Bratislava 12. apríla 2020 (HSP/Foto:Pixabay)

Keď čítame o tých šialených počtoch mŕtvych v USA či Španielsku, ani sa človeku nechce tomu veriť: za jediný deň stovky alebo dokonca tisíce obetí. Akosi prirodzene potom začíname uvažovať, či nemajú náhodou pravdu tí, ktorí hovoria, že to všetko je len hra so štatistikami každoročných úmrtí. Ako to teda naozaj je?

Je známou skutočnosťou, že ľudia nakazení koronavírusom nezomierajú na samotný vírus, ale na komplikácie, ktoré sú sekundárnymi dôsledkami: na zápaly pľúc, infarkty, mŕtvice, atď. Táto skutočnosť vedie mnohých k úvahe: čo ak je to tak, že tí ľudia vlastne umierajú na svoje prirodzené choroby, pričom je iba zhoda okolností, že v sebe majú aj koronavírus? Ako to vlastne je? Sú tie tisíce mŕtvych iba prirodzené „štatistické“ úmrtia, ktoré by tu boli aj bez koronavírusu? Alebo je koronavírus naozaj reálnou pohromou, bez ktorej mohli desaťtisíce ľudí ešte dlho žiť?

Pozrime sa do Talianska, kde podľa štatistickej stránky statista.com (zdroj TU ) mala k 11. aprílu Lombardia 57 592 prípadov nákazy, Emilia-Romagna 19 635, Piedmont 16 008, Benátsko 13 768, Toskánsko 6958, Ligúria 5376, Marky 5211 a ostatné regióny menej ako päťtisíc prípadov. Počet úmrtí Lombardia zaznamenala 10 511, Emilia-Romagna 2481, Piedmont 1633, Benátsko 831, Ligúria 734, Marky 689, Toskánsko 467 a všetky ostatné regióny menej ako tristo obetí.

Vo svojom statuse (viď TU) aktivista a publicista Ľuboš Hrica uvádza čísla za predošlé roky, podľa ktorých v marci 2018 zomrelo v celom Taliansku spolu 16 220 ľudí na následky chorôb dýchacích ciest, v marci 2019 to bolo 15 189 ľudí. Nepodarilo sa nám zistiť tento údaj za marec 2020, teda koľko ľudí zomrelo v Taliansku minulý mesiac celkovo na choroby dýchacích ciest, ale podľa niektorých vyjadrení by sa to číslo nemalo príliš líšiť od predošlých rokov, teda mohlo by to byť niekde medzi 15 až 20 tisíc úmrtiami. V marci 2020 podľa stránky worldometer.info v Taliansku zomrelo 12 400 ľudí nakazených koronavírusom. Dalo by sa teda stále argumentovať, že koronavírusové úmrtia by mohli byť „štandardnou“ súčasťou celkovej štatistiky. Lenže moment: prečo z tých cca 15 – 20 tisíc ľudí, ktorí v marci 2020 v Taliansku umreli, ich väčšina umrela iba v Lombardii? Na to už zástancovia teórie, že koronavírus je len neškodnou manipuláciou so štatistickými dátami, majú len samé nepresvedčivé odpovede.

Prezident talianskeho štatistického úradu (Istat) Carlo Blangiardo (zdroj TU) uvádza čísla z niektorých miest, kde sa tie štatistiky úmrtí rapídne zdvihli v porovnaní s priemerom: v Bergame sa počet úmrtí takmer štvornásobne zvýšil z priemerných 91 prípadov v rokoch 2015 – 2019 na 398 v roku 2020, podobné to je v Brescii. Značne iná ako po iné roky je aj štatistika zloženia úmrtí podľa pohlavia a veku: výrazne narástol podiel úmrtí mužov a osôb starších ako 74 rokov. Aj tieto čísla už niečo hovoria: takáto zmena už nie je náhodná, niečo ju muselo spôsobiť.

Sú tu však aj ďalšie zaujímavé veci. Aktivista a publicista Ľuboš Hrica uvádza čísla z 5. apríla (zdroj TU), teda z času, keď Taliansko malo urobených už 581 232 testov (čo znamená otestovanie 0,96 % obyvateľstva), z ktorých bolo 115 242 pozitívnych, čiže 19,82 %. Keby sme tento pomer mechanicky vztiahli na celú populáciu, potom by sme dostali výsledok, že približne 12 miliónov Talianov by mohlo byť pozitívnych.

