„Čína je náš nepriateľ,“ vyhlásil Donald Trump opakovane. „Toto sú naši nepriatelia. Toto nie sú ľudia, ktorí rozumejú slušnosti.“ Trumpovi úradníci hovorili o Číne tým najhysterickejším mysliteľným mccarthyovským jazykom. Minister zahraničných vecí Mike Pompeo povedal, že „hrozba zo strany Čínskej Komunistickej Strany je pred bránami… sa nezastaví pred ničím, aby podkopala samotný spôsob života, ktorý máme tu v Amerike a na Západe“. Riaditeľ FBI Christopher Wray v júli 2020 varoval, že „čínska hrozba“ ohrozuje „naše zdravie, živobytie a bezpečnosť”.

O čo konkrétne sa Čína pokúša, že ohrozuje „spôsob života, ktorý tu máme“? Wray vysvetlil, že „rozsah ambícií čínskej vlády“ nie je nič menšie ako prekonať našu krajinu v hospodárskom a technologickom vedení“. William Barr varoval, že Čína je zapojená do „ekonomickej bleskovej vojny“, v rámci ktorej sa chce dostať na „vrchol svetovej ekonomiky a prekonať Spojené štáty ako najvýznamnejšiu technologickú superveľmoc“. Tu máme náznak skutočnej povahy „čínskej hrozby”. Je to hrozba, že Spojené štáty už nebudú vládnuť svetu.

Národná bezpečnostná stratégia (NSS) z roku 2017 varuje, že „Čína sa snaží vytlačiť Spojené štáty v indo-pacifickom regióne, rozšíriť dosah svojho štátom riadeného ekonomického modelu a zmeniť usporiadanie regiónu vo svoj prospech“. Mohli by sme sa pýtať, ako by tam mohli byť „vytlačené“ Spojené štáty – ktoré sa nenachádzajú v indo-tichomorskom regióne -, ale NSS sa nedotýka otázky, prečo majú na dominanciu v Ázii nárok Spojené štáty, a nie oveľa ľudnatejšia Čína. Čína a Rusko, uvádza NSS, „spochybňujú naše geopolitické výhody“ a my sme uväznení vo „veľmocenskej súťaži“. To tiež znamená, že musíme „obnoviť pripravenosť našich síl na veľkú vojnu“ tým, že drasticky zvýšime schopnosť našej armády rýchlo vyhladiť veľké množstvo ľudských bytostí.

Dalo by sa preto dúfať, že liberálni internacionalisti z Demokratickej strany budú mať prístup, ktorý by menej viedol k nebezpečnému napätiu s ďalšou jadrovou mocnosťou. Joe Biden sa však už počas kampane angažoval v „pokusoch prekabátiť pána Trumpa“ v otázke Číny, a to až do takej miery, že zverejnil protičínsky predvolebný materiál, ktorý niektorí kritizovali ako rasistický. Biden nazval Si Ťin-pchinga „hrdlorezom“ a v časopise Foreign Affairs napísal, že „Spojené štáty musia byť voči Číne tvrdé“.

Ako poznamenal denník New York Times, po nástupe do funkcie Biden v podstate zachoval Trumpovu zahraničnú politiku, a to aj v otázke Číny. Štátny tajomník Antony Blinken povedal, že „najvážnejšou dlhodobou výzvou pre medzinárodný poriadok“ je „výzva, ktorú predstavuje Čínska ľudová republika“. Národná obranná stratégia z roku 2022, podobne ako tá Trumpova, sa zaväzuje bojovať proti „rastúcej multidimenzionálnej hrozbe, ktorú predstavuje ČĽR“, a zaväzuje sa „prioritizovať výzvu ČĽR v indo-pacifickom regióne“. S týmto cieľom Bidenova administratíva pokračuje v „náraste počtu vojakov a vojenskej techniky v regióne a povzbudzuje svojich spojencov, aby rozšírili svoj arzenál“.

Plánovači USA už dlho predpokladajú, že v Ázii máme právo na to, aby bolo po našom. Dnes sa Spojené štáty pokúšajú dokázať, že Čína nemá nádej stať sa regionálnym hegemónom na vlastnom dvore, pričom využívajú prístup „vojenská priorita“. USA, Veľká Británia a Austrália oznámili, že budú „spolupracovať na vývoji hypersonických zbraní, čím rozšíria trojstranný bezpečnostný pakt, ktorého cieľom je pomôcť Washingtonu a jeho spojencom čeliť rýchlej vojenskej expanzii Číny”.

