Môj profil 
Predplatné
Obec sa od jesene 1944 postupne stávala jednou z hlavných partizánskych základní v Tribečskom pohorí. „Už začiatkom septembra sa v Skýcove objavili neznámi ľudia. Boli to vojaci slovenskej armády, ktorí v obci nechali zbrane. Nimi sa vyzbrojilo približne 40 až 50 mužov zo Skýcova a vytvorili 1. partizánsku brigádu s veliteľom Rudolfom Matejovom. Ich úlohou bolo zarúbať a strážiť prístupové cesty zo Skýcova do Bošian, Veľkých Uheriec a Zlatých Moraviec,“ uviedol starosta obce Tomáš Kolembus.
Do Skýcova sa postupne sťahovali aj sovietske partizánske skupiny vysadené na nitrianskom Zobori, Tribeči a Vtáčniku. „Boli tu tri veľké partizánske oddiely. Zarubežnij, Plameň a Národný mstiteľ. Viedli ich legendárni partizánski velitelia Alexander Sviatogorov – Zorič, Putilov a Viktor Maximov. Krátko po príchode začali vykonávať rôzne diverzné akcie na rozsiahlom území,“ povedal o pohnutých časoch bývalý starosta Skýcova Štefan Gahér.
Partizánske oddiely mali viac ako 1100 mužov a podľa pamätníkov boli také silné, že počas ich pobytu v dedine sa aj napriek viacerým pokusom nemecké jednotky do Skýcova nikdy nedostali. „Pôsobili sme v celom okolí Skýcova, Zlatna, Zlatých Moraviec a Topoľčianok. Tu sme bojovali proti Nemcom a robili sme prieskumnú činnosť. Nikdy sme Nemcom nedovolili, aby obsadili dediny Zlatno a Skýcov. Útočili zásadne v smere od Zlatých Moraviec a my sme ich odrážali vyzbrojení iba puškami a ľahkými guľometmi. Dokázali sme to prakticky až do konca vojny, pretože sa Nemci cez naše záseky a zábrany k Skýcovu s ťažkou technikou nevedeli dostať,“ spomínal na boje v Skýcove a okolí ich priamy účastník, dnes už zosnulý generálporučík Ján Husák (12. 4. 1923 – 22. 12. 2016).
Začiatkom marca sa časť partizánov stiahla do hôr a časť sa pridala k vojskám II. Ukrajinského frontu. Keď sa k Skýcovu blížil front a nemecké velenie potrebovalo pre ústup spojovaciu cestu cez Skýcov na hornú Nitru, zaútočili nemecké jednotky 15. marca 1945 zo všetkých strán na obec. Tú v tom čase už nikto nebránil a bola obsadená bez boja.
Krátko popoludní prišiel rozkaz, aby bola celá dedina vypálená. „Všetkým obyvateľom dali hodinu na to, aby si zbalili najnutnejšie veci, potom museli z dediny odísť. Smerom do Bošian sa vraj tiahol kilometrový rad utečencov. Keď bola dedina prázdna, celú ju podpálili. Okrem domov, kde bývali Nemci, zostal stáť v dedine jediný. Jeho majiteľ zostal ukrytý vo vnútri a keď vojaci odišli, podarilo sa mu ho uhasiť,“ popísal tragické udalosti Gahér.
Skýcovčania na pohnuté vojnové udalosti nikdy nezabudli. Z partizánskeho chodníka medzi Skýcovom a Zlatnom vznikla náučná trasa, na ktorej je vždy v auguste spomienkový pochod. V obci sa okrem toho každoročne koná 16. marca aj pietna spomienka, v rámci ktorej si obyvatelia obce pripomínajú obete druhej svetovej vojny.
Z archívu Múzea SNP v Banskej Bystrici
Fašistické represálie neobišli ani obec Skýcov, v okolí ktorej v pohorí Tribeč operovali viaceré partizánske oddiely. Do povstania proti okupantom sa aktívne zapojili aj obyvatelia tejto obce a vytvorili partizánsku jednotku Skýcov. V Nitrianskej partizánskej brigáde bojovalo deväť obyvateľov obce.
Nemecké jednotky aj s ťažkou technikou začali útok na dedinu, na aktívny odpor však nenarazili. Po obsadení územia 16. marca 1945 prikázali všetkým mužom zhromaždiť sa pri kostole. Nakoniec so zbraňami v rukách povyháňali ľudí z domov a dedinu podpálili. Zhorelo 266 domov a 13 mužov odvliekli do koncentračných táborov. Zostal iba kostol, fara, škola a niekoľko domov, v ktorých boli ubytovaní Nemci.
.jpg)
.jpg)
.JPG)
