Trasa viedla z  Porta po Camino Português, teda portugalskou cestou pozdĺž Atlantického oceánu. Oficiálne má 260 kilometrov, ale otec Robert, spolu so svojou 75 ročnou mamou, ich nakoniec prešli okolo tristo. Zvolili si totiž trochu dlhší variant po pobreží: „My sme veľmi chceli ísť okolo Atlantického oceánu. To spojenie s Bohom a s prírodou bolo silnejšie a krajšie.” Cesta im zabrala dvanásť dní, od 13. do 24. mája. Symbolické dátumy, ktoré ale vôbec neboli plánované. Priame lety z Krakova do Porta lietajú len v stredu, a tá streda vyšla v tento rok na Fatimskú pamiatku Panny Márie. Do zas Santiaga prišli na Zoslanie Ducha Svätého. „Bolo to také symbolické, a mocné,” hovorí Balek.

Pred odchodom plánovali prejsť desať, nanajvýš pätnásť kilometrov denne. Mama má za sebou viacero operácií a otec Robert nevedel, koľko toho zvládne. No zvládla oveľa viac, než čakal. „Ona, taká hrdinka, zvládla dvadsaťpäť, dvadsaťšesť kilometrov. Jeden deň prešla dokonca až tridsaťjeden kilometrov.” Na nohách trávili denne okolo ôsmich hodín. A kým otec Robert fotil a robil si zastávky, aby sa mohol kochať krajinou, jeho mama bola často aj pol kilometra pred ním. „Musel som mamu dobiehať”, hovorí s úsmevom.

Pre tých, ktorí by sa do Santiaga de Compostelo chceli pešou púťou vybrať tiež, má otec Robert odporúčania, vďaka ktorým množstvo kilometrov isto zvládnu – cieľavedomosť, skoré vstávanie a začiatok denného pochodu ešte pred začiatkom najväčších horúčav, a jedno stále tempo: „držať, držať, držať, ísť, ísť, ísť, a nezastavovať sa.” Veľa jesť na ceste podľa neho netreba, chuť sama odpadá. A aj starší pútnici to zvládnu, ak si trasu rozložia na viac dní.

Fyzicky bola púť náročná aj pre otca Roberta, zapaľovali sa mu šľachy, boleli nohy. „Rozmýšľal som, ako našľapovať tak, aby ma to menej bolelo.” Jeho mama to videla inak: „Mám to za čo obetovať. Idem si pokojne, modlím sa, rozmýšľam a obetujem všetko za všetkých tých, ktorých mám v srdci.” Otec Robert robil to isté, všetkým, ktorí o jeho púti vedeli, ponúkol, aby mu poslali svoje úmysly a on ich obetoval v katedrále. Aj jeho komunita na Sachaline sa počas celej cesty modlila spolu s ním.

Paradoxne, väčšina pútnikov, ktorých po ceste stretol, neboli veriaci. Prichádzali z celého sveta – z Mexika, Indie, Nového Zélandu, Austrálie, Peru – a keď sa ich pýtal prečo sa pre púť rozhodli, odpovedali podobne: „Pretože som sa stratil. Ja neviem kto som, ja neviem kde som, na čo som.” Púť, aj celá cesta, ich priťahuje pocitom bezpečia, ktorý otec Robert vysvetľuje cez tisícročnú modlitbu miliónov pútnikov, ktorá zanechala na ceste stopu. „Tá milosť stále prúdi tými cestami.” Ľudia to cítia, aj keď to nevedia pomenovať.

Najsilnejší príbeh bol o mužovi, ktorý šiel pešo až z Lisabonu – dvakrát dlhšia trasa, dvadsaťdva dní – a spal v prírode. Otcovi Robertovi povedal: „Úplne som sa stratil, a vôbec neviem, čo v živote ďalej. Hádam sa s Bohom, lebo všetko, čo sa tak pokazilo, to je jeho vina.” A keď napokon prišiel do Katedrály Sv. Jakuba, necítil nič. Otec Robert sa s ním spoznal, a celý jeho príbeh si vypočul úplnou náhodou, rozprávať sa začali vďaka foteniu. Misionár najprv nevedel, ako na mužove slová a jeho príbeh reagovať, a tak ho len počúval. „A to je asi častokrát to najdôležitejšie, čo ľudia potrebujú. Proste im načúvať. Chcú byť vypočutí.” Neskôr sa debata rozprúdila a keď muž odchádzal, usmial sa, a vymenili si telefónne čísla. Na druhý deň otcovi Robertovi napísal: „Celý deň mi to, čo si mi povedal, vŕta v hlave. A je na tom niečo pravdy. Začínam vidieť veľa vecí úplne inak.”

