosféra v okamihu keď sa čas naplní a odrazu si uvedomím, prečo sa to vtedy udialo…
Sú chvíle, na ktoré sa nedá zabudnúť a aj také, na ktoré zabudnúť nechcem. Možno som aj niekedy chcela, ale dnes poznám ich zmysel. Čo tým všetkým chcem povedať? Len vás povzbudiť, aby ste nezmietli zo svojej pamäte ani niečo tak „bezvýznamné“, ako pozdrav suseda vo večernom pološere, ktorý si vás inak ani za bieleho dňa nevšimne. Nechcite zabudnúť ani na to, čo bolo pre vás ťažké, pretože to vás posunie niekam, kam by ste sa možno nedostali, ak by ste sa o tú príležitosť sami pripravili. A na to, čo bolo krásne, spomínajte často – čaro týchto chvíľ v nás ostáva živé aj so šumom vetra v korunách stromov alebo vôňou rozkvitnutej ľalie…
Mária Čapáková
Ak si chcete prečítať všetky články autorky, vložte do vyhľadávania jej meno
.JPG)
.jpg)
