SNS prišla s návrhom, ktorý sa dá ľahko predať. Obciam dáme možnosť zobrať viac peňazí od veľkých obchodov, nie priamo od ľudí. Na papieri to znie sociálne aj komunálne prijateľne. Lenže obchod nie je konečná stanica dane. Ak sa mu zvýši náklad, bude ho musieť niekde nájsť. A keď predkladatelia priznávajú negatívny vplyv na podnikateľov, no zároveň tvrdia, že domácností sa to netýka, ukazujú presne ten problém, ktorý pri ekonomických opatreniach tejto vlády vidíme čoraz častejšie. Opatrenie pomáha jednej kolónke, obecnému rozpočtu, ale nepočíta s tým, čo sa stane v ďalších kolónkach: v cenách, u dodávateľov, v prevádzkach a nakoniec pri zákazníkovi.

SNS vie, komu chce poslať signál

Návrh poslancov Milana Garaja, Dagmar Kramplovej, Andreja Danka a Adama Lučanského sa tvári ako technické spresnenie zákona o miestnych daniach. Dôvodová správa nehovorí jazykom zvyšovania daní. Hovorí o výslovnom zákonnom rámci, právnej istote a osobitnom zohľadnení veľkoplošného maloobchodu.

Adresát je zjavný. SNS chce poslať signál samosprávam, že im dá nový zdroj príjmov. Obce sú pod tlakom, náklady rastú a miestna politika vždy víta riešenie, pri ktorom sa občanovi nepovie: zvyšujeme daň vám. Povie sa mu: viac prispejú veľké obchodné plochy.

Potvrdzuje to aj reakcia ZMOS. Jeho predseda Jozef Božik odmietal dramatizovanie dopadov na veľké obchody a argumentoval, že ak firmy so ziskmi v miliónoch zaplatia navyše napríklad 30 000 eur, nemal by to byť dôvod na zvyšovanie cien.

Lenže medzi obcou a obchodom je ešte tretí hráč. Zákazník.

Čo návrh v skutočnosti robí

Návrh dáva obciam možnosť určiť osobitnú ročnú sadzbu dane zo stavieb, teda jedného druhu dane z nehnuteľností, ak sa v stavbe nachádza prevádzka s predajnou plochou nad 500 štvorcových metrov. Rovnaká možnosť vzniká aj vtedy, ak súčet predajných plôch viacerých prevádzok v tej istej stavbe presiahne 1 500 štvorcových metrov.

Podobné pravidlo sa má týkať aj nebytových priestorov v bytových domoch, ak slúžia na predaj a vystavovanie tovaru a ich predajná plocha presahuje 500 štvorcových metrov. Obec by o tom rozhodovala vo všeobecne záväznom nariadení.

Nie je to plošná celoštátna daň, ktorú automaticky vyrubí štát všetkým obchodníkom. Je to však nový zákonný priestor, aby obce mohli vybraným veľkoplošným maloobchodným priestorom nastaviť osobitnú sadzbu v rámci dane z nehnuteľností. Návrh zároveň pridáva novú údajovú povinnosť: daňovník má uvádzať počet prevádzok v stavbe a výmeru predajnej plochy.

A práve tu sa technický jazyk návrhu stretáva s realitou.

Obchodník náklad nezahodí do koša

Politik môže daň pomenovať tak, aby znela prijateľne. Môže hovoriť o veľkých plochách, právnej istote a miestnych podmienkach. Lenže obchodník nebude vyšší náklad platiť z dobrého pocitu, že pomohol obecnému rozpočtu.

Má len niekoľko možností. Zníži maržu, zatlačí na dodávateľov, odloží investície, bude šetriť na prevádzke, zdvihne ceny alebo prehodnotí, či sa mu niektorá predajňa ešte oplatí. Zväz obchodu SR preto varuje najmä pred rastom cien potravín a zatváraním menej rentabilných predajní na vidieku.

Problém je aj v tom, že hranica podľa metrov štvorcových je príliš hrubá. Dotknuté zväzy upozorňujú, že návrh nemusí zasiahnuť iba veľké reťazce, ale aj prevádzky, ktoré potrebujú veľkú plochu z povahy sortimentu alebo služby: stavebniny, záhradné centrá, predajne nábytku, hobby markety, lekárne či prevádzky s doplnkovým predajom.

Pri SNS nejde o novú tému. Strana sa k dodatočnému zaťaženiu obchodných reťazcov vracia roky. V minulosti skúšala osobitný odvod z obratu reťazcov a dnes hľadá inú právnu cestu: miestnu daň z nehnuteľností naviazanú na predajnú plochu.

Lenže práve tu sa ukazuje slabina návrhu. Nemusí dopadnúť len na silný obchodný reťazec, proti ktorému SNS roky hľadá politickú zbraň. Zasiahnuť môže aj širokú sieť podnikateľov, pri ktorých veľká plocha automaticky neznamená veľký zisk.

Z návrhu SNS sa stala koaličná zodpovednosť

V prvom čítaní návrh prešiel. Za hlasovali poslanci Smeru, Hlasu, SNS a časť nezaradených poslancov okolo Národnej koalície. Tým sa z návrhu SNS stáva širšia koaličná zodpovednosť.

Nie je to už len nápad jednej strany. Je to návrh, ktorý koalícia pustila do druhého čítania, hoci pri ňom chýba vyčíslený prínos pre obce, vyčíslený náklad pre podnikateľov aj presvedčivé vysvetlenie, prečo sa vraj nijako nedotkne domácností.

Tento problém vidno aj na stanoviskách ministerstiev. Ministerstvo financií návrh z hľadiska rozpočtových dôsledkov nepripomienkovalo práve preto, že pozitívne vplyvy na verejnú správu nie sú kvantifikované. Ministerstvo hospodárstva vzalo na vedomie, že návrh má negatívny vplyv na podnikateľské prostredie označený len kvalitatívne.

Návrh stojí na vágnom „môže“. Obciam môže pribudnúť príjem. Podnikateľom môže pribudnúť záťaž. Verejnosť však nedostala číslo ani na jednej strane.

Práve preto sú dôležité výhrady dotknutých zväzov. Ak zamestnávatelia a obchodníci vedia pomenovať konkrétne prevádzky, ktoré môže návrh zasiahnuť, a varujú pred prenosom nákladu do cien alebo dostupnosti predajní, tým viac bije do očí, že predkladatelia tento test neurobili pred odoslaním návrhu do parlamentu.

Obce potrebujú stabilné príjmy. To je pravda. Samosprávy majú povinnosti, ktoré sa nedajú platiť slovami. Lenže rozumná politika sa nesmie skončiť pri vete: obci dáme nový príjem. Musí sa pýtať aj ďalej. Kto ten príjem zaplatí? Čo urobí obchodník? Čo urobí dodávateľ? Čo uvidí zákazník?

Pri pokladni sa ukáže, kto zaplatil nápad

SNS môže tvrdiť, že nejde o novú daň pre ľudí. Formálne to môže byť pravda. Občanovi nepríde domov rozhodnutie, že má zaplatiť osobitnú sadzbu za veľkoplošnú predajňu.

Lenže občan nežije vo formálnej tabuľke. Žije v cenách, službách a dostupnosti obchodov. Ak návrh priznáva negatívny vplyv na podnikateľov, nemôže sa tváriť, že domácnosť zostane mimo.

Pri pokladni sa ukáže, či sa náklad naozaj zastavil pri obchodníkovi, alebo len prešiel ďalej. A to je presne riziko politických nápadov s klapkami na očiach.