Tí, ktorí označujú Čínu za hrozbu, vedia okamžite predložiť rozsiahly zoznam jej prehreškov, ktorými toto obvinenie odôvodňujú. V Číne samozrejme dochádza k závažnému porušovaniu ľudských práv vrátane potláčania disentu a represií voči ujgurskému obyvateľstvu. Nepochybne porušila medzinárodné právo v Juhočínskom mori. Trumpov riaditeľ Národnej spravodajskej služby (NID) John Ratcliffe uviedol, že Čína „okráda americké spoločnosti o ich duševné vlastníctvo, replikuje technológie a potom nahrádza americké firmy na globálnom trhu“. Trumpova administratíva na naliehanie Chucka Schumera oficiálne označila Čínu za „menového manipulátora“. William Barr uviedol, že Čína vo svojich iniciatívach v oblasti infraštruktúry v rámci „zahraničnej pomoci“ praktizuje „novodobý kolonializmus“ tým, že „zaťažuje chudobné krajiny dlhmi, odmieta opätovne rokovať o podmienkach a potom preberá kontrolu nad samotnou infraštruktúrou”.

Problém so zoznamom obvinení však spočíva v tom, že buď zjavne nepredstavujú pre Spojené štáty žiadnu hrozbu, alebo ide o akcie, na ktoré si sami nárokujeme právo. Napríklad dôkazy o ohavnom týraní Ujgurov zo strany Číny sú presvedčivé. Je však ťažké pochopiť, ako represie voči Ujgurom robia z Číny hrozbu. Na základe rovnakých argumentov by sa vojnové zločiny Saudskej Arábie v Jemene stali tiež hrozbou pre USA. Okrem toho, Spojené štáty zjavne nemajú problém s porušovaním ľudských práv. Všetko závisí od páchateľa. Zatiaľ čo Biden podpísal zákon trestajúci Čínu za jej represie voči Ujgurom, s radosťou si búcha päsťami s diktátorom a predáva zbrane za stovky miliónov dolárov Izraelu, aby pokračoval v zatváraní Gazanov do väzenia pod holým nebom a vo vraždení palestínskych detí.

Niektoré obvinenia voči Číne sú prehnané, napríklad myšlienka jej neokoloniálnej „dlhovej pasce“. Iné by mohli byť rovnako dobre zoznamom udalostí v amerických dejinách. Ako poznamenáva agentúra AP, obviňovať Čínu z krádeže duševného vlastníctva znamená odsudzovať „presne ten druh nezákonných praktík, ktoré pred dvoma storočiami pomohli Amerike preskočiť európskych rivalov a stať sa priemyselným gigantom”. Čína jednoducho odmieta zásadu, podľa ktorej krajiny stúpajú na rebríčku rozvoja akýmikoľvek bezohľadnými prostriedkami – vrátane násilia, podvodov a krádeží vyšších technológií – a potom zaviesť „poriadok založený na pravidlách“, ktorý by zakazoval ostatným robiť to isté.

Stojí za to sa pýtať: Ak je Čína pre nás hrozbou, pretože si v Juhočínskom mori buduje vojenské zariadenia, čo sme potom my pre Čínu? Keď Čína zriadila svoju prvú zámorskú vojenskú základňu v Džibuti, považovalo sa to za súčasť plánu „zmeniť dynamiku globálnej moci, narušiť dominanciu USA a odsunúť Európu na okraj medzinárodných záležitostí“. Čo by si teda Čína mala myslieť o našich 750 zahraničných základniach v 80 krajinách? Sú neškodné a obranné, alebo ide o zákernú snahu formovať svet tak, aby slúžil našim záujmom?

Spojené štáty však nárokujú právo zosadzovať vlády na celom svete. Hovoriť o našom hlbokom záujme o ľudské práva, keď vyhladovávame ľudí v Afganistane, je zvrátené. V skutočnosti je to dôkazom toho, že sa nezaujímame o ideály, ktoré vyznávame. Existuje iba jediná norma: čokoľvek slúži našim záujmom, je dobré, čokoľvek ich podkopáva, je zlé.

Čína to samozrejme vidí jasne. „Útoky na Čínu presne odzrkadľujú to, čo robia Spojené štáty,“ povedal Čao Li-ťien, hovorca ministerstva zahraničných vecí. Čao tvrdil, že USA „nerešpektujú medzinárodný poriadok, ktorého základom je Charta OSN a medzinárodné právo“, a sú „sabotérom medzinárodného poriadku“, pretože „bezhlavo vystupujú zo zmlúv a organizácií“ a stavajú „svoje domáce právo nad medzinárodné právo a medzinárodné pravidlá“. Poukazujúc na to, že USA so svojou dlhou históriou nezákonného násilia sú takmer vždy vo vojne. V očiach Spojených štátov musia byť medzinárodné pravidlá podriadené ich záujmom a slúžiť im. Ak sú medzinárodné pravidlá v súlade so záujmami USA, uvádzajú sa ako autorita. V opačnom prípade sa jednoducho ignorujú.”

