V pozoruhodne prezieravom rozhovore v roku 2004 vtedajší minister zahraničných vecí Saud al-Fajsal povedal bývalému novinárovi denníka Washington Post Davidovi Ottawayovi, že vzťah medzi USA a Saudskou Arábiou nie je “katolíckym manželstvom”, kde je povolená len jedna manželka, ale “moslimským manželstvom”, kde sú povolené štyri manželky.

“Saudská Arábia sa neusilovala o rozvod so Spojenými štátmi; usilovala sa len o manželstvo s inými krajinami,” napísal Ottaway.

To sa teraz stalo skutočnosťou. Nikde sa to neodráža jasnejšie ako v návšteve čínskeho prezidenta Si Ťin-pchinga v Saudskej Arábii tento týždeň – prvej od roku 2016. Siova návšteva nebude nepríjemným momentom “poďme si napraviť ploty”, pri ktorom by si narazili päste. Bude mať oveľa bližšie k extravagancii bývalého amerického prezidenta Donalda Trumpa v roku 2017: bude to plnohodnotná slávnosť plná okázalosti a vrelých objatí, keď sa najväčší obchodný partner Saudskej Arábie stretne s najväčším zdrojom dovážanej ropy do Číny.

Peking nemôže nahradiť Washington v otázke, na ktorej Saudom najviac záleží: ich bezpečnosť v nepokojnom susedstve. Ale časy monogamného manželstva Rijádu s Washingtonom sa pravdepodobne skončia. V dnešnej studenej vojne 2.0 – alebo akokoľvek chceme nazvať rastúce napätie a súperenie medzi Spojenými štátmi na jednej strane a Čínou a Ruskom na strane druhej – si Saudská Arábia nielenže odmietne vybrať stranu, ale pravdepodobne sa aj priblíži k Pekingu a Moskve, pretože si to vyžadujú jej vlastné záujmy. Stručne povedané, Washington už nie je jedinou ženou v meste.

Je lákavé vnímať saudský záujem o zlepšenie vzťahov s Čínou ako dočasnú taktiku, ktorá má Spojeným štátom pripomenúť, aby venovali viac pozornosti saudským záujmom a nebrali Rijád ako samozrejmosť. Osobné vzťahy medzi saudskoarabským korunným princom Mohammedom bin Salmánom a americkým prezidentom Joeom Bidenom boli všetko, len nie srdečné; korunný princ povedal, že ho nezaujíma, čo si o ňom Biden myslí, a Biden – žiaden ufúľaný múrnik, keď ide o to, aby Saudom nadával – dal jasne najavo, že si o saudskoarabskom vodcovi veľa nemyslí.

To, čo trápi americko-saudské vzťahy, je však oveľa hlbšie ako zlá chémia medzi prezidentom a korunným princom. Základný kompromis, ktorý udržiaval tento vzťah celé desaťročia – Washington potrebuje saudskú ropu a Rijád potrebuje bezpečnostné záruky USA – sa v priebehu rokov narušil vďaka dlhému zoznamu napätí. Patria k nim teroristické útoky z 11. septembra 2001, pri ktorých bolo 15 z 19 únoscov saudskými štátnymi príslušníkmi, a pretrvávajúce otázky, koľko saudská vláda o sprisahaní vedela; invázia USA do Iraku v roku 2003, ktorá viedla k vytvoreniu šiitského režimu v Bagdade zraniteľného voči iránskemu vplyvu; americká invázia do Iraku v roku 2003, ktorá viedla k vytvoreniu šiitského režimu v Bagdade zraniteľného voči iránskemu vplyvu. reakcia na arabskú jar, v rámci ktorej Washington vyvíjal tlak na odstúpenie egyptského prezidenta Husního Mubaraka a podporoval demokratické reformy v iných krajinách Blízkeho východu a severnej Afriky – kroky, ktoré saudská monarchia považovala za hrozbu pre autoritárske režimy na celom svete a za potenciálnu hrozbu pre svoje vlastné udržanie moci; frakovacia a bridlicová revolúcia, vďaka ktorej sa Spojené štáty stali konkurentom v ťažbe ropy; jadrová dohoda Obamovej administratívy s úhlavným nepriateľom Saudskej Arábie, Iránom; rastúce obavy Rijádu – zvýraznené vnímanou slabou reakciou Washingtonu na útoky iránskych dronov/rakiet na dve kľúčové zariadenia na ťažbu ropy v Saudskej Arábii v septembri 2019 – z toho, že Spojené štáty budú v budúcnosti pokračovať v ťažbe ropy. USA v súvislosti s bezpečnosťou Saudskej Arábie; a napokon vzostup bezohľadného a bezohľadného Mohameda bin Salmána a jeho príkaz na zabitie saudskoarabského disidenta a obyvateľa USA Džamála Khashoggi.