V podobnom duchu sa nieslo aj stretnutie so ženou, ktorej viera bola „úplne podkosená, rozbité všetko.” Stretli sa náhodne v ubytovni a potom sa na rôznych miestach trasy objavovala znova a znova, zakaždým o kúsok otvorenejšia. Otec Robert v tom nevidí náhodu: „Nič nie je náhoda, že tí ľudia sa ocitnú práve v tej sekunde, v tej minúte, na tej ceste.”

Robertom Balekom. Článok pokračuje pod videom.

Rozhovor si môžete aj vypočuť.

Santiago de Compostela je neho dôkazom, že miesta nesú duchovnú stopu toho, čo sa v nich dialo. Tisícdvesto rokov nepretržitej modlitby sa podľa neho nedá len tak vymazať – cítiť to priam fyzicky, keď do katedrály vstúpite. A platí to v oboch smeroch. „Keď idete do Osvienčimu, tak aj po rokoch stále cítite nejaký strach, prítomnosť takého zla. Pretože to je veľmi ťažké premodliť a prečistiť priestor, kde bolo toľko zla urobeného.”

Otec Robert to pozná aj z vlastnej skúsenosti v Moskve. Chrám svätej Olgy, kde pôsobil, bol predtým nočným klubom so zlou povesťou, „semenište všetkých podvratných živlov, bývalí väzni, zabijaci, drogoví díleri, znásilňovanie, zabíjanie.” Keď tam prvýkrát vstúpili citliví ľudia, po prevzatí budovy katolíckou cirkvou, cítili to. A premodlenie trvalo dlho.

Z toho otec Robert vyvodzuje praktický záver – priestory, v ktorých žijeme, treba duchovne čistiť. „Vy nielen fyzicky čistíte, aby ste tam nemali špinu a choroby, ale takisto treba čistiť priestory aj duchovne, aby tam nevznikali choroby duše.” Sestry Matky Terezy čistia svoje domy pre bezdomovcov posvätenou vodou každý deň: „Keď to nebudú robiť, tá zlobnosť má väčšiu silu.” Znakom zamoreného priestoru je podľa otca Roberta aj narastajúca drobná konfliktnosť, keď sa ľudia čoraz viac hádajú pre maličkosti, a častokrát ani nevedia prečo. „Čím ďalej, tým viac sa začnete hádať kvôli prkotinám a hlúpostiam, a tá zlá atmosféra sa zväčšuje.”

Otec Robert hovorí, že takáto dlhá, pešia púť, postupne z človeka odlupuje všetko, čím nie je – tituly, funkcie, obrazy, ktoré si o sebe za celý život vybudoval. Na ceste púte si nikto. Odpadá meno, postavenie, aj reputácia. Zostáva len to, čo tam bolo vždy. „Sám seba stratiť nikdy nemôžeš. Keď sa bojíš, čo stratíš v živote, tak to nie si ty.” To, čo sa bojíme stratiť, je práve to, čím nie sme.

Odvoláva sa na Ježišov paradox: „Ak stratíš svoj život, tak ho nájdeš. Ak sa budeš báť stratiť ten svoj život a budeš robiť všetko, aby si ho zachránil, tak stratíš svoj život, ten skutočný.” Na púti sa tento paradox stáva prítomným. „Tá duša, ktorá je krásna, nádherná, omnoho krajšia ako všetky tie falošné obrazy o tebe, tá sa objavuje až keď falošné nánosy odpadnú.“

Osobitne varuje pred duchovnou formou tejto ilúzie – náboženskou pýchou: „Človek môže byť pyšný duchovne, a môže byť egoista duchovne, a všetky tie krásne veci rozprávať, ale vo vnútri ísť do duchovnej nemorálnosti. A to je ešte horšie, ako tá svetská pýcha, lebo to nevidno.” Cesta k vznešenému cieľu, ktorá je sama o sebe nemorálna, do toho cieľa podľa neho nikdy nevedie.