Keby sme podobnú matematiku aplikovali na Slovenské údaje, kde bolo urobených v tom čase 11 642 testov (testovaného 0,21 % obyvateľstva), z ktorých bolo 450 pozitívnych, čiže 3,86 %, potom by nám vyšlo, že nakazených koronavírusom by malo v skutočnosti byť približne 220 tisíc obyvateľov Slovenska. Je to naozaj tak?

A ďalej: v Taliansku zo 115 238 korona-pozitívnych zomrelo 13 915 ľudí, čiže 12,07 percenta. Z toho vyplýva, že keby Slovensko malo rovnaký pomer medzi nakazenými a obeťami, tak by pri dnešných 728 našich potvrdených korona-pozitívnych malo mať už 88 obetí. Lenže my, našťastie, máme zatiaľ potvrdené iba dve. Ako je to možné, prečo ten do očí bijúci nepomer? Čím je spôsobený? Hypotéz je veľa, istota však žiadna.

A ako to je v iných krajinách? Novým svetovým epicentrom koronavírusovej pandémie je New York, v ktorom je v súčasnosti viac zaznamenaných prípadov, než v celom Španielsku, či Taliansku. V sobotu odtiaľ prišla zaujímavá správa, ktorú ihneď uverejnila aj televízia TA3: Vraj Spojené štáty chcú pomôcť Taliansku v boji s koronavírusom. Teda USA, ktoré si samy nevedia pomôcť s koronavírusom, ktoré práve v týchto dňoch prekonali Taliansko v počte obetí koronavírusu a celkový počet evidovaných nákaz už je viac ako trojnásobne vyšší než v Taliansku, chcú pomáhať krajine, kde sa vyčíňanie nákazy predsa len zjavne spomaľuje?

Je to pekná ukážka toho, ako sa má profesionálne pracovať s verejnou mienkou: keď je situácia kritická a ľudia majú tendenciu štát obviniť zo zlyhania, vyhlásime, že už sme to zvládli a môžeme pomáhať druhým. V Spojených štátoch to pritom vôbec nevyzerá ružovo: podľa očitých svedkov New York, a tiež štát New Jersey z hľadiska zdravotníckej starostlivosti vyslovene kolabujú, keď zďaleka nie všetci postihnutí môžu dostať adekvátnu pomoc, zúfalo tam chýbajú zdravotnícke pomôcky, prístroje, a najmä lekári a špeciálne lôžka na infekčných oddeleniach.

Tamojší zdravotnícky systém s takouto situáciou jednoducho nerátal. Ak Slovensko má 113 nemocníc s celkovým počtom lôžok okolo 34 400, tak mesto New York s dvojnásobným počtom obyvateľov má iba 62 nemocníc s počtom lôžok len 26 451 a celý štát New York s dvadsiatimi miliónmi obyvateľov má 214 nemocníc s 57 tisíc lôžkami, keď v uplynulých dvadsiatich rokoch sa ich počet znížil až o dvadsaťtisíc v dôsledku úsporných opatrení (zdroj TU).

Nestíhajú ani krematóriá, pochováva sa do hromadných hrobov. Denník The New York Times (zdroj TU) píše o tom, že na ostrove Hart, kde mesto pochováva svojich obyvateľov na obecné trovy, a kde zvyčajne bývajú pohreby len vo štvrtok, sa teraz pochovávajú každodenne desiatky mŕtvych do masových hrobov.

Predtým mali mestské márnice dostatočný priestor na umiestňovanie svojich „bezprízorných“ mŕtvych bez kontaktovateľných príbuzných na 30 až 60 dní predtým, ako boli pochovaní na ostrove. To však pri pribúdajúcom počte obetí vírusu Covid-19 už neplatí, v márniciach je nedostatok miest, pretože v marci bol v New Yorku viac ako dvojnásobný počet úmrtí, než je bežný priemer. Namiesto väzňov z neďalekého Rikersovho ostrova, ktorí inokedy takýchto mŕtvych pochovávajú, teraz mesto muselo najať na to zvlášť firmu. (Video pochovávania do hromadných hrobov v New Yorku si môžete pozrieť TU.)