Zdá sa, že snahy o nápravu väzieb ich len zhoršujú. Napriek bratskému úderu päsťou medzi Bidenom a korunným princom počas prezidentovej návštevy mal človek pocit, že Saudi majú navrch, dostali o dosť viac, ako dali, a nemajú v úmysle postaviť sa do jednej línie s Bidenovou administratívou proti Rusku na Ukrajine alebo proti rastúcej Číne. V rozsiahlych vyhláseniach alebo komuniké, ktoré vzišli z tohto stretnutia, by sme len ťažko hľadali kritické slová na adresu ktoréhokoľvek z protivníkov Washingtonu. A akékoľvek dohody, ktoré obe strany dosiahli v súvislosti so zámermi Saudskej Arábie zvýšiť ťažbu ropy, sa zrútili v okamihu, keď na októbrovom stretnutí OPEC+ Saudi a Rusi prijali rozhodnutie znížiť ťažbu o 2 milióny barelov denne, čo sa vo Washingtone považovalo za priamu podporu financovania vojnovej mašinérie ruského prezidenta Vladimira Putina na Ukrajine.

Je fascinujúce, že v Bidenovom článku v denníku Washington Post pred jeho júlovou cestou na Blízky východ zdôraznil, že je potrebné zlepšiť vzťahy medzi USA a Saudskou Arábiou, aby mohli konkurovať Číne. Mohammed bin Salmán to, samozrejme, tak vôbec nevníma. Z jeho pohľadu sa teraz hrá o to, ako môže využiť čínsku kartu v prospech Saudskej Arábie a vyťažiť z Pekingu aj Washingtonu čo najviac bez toho, aby si niektorého z nich natrvalo znepriatelil.

Saudi už roky rozvíjajú vzťahy s Čínou. Toto je však nový – a možno aj strategický – zvrat v starej hre, ktorú malé a zraniteľné mocnosti hrajú s veľkými mocnosťami. Keď veľmoc – v tomto prípade Spojené štáty – uprednostní menšiu mocnosť (alebo jej región), aj tá sa preorientuje a snaží sa osloviť iné veľmoci, aby to vyvážila a kompenzovala. Čo sa však zmenilo, je rastúca sebadôvera Saudskej Arábie – jej ochota konať nezávisle na obranu saudských záujmov -, ako aj rastúci význam Číny ako veľmoci v saudských výpočtoch.

Čo ponúka Čína Saudskej Arábii? Pre Mohammeda bin Salmána nie je Čína len pákou, za ktorú sa dá ťahať proti Spojeným štátom. Má skutočnú hodnotu sama o sebe. Čína je v súčasnosti najväčším obchodným partnerom Saudskej Arábie, ktorý v posledných rokoch predbehol americko-saudský bilaterálny obchod. Ako uvádza denník New York Times, “čínske spoločnosti sú hlboko zapletené do kráľovstva, budujú megaprojekty, vytvárajú infraštruktúru 5G a vyvíjajú vojenské drony”. Číňania sa nevenujú len infraštruktúre. Evan A. Feigenbaum, viceprezident pre štúdie v Carnegie Endowment for International Peace, pre Foreign Policy uviedol, že Peking uplatňuje viacrozmerný prístup, ktorý zahŕňa technológie a telekomunikácie. Minulý mesiac čínska telekomunikačná spoločnosť China Mobile International podpísala memorandum o porozumení s Rijádom “s cieľom rozvíjať digitálny mediálny ekosystém v Saudskej Arábii”.