V Santiagu stihli otec Robert s mamou slávnostnú poludňajšiu omšu, s orchestrom, chórom, organom a biskupom. Stretol tam kňazov, akých rád stretáva: „Prirodzených, jednoduchých, nenaškrobených.” Oproti nim stavia typ, ktorý si sám pomenoval „svätá kostra.” „Rúčky zopnuté, hlávka dohora a akože svätý, ale je to mŕtve, stuhnuté, akoby zostalo z toho živého človeka len kostra. Zvonku pekné, ale vnútri pusté, prázdne a mŕtve.” S tými živými kňazmi sa v Santiagu dorozumel napriek jazykovej bariére: „Keď tie duše si rozumejú, tak je to absolútne bez problémov.”

Pútnici počas svojej cesty na jednotlivých zastávkach zbierajú do pasu pútnika pečiatky, dokazujú, že ste trasu skutočne prešli. „Niektoré tie pečiatky sú naozaj krásne.” Na ich základe v cieli dostanú certifikát o absolvovaní púte, v latinčine, aj španielčine. Na jednej z pečiatok v pútnickej knižke objavil otec Robert aj mexický symbol šťastnej smrti. Radostnej, vďačnej smrti, pri ktorej si spomínaš na všetko krásne, čo si prežil. Čašník v reštaurácii mu to vysvetlil cez obraz pohára: „Máš to päťdesiat na päťdesiat. Môžeš plakať, že je pohár poloprázdny, alebo sa radovať, že si z neho mohol piť. Smrť je to isté. Buď plačeš nad tým všetkým, čo už nebude, alebo si radostný a ďakuješ Bohu za to, čo si mohol prežiť.”

Sestra otca Roberta absolvovala túto púť už pred časom, a keď sa vrátila domov, bola trochu sklamaná. Očakávala nejaký veľký moment. Pochopila to až spätne: „Najkrajšie a najcennejšie na tej púti bola cesta a všetko, čo sa počas nej udialo.” Otec Robert dodáva: „Všetko, čo sa na tej ceste udeje, sa stane pokladom duše, bohatstvom, ktoré obohatí nielen tvoju dušu, ale aj dušu tých ľudí, s ktorými si sa stretol.”

Viac sa nielen o púti do Santiago de Compostela dozviete vo videorozhovore s katolíckym kňazom a misionárom Robertom Balekom.

– Keď neviem, čo povedať, načúvam. A to je asi to najdôležitejšie, čo ľudia potrebujú. Najviac pomôžete tým, že ste prítomný.

– Väčšina pútnikov, ktorých som po ceste stretol, boli neveriaci. Prichádzajú, lebo sú stratení a hľadajú cestu späť k sebe.

– Sám seba nikdy stratiť nemôžeš. Stratiť môžeš len nánosy falošného ja, ktoré si si celý život krvopotne budoval.

– Ak si zvolíš nemorálnu cestu k vznešenému cieľu, nikdy tam nedôjdeš. Duchovná pýcha je horšia ako svetská, lebo ju nevidno.

– Keď miluješ Boha a kráčaš s ním, všetko falošné padá. Zostaneš len ty, a to stačí.

– Ilúzie, ktoré sme si o sebe budovali cez peniaze a moc, to nie sme my. Väčšina ľudí žije celý život v sne, prebudiť sa do seba samého je vzácne.

– Je to tisícdvesto rokov staré miesto modlitby. Miliardy odriekaných modlitieb tam vytvorili niečo, čo človek až fyzicky cíti.

– Púť sa začína tým, že vyjdeš z pohodlia. Nepohodlie je podstata, nie vedľajší efekt. Dobrovoľné vzdanie sa komfortu dáva utrpeniu zmysel a otvára priestor na to, aby Boh mohol konať.