Ale čo Taiwan?

Je ľahké vykresliť dnešný konflikt o Taiwan jednoducho ako príbeh veľkého agresora, ktorý chce ovládnuť malého suseda. História však tento príbeh komplikuje. Ak sa po občianskej vojne porazená strana stiahne do malej časti krajiny, je predvídateľné, že vznikne komplikovaný spor o suverenitu. Postupom času sa Taiwan zmenil zo spornej časti Číny na samostatný národ, ktorý si zaslúži právo na sebaurčenie. Ak je naším konečným cieľom zabezpečiť sebaurčenie Taiwanu a zabrániť jeho zničeniu vo vojne, aký je správny prístup? Po prvé, mali by sme sa samozrejme vyhnúť krokom, ktoré by zvýšili pravdepodobnosť, že sa Peking rozhodne pokúsiť o zjednotenie silou. Mali by sme urobiť všetko, čo je v našich silách, aby sme zachovali mierový status quo, pretože ak by sa Čína zmocnila Taiwanu, nie je jasné, či by Spojené štáty dokázali ostrov úspešne brániť, a akákoľvek americko-čínska vojna by bola humanitárnou a hospodárskou katastrofou nebývalých rozmerov, najmä pre obyvateľov Taiwanu.

V skutočnosti existuje dobrý dôvod domnievať sa, že vojne o Taiwan sa dá vyhnúť. Samotní Taiwančania v prieskume oveľa častejšie tvrdia, že si nemyslia, že situácia sa skončí vojnou. A výskumník z taiwanského Inštitútu pre výskum národnej obrany a bezpečnosti zhodnotil riziko čínskeho útoku ako „veľmi nízke“. Taiwanská a čínska vláda sa v pomerne nedávnej minulosti skutočne stretli v srdečných vzťahoch a Taiwan každoročne navštívia milióny čínskych turistov. Dokonca je mysliteľná mierová cesta k prípadnej nezávislosti, ktorou sa zachová status quo, až kým sa taiwanská autonómia nestane v podstate skutočnosťou, a nie túžbou. (Úplná nezávislosť je kontroverzná aj na Taiwane a podoba ideálneho dlhodobého výsledku je nejasná. Nech už bude akýkoľvek, určite by nemal byť určovaný snahami Spojených štátov o Taiwan).

Na ceste k trvalému mierovému a spravodlivému urovnaniu bude potrebné, aby sa Spojené štáty zdržali krokov, ktoré by v Číne vyvolali pocit, že musí presadiť svoju moc, alebo ktoré by spôsobili, že Čína by neúspech v snahe o zjednotenie prostredníctvom sily považovala za ponižujúcu kapituláciu pred Spojenými štátmi. Musíme sa vyhnúť dojmu, že Čínu považujeme za nepriateľa a Taiwan za kľúčového spojenca proti tomuto nepriateľovi. Určite by sme sa mali vyhnúť tomu, aby sme sa s Čínou pustili do pretekov v zbrojení, ktoré by z regiónu urobili „sud s pušným prachom”.

Bohužiaľ, existuje dobrý dôvod domnievať sa, že podpora USA pre sebaurčenie Taiwanu má len málo spoločného s principiálnou vierou v demokraciu a všetko súvisí so zachovaním našej moci v Ázii. Namiesto toho Chris Horton z The Atlantic vysvetľuje, prečo Spojené štáty tak investujú do kauzy Taiwanu:

„[Je] ťažké preceňovať strategický význam Taiwanu pre Spojené štáty aj pre čoraz asertívnejšiu Čínu. Poloha, hospodárstvo a bezpečnosť ostrova sú pre americké záujmy kľúčové, a ak by sa Taiwan stal súčasťou Číny, na čom Peking trvá, Čína by sa okamžite stala tichomorskou veľmocou, ovládala by niektoré z najmodernejších technológií na svete a mala by možnosť prerušiť dodávky ropy do Japonska a Južnej Kórey – čo by mohla využiť na to, aby požadovala zatvorenie amerických vojenských základní v oboch krajinách. Peking by tak pravdepodobne dosiahol svoj cieľ vytlačiť USA z Ázie. Nie je preto prekvapením, že Taiwan je dnes jednou z mála tém v Kapitole, na ktorej sa zhodujú obe strany – Kongres pravidelne schvaľuje protaiwanské právne predpisy s jednomyseľnou podporou počas celej éry Donalda Trumpa.”