Čína tiež ponúka Saudskej Arábii nezáväzné vzťahy bez zasahovania do vnútornej politiky krajiny vrátane akýchkoľvek obáv o ľudské práva. To platí obojstranne: Si od začiatku pandémie COVID-19 cestoval mimo Číny len zriedkavo a nie je náhoda, že si medzi svoje prvé zahraničné cesty vybral Saudskú Arábiu – krajinu, ktorú riadi autoritársky kolega a kde nebudú žiadne protesty ani nepríjemné správy v tlači o Ujguroch, Hongkongu alebo nedávnych čínskych demonštráciách proti uzamknutiu COVID-19. Ako dobromyseľní a bezúhonní členovia autoritárskeho klubu majú Mohamed bin Salmán aj Si spoločné puto, ktoré ich spája proti vonkajšiemu tlaku na reformy, demokratizáciu a presadzovanie ľudských práv.

To znamená, že na rozdiel od Bidenovej cesty do Saudskej Arábie sa Siova cesta bude pravdepodobne vyznačovať vzájomnou srdečnosťou a bude bez nepríjemností a treníc. A návšteva, ktorá bude údajne zahŕňať tri samity – jeden so Siom, saudskoarabským kráľom Salmánom a Mohamedom bin Salmánom; druhý medzi Siom a štátmi Perzského zálivu; a tretí, na ktorom sa zúčastní Si a štáty Ligy arabských štátov – umožní Mohamedovi bin Salmánovi aj Siovi demonštrovať ich ústredné postavenie v regióne. Saudskoarabská štátna tlačová agentúra uvádza, že na stretnutí sa plánuje zúčastniť viac ako 30 hláv štátov a vedúcich predstaviteľov medzinárodných organizácií.

Vzťahy medzi USA a Saudskou Arábiou sa nechystajú zrútiť. Washington pravdepodobne zostane kľúčovým partnerom Rijádu v oblasti bezpečnostnej a spravodajskej spolupráce a vonkajšia hrozba zo strany Iránu pravdepodobne zaručí, že aspoň jeden aspekt osobitného vzťahu prežije, aj keď trochu pošramotený. Čína nemôže nahradiť sofistikovanosť a účinnosť amerických zbraní ani pôsobiť ako garant slobody plavby v Perzskom zálive – v skutočnosti je to americké námorníctvo, ktoré tam chráni a pomáha zabezpečovať čínske dodávky energie. Napriek tomu by Bidenova administratíva mala pozorne sledovať, aké modernizácie čínskych rakiet, ktoré už sú v rukách Saudskej Arábie, by Peking mohol predávať, ako aj to, aký druh začínajúcej jadrovej spolupráce by mohol prebiehať.

Jedno je však isté. Toto nie sú vzťahy medzi USA a Saudskou Arábiou ako za starých či prastarých čias. Dni saudských kráľov, ktorí sa vyhýbali riziku a riadili sa konsenzom, sú preč; namiesto toho sledujeme saudského kráľa, ktorý je pripravený riskovať, je sebavedomý, dokonca arogantný a vie, že či už bude zelená revolúcia alebo nie, svet bude na saudských uhľovodíkoch závislý ešte dlhé roky. Spojené štáty sú pre Mohammeda bin Salmána stále veľmi dôležité, ale možno už nie tak dôležité. Počas svojej júlovej cesty na Blízky východ Biden povedal Saudom a ďalším arabským lídrom v Perzskom zálive, že Spojené štáty “nikam neodchádzajú” a v regióne zostanú. Ak však Mohammed bin Salmán dosiahne svoje, Čína – a možno aj Rusko – bude tiež.