Podtext – ten, ktorý západní lídri dúfajú, že si ich verejnosť nevšimne – je, že Ukrajina sa snaží udržať líniu, pretože Rusko zvyšuje počet svojich vojakov a útočí na ukrajinskú obranu.

Trvalé rozdelenie Ukrajiny na dva protichodné bloky – jeden viac proruský, druhý viac pronatovský – sa zdá byť čoraz pravdepodobnejšie.

Ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj sa nehanbí povedať Západu, čo očakáva ďalej: stíhačky, najmä americké F16.

Kyjev chce prelomiť to, čo západné médiá označili za “tabu”, a to zapojením lietadiel NATO priamo do vojny na Ukrajine. Toto tabu má svoj dôvod: použitie takýchto stíhačiek by umožnilo Ukrajine rozšíriť bojové pole na ruské nebo a zapojiť do svojej ofenzívy Európu a USA.

Prečo však predpokladať, že tabu Západu týkajúce sa dodávok bojových lietadiel je naozaj silnejšie ako predchádzajúce tabu týkajúce sa posielania bojových tankov NATO na Ukrajinu? Ako poznamenal jeden európsky predstaviteľ v článku pre Politico: “Stíhačky sú dnes úplne nepredstaviteľné, ale možno budeme o tom diskutovať o dva, tri týždne.”

A naozaj, o niekoľko dní Zelenského úrad uviedol, že z Poľska prišli “pozitívne signály” o dodávkach lietadiel F16 pre Ukrajinu. Francúzsky prezident Emmanuel Macron tiež odmietol vylúčiť možnosť poskytnutia bojových stíhačiek.

Zvyšovanie stávok

Fungovanie NATO má svoju logiku. Krok za krokom sa čoraz hlbšie zapája do vojny. Začalo to sankciami, po ktorých nasledovali dodávky obranných zbraní. Potom NATO prešlo k vydávaniu útočnejších zbraní, pričom len USA doteraz poskytli pomoc v celkovej výške približne 100 miliárd USD. NATO teraz dodáva hlavné zbrane pre pozemnú vojnu. Prečo by sa nemalo pripojiť k boju o vzdušnú nadvládu?

Alebo, ako nedávno poznamenal šéf NATO Jens Stoltenberg, opakujúc dystopický román 1984 Georgea Orwella: “Zbrane sú cestou k mieru.”

Pravdepodobnejší je však opak. Každým ďalším krokom, ktorý urobia, zúčastnené strany riskujú, že ak ustúpia, stratia viac. Čím dlhšie odmietajú sedieť a hovoriť, tým väčší je tlak na pokračovanie v boji.

To už neplatí len pre Rusko a Ukrajinu. Teraz majú Európa a Washington tiež veľa vlastnej kože priamo v hre.

Koncom minulého mesiaca nemecká ministerka zahraničných vecí Anna Baerbocková na zasadnutí Rady Európy v Štrasburgu vyhlásila, čo znelo ako freudovská vsuvka: “Vedieme vojnu proti Rusku.” Niekoľko dní predtým sa ukrajinský minister obrany vyjadril v podstate rovnako: “My Ukrajina dnes plníme misiu NATO bez straty ich krvi.”

Podľa mnohých analytikov je nepravdepodobné, že by niekoľko desiatok tankov NATO zmenilo situáciu. A ak sa zdá pravdepodobné, že Rusko ich dokáže zneškodniť prostredníctvom úderov bezpilotných lietadiel, USA a ich mladší partneri budú stáť pred ťažkou voľbou: prijať poníženie z rúk Moskvy a ponechať Ukrajinu svojmu osudu, alebo zvýšiť stávky a presunúť boj na oblohu nad Ukrajinu a Rusko.

Medzinárodní vedci minulý mesiac zdôraznili, kam to môže viesť. Varovali, že hodiny súdneho dňa sa posunuli na 90 sekúnd do polnoci, čo je najbližší bod, ktorý ľudstvo priblížil ku globálnej katastrofe od založenia hodín v roku 1947. Hlavným dôvodom je podľa Bulletinu atómových vedcov hrozba vojny na Ukrajine, ktorá môže viesť k jadrovej výmene.

Nečakane jediný výrazný nesúhlas západných lídrov vyjadril Donald Trump, bývalý prezident USA. Napísal to na sociálnych sieťach: “NAJPRV PRÍDU TANKY, POTOM JADROVÉ ZBRANE. Ukončite túto šialenú vojnu, TERAZ.”

Odmietanie “poníženia

Dôvodom na znepokojenie, ktorý si západní lídri a západné médiá opäť neuvedomujú, je skutočnosť, že Rusko má veľmi silné dôvody – zo svojho pohľadu – veriť, že jeho súčasný boj je existenčný. Nikdy by nedovolilo, aby sa Ukrajina stala predsunutou vojenskou základňou NATO na jeho prahu, pričom sa obáva, že by tam mohli byť umiestnené západné jadrové rakety.