USA 50 rokov akceptovali politiku „jednej Číny“, pričom ani jedna strana nepodnikla kroky na jej oslabenie. Mohlo by to tak byť aj naďalej, ak by nedošlo k neuváženým a provokatívnym krokom zo strany USA.

Je znepokojujúce, že v Spojených štátoch sú ľudia, ktorí si myslia, že vojna s Čínou o Taiwan je takmer nevyhnutná. „Podľa nás je to len otázka času, nie otázka či,“ povedal riaditeľ spravodajskej služby amerického indo-pacifického veliteľstva.

Východiskom pre zníženie napätia s Čínou je teda pozrieť sa do zrkadla a spýtať sa, či je každá naša požiadavka spravodlivá a či sme ochotní robiť druhým to, čo žiadame od nich, aby robili nám.

Situácia, ktorej teraz čelíme, je neuveriteľne nebezpečná. Prebiehajú šialené preteky v zbrojení. Čína si dlhé roky udržiavala relatívne nízku úroveň jadrových zbraní, a to s hrdosťou. Teraz zrýchľuje výrobu zbraní, ktoré môžu byť vždy len:

1. obrovským plytvaním zdrojmi (ak sa nepoužijú) alebo

2. genocídnou hrôzou (ak sa niekedy použijú). Dokonca aj Henry Kissinger – sotva mierumilovný človek – varoval, že Spojené štáty a Čína sa potácajú smerom ku katastrofe podobnej prvej svetovej vojne. Samozrejme, vo veku termonukleárnych zbraní je potenciál ničenia oveľa, oveľa väčší ako v roku 1914.

Nemusí to tak byť

Po prvé, mali by sme si uvedomiť, že myšlienka, že Čína predstavuje vojenskú hrozbu pre samotné Spojené štáty, je taká absurdná, že Lyle Goldstein hovorí, že je „v kruhoch národnej bezpečnosti takmer vtipom“, pričom uvádza príklad „11 amerických jadrových lietadlových lodí oproti jednej čínskej konvenčnej ‚testovacej‘ lietadlovej lodi“. Čína však predstavuje hrozbu pre schopnosť Spojených štátov udržať si požadovanú úroveň hospodárskej dominancie v Ázii. Ak nebudeme ochotní deliť sa o Zem, konflikt je zaručený.

Medzi Spojenými štátmi a Čínou nepochybne existujú hlboké sporné oblasti, ktorých vyriešenie k spokojnosti oboch strán si vyžiada dlhé a náročné rokovania. Možno dôjde ku kompromisom, ktoré nebudú vyhovovať nikomu. Mali by sme však vychádzať z toho, že vojna v 21. storočí jednoducho neprichádza do úvahy. Martin Luther King mladší mal pravdu, keď povedal, že voľba, pred ktorou stojíme, je: „Musíme sa naučiť žiť spolu ako bratia, alebo spolu zahynieme ako blázni.“ K tretej svetovej vojne nesmie dôjsť za žiadnych okolností.

Mali by sme spolupracovať s Čínou. Je potrebné, aby Čína a Spojené štáty, dve veľké ekonomiky, spoločne riešili kľúčové otázky, ako je globálne otepľovanie, pandémie a jadrové zbrane. Naše osudy sú spojené. Neexistuje iná možnosť, ako spolu vychádzať. Napriek tomu sa vzťahy rozpadajú. Po návšteve Nancy Pelosiovej na Taiwane Čína okrem toho, že začala nové vojenské cvičenia, ktoré by mohli viesť k smrteľným chybám a eskalácii, prerušila rozhovory s USA okrem iného aj o zmene klímy. Klimatická kríza je azda najdôležitejším problémom, ktorému svet čelí, predstavuje veľkú núdzovú situáciu, a teraz dve vedúce svetové mocnosti nemôžu ani diskutovať o tom, ako ju riešiť. Toto je cesta ku katastrofe. USA musia prestať zbytočne rozdúchavať konflikt, zamyslieť sa nad tým, ako veci vyzerajú z čínskeho pohľadu, a úprimne sa snažiť pochopiť a spolupracovať s krajinou s 1,4 miliardami obyvateľov, s ktorou sa musíme deliť o jednu planétu. To neznamená, že treba byť apologétom čínskych priestupkov alebo že porušovanie ľudských práv zo strany Číny netreba brať vážne. Znamená to, že USA musia prestať považovať globálnu kontrolu za „životne dôležitý záujem“ a musia sa prispôsobiť a rešpektovať záujmy ostatných. Znamená to, že snaha o dlhodobé prežitie druhu znamená vzdať sa túžby po trvalom zachovaní našej hegemónie.