Môj profil 
Predplatné
Piateho októbra 2017 uplynulo už sedemnásť rokov od dramatickej udalosti, ktorá znamenala koniec éry Slobodana Miloševiča a začiatok éry „budovania demokracie“ v Srbsku. Výročie „Bager revolúcie“, pomenovanej podľa stavebného mechanizmu použitého demonštrantmi počas nepokojov, ktorú možno považovať za prvú v sérii farebných revolúcií vo svete, ostalo v Srbsku takmer bez povšimnutia.
V osudný piaty október roku 2000 začali už od rána do Belehradu zvážať kolóny áut demonštrantov z celého Srbska na míting zjednotenej Demokratickej opozície Srbska (DOS), ktorá dala Miloševičovi ultimátum, aby do pätnástej hodiny toho dňa uznal víťazstvo opozičného kandidáta Vojislava Koštunicu v prezidentských voľbách. Odhodlanie a nadšenie odporcov režimu bolo silné. V Belehrade sa zhromaždili státisíce ľudí, podľa niektorých odhadov sedemstotisíc až milión. Už predpoludním sa začali medzi demonštrantmi a policajnými zložkami strety a potýčky. Pred takýmto davom však nemala polícia šancu.
Útok bagrom
Neovládateľná masa prelomila policajné kordóny a vtrhla do budovy Skupštiny (parlamentu). Demonštranti budovu zapálili, zdemolovali a vydrancovali. Nasledoval útok bagrom na budovu Rádiotelevízie Srbska, ktorú tiež zapálili a jej riaditeľa a niektorých pracovníkov zlynčovali. Do večera bol Belehrad v rukách opozície. Silové zložky štátu neboli schopné v danej situácii zvrátiť stav a nasledujúci deň priniesol kapituláciu Slobodana Miloševiča, ktorý po trinástich rokoch pri moci odišiel z vrcholovej politiky.
V daný moment, treba uznať, bola väčšina národa na strane revolúcie. Srbskému národu došla trpezlivosť, turbulentné desaťročie vojen a sankcií, zavŕšené agresiou NATO, ho vyčerpalo. Krajina bola v stagnácii, izolácii a ekonomickej kríze. Hlavného vinníka videli v Miloševičovi. Na neho sa sústredila propaganda opozície podporovanej Západom. Ľudia tak nadobudli naivné presvedčenie, že s pádom Miloševiča sa razom všetko obráti na lepšie. Jediné, čo stačí urobiť, je povaliť jeho režim. Takto diletantsky k tomu pristupovali aj vodcovia opozície. Väčší problém než diletantstvo bola skutočnosť, že opoziční lídri sa vo svojej slabosti voči režimu upísali, resp. zaviazali zahraničným centrám moci, ku ktorým sa utiekali o pomoc. Budúci vodcovia sa tak vopred vzdali možnosti udržať štátnu suverenitu a nezávislosť.
Dnes je už verejne známe, že Američania masívne investovali do prípravy prevratu v Srbsku. Zmena režimu patrila dokonca k jednej z ich zahraničnopolitických priorít, ako uviedol William Montgomery, vedúci americkej Kancelárie pre Balkán so sídlom v Budapešti a neskorší veľvyslanec USA v Belehrade, v srbskom dokumentárnom filme Konečné zúčtovanie. Montgomery vo filme taktiež bez okolkov priznal, že Spojené štáty a Európska únia vložili do podpory opozície vyše sto miliónov dolárov. Do Budapešti chodili po rady a inštrukcie aj lídri opozície. Na školeniach boli oboznamovaní s praktickou stránkou vedenia boja proti režimu. Na tieto ciele „školili“ aj najbojovnejšiu zložku z radov študentského hnutia Otpor, ktorá sa stala vzorom pre podobné organizácie v ďalších štátoch, v ktorých prebehli pokusy o farebné revolúcie, naposledy trebárs v Ukrajine. Aj Odpor bohato financovali USA, podobne aj opozičné médiá a srbský tretí sektor. V tejto situácii slúži ku cti Vojislavovi Koštunicovi, že ako jediný významný srbský opozičný líder odmietol kontakty s Kanceláriou Williama Mongomeryho, ktorej činnosť podľa neho škodila morálnemu kreditu opozície a považoval ju za miešanie sa do vnútorných záležitostí Srbska. Principiálny kurz si Koštunica udržal ako prezident a neskôr aj ako predseda vlády. Žiaľ, ako sa hovorí, revolúcia žerie svoje deti a aj vlastenec a legalista Vojislav Koštunica, ktorý bojoval proti poníženiu vlastnej krajiny a národa, je dnes už len politickou minulosťou Srbska.
Revolučné vytriezvenie
Od osudných momentov prešlo sedemnásť rokov. Postoj Srbov sa zmenil, do istej miery vytriezveli z nadšenia „októbrovej“ revolúcie, ktoré – treba uznať – bolo spočiatku skutočne masové. Drvivá väčšina protagonistov revolúcie sa z veľkej politiky a rozhodujúcich postov vyautovala už dávnejšie a pri moci sú dnes, paradoxne, následníci Slobodana Miloševiča zo Socialistickej strany Srbska, vedení Ivicom Dačičom, a odídenci od Miloševičovho súpútnika Vojislava Šešelja z Pokrokovej strany Srbska, vedení Aleksandrom Vučičom. Aj keď sú dnes orientovaní eurointegračne, nemajú veľa dôvodov pripomínať si tento prevrat. Najmenej dôvodov na oslavy majú však obyčajní občania, väčšinu ktorých porevolučný vývoj sklamal. Z nereálnych sľubov a očakávaní sa totiž nenaplnilo takmer nič. Zdĺhavá ekonomická kríza, divoká privatizácia, obohacovanie sa a reformy, ktoré nepriniesli očakávanú rýchlu pozitívnu zmenu, ľudí zdeprimovali. Demokratickí lídri sa zdiskreditovali natoľko, že dnes drvivá väčšina z nich nemá na chod krajiny nijaký vplyv. V tejto situácii ani neprekvapí výrok politológa prof. Zorana Stojiljkoviča, ktorý pred dvoma rokmi pri príležitosti vydania memoárov Miry Markovičovej, manželky S. Miloševiča, ktorá žije v ruskom exile, pre Rádiotelevíziu Srbska uviedol: „Všetci sme teraz trochu pod tým, čo sme získali posledných štrnásť-pätnásť rokov, pripravení priznať, že sme boli voči Miloševičovmu režimu možno až príliš kritickí.“
Martin Jarinkovič
Článok pôvodne vyšiel v SNN
.JPG)
.jpg)
.jpg)