Nové informácie, ktoré sa objavujú o tom, čo sa dialo v zákulisí, majú tendenciu posilňovať ruský príbeh, nie príbeh NATO. Tento týždeň bývalý izraelský premiér Naftali Bennett povedal, že úsilie o sprostredkovanie medzi Moskvou a Kyjevom, ktoré viedol na začiatku vojny a ktoré zjavne napreduje, “zablokovali” USA a ich spojenci z NATO.

Čím viac zbraní USA a Európa na Ukrajinu pošlú a čím viac budú odmietať rokovania, tým viac bude Moskva presvedčená, že bojovala správne a musí bojovať ďalej. Ignorovanie tejto skutočnosti, ako to robil Západ počas prípravy na ruskú inváziu a ako to robí aj teraz, ju nerobí menej pravdivou.

Dokonca aj Boris Johnson, bývalý britský premiér, ktorý má všetky dôvody vykresľovať sa v lichotivom svetle vo vzťahu k Ukrajine, minulý týždeň nepriamo podkopal tvrdenie, že NATO neurobilo nič, čím by vyprovokovalo Rusko. Pri spomienke na rozhovor s Vladimírom Putinom krátko pred inváziou ho formuloval v zmysle obáv ruského prezidenta z rozširovania NATO.

Johnson to povedal v dokumente BBC: Čo je to “kedykoľvek”?” Putin povedal: “Boris, hovoríš, že Ukrajina sa v dohľadnom čase nepripojí k NATO. A ja som povedal: ‘No, v dohľadnej dobe sa do NATO nepripojí’.”

V spravodajstve o tejto výmene názorov dominovalo Johnsonovo tvrdenie, že Putin sa mu vyhrážal raketovým úderom – čo Rusko popiera. Naopak, čítanie z Downing Street z obdobia tohto rozhovoru len potvrdzuje, že Johnson skutočne “zdôraznil” právo Ukrajiny na členstvo.

V každom prípade sa však treba pýtať, prečo by Moskva mala veriť Johnsonovým vyhýbavým a polovičatým ubezpečeniam o rozširovaní NATO – najmä po viac ako desaťročí porušovania sľubov zo strany NATO, ako aj po tajných operáciách na mieste, ktoré Kyjev posunuli od neutrality k tomu, aby sa stal tajným členom.

A to ani nehovoríme o dôveryhodných správach, že Johnson, pravdepodobne konajúc v mene Washingtonu, zmaril snahy o mierovú dohodu medzi Ukrajinou a Ruskom v počiatočných fázach vojny.

Podobne aj Ben Wallace, britský minister obrany, v tom istom dokumente BBC povedal, že na konci stretnutia s ruským vojenským šéfom Valerijom Gerasimovom mu generál povedal: “Už nikdy sa nenecháme ponížiť.”

Je ťažké pochopiť, že to, čo sa stalo pred inváziou alebo po nej – od približovania sa NATO k ruským hraniciam až po vedenie nevyhlásenej zástupnej vojny na Ukrajine, ktorej oficiálnym cieľom je “oslabiť” Rusko -, nemalo za cieľ práve ponížiť Moskvu.

Rozmach podnikania

Pôvodným odôvodnením Západu pre vyzbrojovanie Ukrajiny bola údajne podpora boja Kyjeva za suverenitu. Paradoxne však čím viac sa NATO, presnejšie USA, stáva arbitrom toho, čo Ukrajina potrebuje, tým menej suverenity Ukrajina má – vrátane práva rozhodnúť, kedy má najväčší zmysel žiadať o mier.

Denník New York Times vlani v novembri vecne informoval, že západné armády, najmä USA, čoraz viac vnímajú Ukrajinu ako testovací priestor pre nové vojenské technológie.

Podľa Timesov slúži Ukrajina ako laboratórium pre “najmodernejšie zbrane a informačné systémy a nové spôsoby ich použitia, o ktorých západní politickí predstavitelia a vojenskí velitelia predpovedajú, že by mohli formovať vedenie vojny na ďalšie generácie”. Tieto testy sa považujú za nevyhnutné pre prípravu na budúcu konfrontáciu s Čínou.

Čoraz aktuálnejšia je otázka: kto v západných hlavných mestách má teraz záujem na tom, aby sa vojna skutočne skončila?

Podriadenosť Ukrajiny USA – strata suverenity – bola zdôraznená minulý mesiac, keď Zelensky apeloval na veľké americké korporácie, aby využili obchodné príležitosti na Ukrajine, “od zbraní a obrany po stavebníctvo, od komunikácií po poľnohospodárstvo, od dopravy po IT, od bánk po medicínu”.

Zelensky vyhlásil, že “sloboda musí vždy zvíťaziť”, a poznamenal, že americké finančné giganty BlackRock, JPMorgan a Goldman Sachs už uzavreli dohody o obnove Ukrajiny. Cynik by si mohol položiť otázku, či sa zničenie Ukrajiny nestáva skôr vlastnosťou než chybou tejto vojny.