Britský The Guardian (zdroj TU) si zase všimol, že v oveľa väčšej miere, než ľudia s „bielym“ európskym pôvodom, zomierajú v súvislosti s koronavírusovou infekciou ľudia s africkým, ázijským či iným imigrantským pôvodom. Samozrejme, túto štatistiku výrazne ovplyvňuje aj sociálny pôvod, keď ľudia z chudobných štvrtí majú byť až štyrikrát častejšie obeťami, než tí lepšie situovaní.

Ale sú tu tvrdé čísla: štúdia berúca do úvahy viac ako dvetisíc koronavírusových pacientov v kritickom stave v Anglicku, Walese a Severnom Írsku hovorí, že 35 percent z nich patrí medzi čierne, ázijské alebo iné etnické menšiny. Toto je viac ako dvojnásobné zastúpenie v porovnaní s celou populáciou. Je to tiež dramatická odchýlka od štatistiky bežných zápalov pľúc, na ktorej sa etnické menšiny podieľajú oveľa primeranejšou mierou.

V Británii tvoria etnické menšiny 40 percent pracovníkov verejného zdravotníctva. Neexistujú síce žiadne ekvivalentné údaje týkajúce sa osobitne obetí koronavírusu z radov lekárov, zdravotných sestier a iných zdravotníckych pracovníkov a pracovníkov verejného sektora z hľadiska etnického pôvodu, ale The Guardian menuje prvých, ktorí prišli o život v dôsledku liečby koronavírusových pacientov vo Veľkej Británii: všetko to boli ľudia afrického alebo ázijského pôvodu. Amged ​​El-Hawrani a Adil El Tayar boli obaja britskí Sudánci. Habib Zaidi mal pakistanský pôvod a Alfa Sa’adu sa narodila v Nigérii. Zdravotnícky pracovník Thomas Harvey, ktorý pri starostlivosti o koronavírusových pacientov používal iba ochranné rukavice, bol černoch a Areema Nasreenová, zdravotná sestra, ktorá zomrela v nemocnici, kde pracovala, tiež mala cudzokrajný pôvod.

Etnické menšiny vnímajú, že sú koronavírusom postihované v neprimeranej miere, a preto sa cítia sa byť diskriminované. Minulý týždeň vydala iniciatíva #CharitySoWhite naliehavú výzvu na riešenie neúmerného vplyvu vírusu na britské menšiny. Vo svojej správe uvádzajú dôkazy, že horší prístup k zdravotnej starostlivosti v porovnaní s bielymi, nižšie vzdelanie, nižší príjem a neisté bývanie sú faktory, ktoré ohrozujú etnické menšiny, a dožadujú sa nápravných opatrení, inými slovami, pozitívnej diskriminácie v porovnaní s (ešte stále) majoritou.

The Guardian však poukazuje na to, že ešte horšie je to v USA: „Ak chcete vidieť strašidelnú realitu rasovej nerovnosti, ktorá počas tejto pandémie nadobudla extrémnu podobu, pozrite sa na Spojené štáty americké. Tragické výsledky to má vo všetkých kútoch krajiny: v Michigane tvoria „čierni“ 15 % populácie, ale 40 % úmrtí. Chicago má 30 % „afroamerickej“ populácie, ale až 70 % mŕtvych tvoria afroameričania. Obrázok z Louisiany je veľmi podobný: 32 % je „čierna“ populácia, ktorá sa na úmrtnosti na koronavírus podieľa 70 percentami.

Zo všetkých týchto čriepkov poznania vyplýva jeden záver: koronavírus je, žiaľ, skutočný, nie je to iba žonglovanie s číslami. Skutočné sú štatistiky mŕtvych, ktorí by tu mohli byť s nami ešte veľa rokov, nebyť koronavírusu. Treba sa s tým zmieriť a robiť to, čo nám radia odborníci, nezideologizovaní. A popri tom nezabúdať žiť a tešiť sa z toho, čo nám život prináša…

Ivan Lehotský