Najväčšia výhra života

Slovensko 7. júla (HSP/Foto: Mária Čapáková)

Na zozname mojich menej obľúbených činností je napríklad umývanie riadu. Najmä tak večer, keď už by som si najradšej ľahla spať, ale z kuchynského umývadla na mňa nedočkavo pozerá neumytý riad. Premôcť sa v takej chvíli a umyť ho je umenie, ale úspešne sa v tom cvičím. Páči sa mi totiž myšlienka, že každý deň by sme mali urobiť niečo, čo sa nám nechce alebo čo robíme neradi. Odkedy som to začala praktizovať na neumytý riad, tak som si zvykla, že sa už väčšinou teším, ako urobím niečo, k čomu sa potrebujem premôcť. Je to dobré cvičenie na premáhanie seba samého. A to sa v živote zíde, nielen pri umývaní riadu.

Môže sa totiž stať, že človek prestane na sebe pracovať a sám sa „zaškatuľkuje“ tvrdením – „ja som taký“.  Ale zastať a nerobiť pokroky práve v oblastiach „ja som taký“ znamená nedať si šancu na zmenu. Nedať šancu spoznať sa inak a nedať šancu svojmu okoliu, aby ma zažili iného. Pre niekoho zmena vlastných postojov znamená priveľké riziko, ale práve prekonávanie vlastných bariér nás posúva vpred. Niekedy potrebujeme stať sa iným, lepším človekom nie pred očami druhých ľudí, ale pred sebou samým.

A potom je tu ešte ďalší rozmer – byť darom pre iných s tým najlepším, čo môžem zo seba dať. Byť človekom, ktorého iní vyhľadávajú preto, že sa v jeho prítomnosti cítia dobre a obohatení. Pomysleli ste si práve, že teraz nepíšem o vás? Mýlite sa. Každý z nás môže byť takým človekom. Záleží len na tom, či riskneme odhalenie svojho vnútorného bohatstva pre iných, alebo si svoj poklad uzamkneme na niekoľko zámkov. Či dovolíme ľudskosti, ktorá je našou najhlbšou súčasťou, aby sa realizovala vo vzťahu k iným ľuďom, alebo ju uzatvoríme a nepustíme von, pretože by nás to urobilo príliš zraniteľnými.

Často sa bojíme sami o seba, o svoj obraz pred ľuďmi a status, ktorý sme dosiahli. Z toho dôvodu sme ochotní prísne kontrolovať, čo iným zo seba dáme, aby to nebolo príliš veľa. Mohlo by nás to urobiť trochu bezbrannejšími. Ale ponúknuť svoje iné pohľady na vec sa môže stať pre ľudí možnosťou, aby sa aj oni začali pozerať iným spôsobom, ako doteraz. Tak aj nás niekto formoval a rovnako môžeme my pomôcť k formácii iným ľuďom.

A napokon, je dosť sebecké byť človekom sám pre seba. Žiť si v svojom svete bez ohľadu na ostatných. Hľadieť si svoje záujmy a nestarať sa o to, v čom potrebuje pomôcť a rásť človek vedľa mňa. Aj toto je oblasť na premáhanie seba samého – vlastné ego, ktoré často kričí príliš nahlas na to, aby sme počuli volanie svojho blížneho. Klapky na očiach, ktoré nám nedovolia vidieť ďalej, ako na špičku svojho nosa…

V premáhaní seba sa môžeme ľahko cvičiť. Stačí si zaradiť do programu dňa niečo, čo sa nám vôbec nechce, čo neustále odkladáme a stále to máme pred sebou ako ťažký balvan. Môžete si pomôcť myšlienkou, že ak to urobíte dnes, zajtra si budete ďakovať. Aj malé víťazstvá nad sebou samým prinášajú veľké ovocie, pocit úľavy a radosť z toho, čo sme dokázali. A ak to uplatníme vo vzťahu k sebe, je už len krôčik k tomu, aby sme sa dokázali premáhať aj vo vzťahoch k ľuďom. Napríklad úsmevom na človeka, ktorému neradi venujeme čo i len pohľad…

Niekedy sa mi stane, že s odhodlaním idem umyť špinavý riad a zistím, že niekto to už predo mnou urobil. Poteší ma to, ale viac ma teší ten pocit odhodlania, ktorý premohol moju nechuť k tejto činnosti. Rozhodujúci je vnútorný postoj, okamih, kedy nájdem v sebe silu, ktorá zlomí moju nevôľu a nechuť. Premáhať seba samého je ťažký súboj. Ale zvíťaziť nad sebou samým môže byť najväčšia výhra celého života.

Mária Čapáková

Ak si chcete prečítať všetky články autorky, vložte do vyhľadávania jej meno.