Ukrajina však nie je jediným významným hráčom, ktorý stráca kontrolu nad udalosťami. Čím viac je Rusko nútené vnímať svoj boj na Ukrajine z existenčného hľadiska, keďže doň prúdia zbrane a peniaze NATO, tým viac by sa európski lídri mali obávať existenčného nebezpečenstva, ktoré ich čaká – a to nielen preto, že hrozba jadrovej vojny sa čoraz viac vznáša na prahu Európy.

Provokácie Západu, najmä USA, ktoré vyvolali ruskú inváziu na Ukrajinu, vrie tesne pod povrchom vo vzťahu k Číne – regiónu, ktorý NATO teraz zvrátene považuje za súčasť svojej “severoatlantickej” misie. Zdá sa, že ukrajinská vojna môže slúžiť ako predohra ku konfrontácii s Čínou alebo ako jej suchý začiatok.

Európske štáty sa obávajú, že následky ukrajinskej vojny ich vtiahnu do hry, a preto zadávajú väčšie objednávky na zbrane ako kedykoľvek predtým – veľkú časť z nich z USA, kde sa výrobcom zbraní darí. “Je to určite najväčší nárast výdavkov na obranu v Európe od konca studenej vojny,” povedal Ian Bond, riaditeľ zahraničnej politiky v Centre pre európsku reformu, koncom minulého roka pre Yahoo News.

Medzitým sa prerušili dodávky najväčšieho zdroja energie pre Európu z Ruska – doslova v prípade záhadných výbuchov, ktoré vyhodili do vzduchu ruské plynovody dodávajúce plyn do Nemecka. Európa sa teraz musela obrátiť na USA, ktoré oficiálne vyhlásili, že sú za výbuchy “vďačné”, a žiadať o oveľa drahšie dodávky skvapalneného zemného plynu.

A keďže európsky priemysel prišiel o lacné dodávky energie, má teraz všetky dôvody na to, aby sa presťahoval mimo Európy, v neposlednom rade do USA. Varovania pred blížiacou sa deindustrializáciou Nemecka sa objavujú všade.

Prvenstvo USA

Bidenova administratíva prehovárala Berlín, aby dodal tanky. Ale teraz, keď sa nemecká armáda chystá vyraziť smerom k Rusku prvýkrát od čias, keď nacistické sily pred ôsmimi desaťročiami vyvraždili milióny sovietskych vojakov, sa vzťahy medzi nimi určite ešte viac naštrbia.

Európska mierová dividenda, o ktorej sa tak hlasno hovorilo v 90. rokoch, sa vyparila. Všetko, čo lídri USA a Európy urobili za posledných 15 rokov a od ruskej invázie, vyzerá, akoby bolo a je navrhnuté tak, aby zmarilo akékoľvek nádeje na regionálny bezpečnostný rámec schopný prijať Rusko. Cieľom bolo udržať Moskvu vylúčenú, podriadenú a rozhorčenú. Z tohto dôvodu sa súčasná vojna podobá skôr na vyvrcholenie plánovania po skončení studenej vojny, čo je opäť znakom, nie chybou.

Návrat geopolitickej mentality obliehania poslúži rovnakému účelu, ako poslúžili požiadavky na úspory a uťahovanie opaskov: ospravedlní prerozdelenie bohatstva od západného obyvateľstva k ich vládnucim elitám.

Už v roku 2015, sedem rokov pred inváziou, bolo britskému vedcovi Richardovi Sakwovi jasné, že NATO ovládané Spojenými štátmi využíva Ukrajinu skôr na prehĺbenie, než na vyriešenie napätia medzi Európou a Ruskom. “Namiesto vízie zahŕňajúcej celý kontinent sa [Európska únia] stala len o málo viac ako civilným krídlom Atlantickej bezpečnostnej aliancie,” napísal.

Alebo ako jeden z autorov zhrnul jeden zo Sakwových kľúčových záverov: “Perspektíva väčšej európskej nezávislosti znepokojovala kľúčových rozhodovateľov vo Washingtone a úlohou NATO bolo čiastočne udržať primát USA nad európskou zahraničnou politikou.”

Tento cynický prístup bol obsiahnutý v jadrnom komentári Victorie Nulandovej – večnej zásahovej jednotky Washingtonu do ukrajinskej politiky – počas tajne nahratého rozhovoru s veľvyslancom USA v Kyjeve. Krátko pred tým, ako USA podporované protesty zosadia ukrajinského prezidenta sympatizujúceho s Ruskom, vyhlásila: “Kašlem na EÚ!”

Washington sa obával a obáva, že Európa, ktorá nie je úplne vojensky a hospodársky závislá od USA – najmä priemyselná veľmoc Nemecko – by sa mohla odchýliť od záväzku k unipolárnemu svetu, v ktorom USA vládnu.

Keďže európska autonómia je teraz dostatočne oslabená, zdá sa, že Washington si je istejší, že po izolácii Ruska môže zmobilizovať svojich spojencov z NATO na ďalšie veľmocenské ťaženie proti Číne.

S pokračujúcou vojnou to nebude len Ukrajina, ale aj Európa, ktorá zaplatí vysokú cenu za pýchu Washingtonu.