Najväčšia chvíľa v modernej histórii je tu! Čo nám to vlastne premiér priniesol z Bruselu (okrem hanby)?

Bratislava 22. júla 2020 (HSP/Foto:TASR/AP-Johanna Geron)

Premiér sa nám vrátil z Bruselu. A ako sme očakávali, zvestoval nám, že sme práve svedkami najgigantickejšej chvíle Slovenska za posledných pätnásť rokov. Veď si len predstavte: dostaneme granty a pôžičky! A čo už môže byť viac ako granty a pôžičky  na europrojekty?

Granty a pôžičky na europrojekty, to je presne to, čo slovenskému mestu a vidieku chýba. Slovensko, jeho obyvatelia totiž zo všetkého najviac potrebujú europrojekty. Pravdaže, nie hocijaké: načo by nám boli peniaze na školstvo, na dôchodcov či podobné hlúposti. Našťastie, EÚ vie lepšie než my, na čo potrebujeme granty a pôžičky.

Teda aby bolo jasné: samozrejme, nie je projekt ako projekt. Iste je veľa vecí, ktoré by sa dali urobiť, a ktoré by boli na prospech ľuďom aj krajine. Lenže peniaze, ktoré dostaneme z Bruselu (a ktoré mu následne v rôznych formách zase budeme musieť vrátiť), nebudeme môcť použiť podľa toho, čo Slovensko a tu žijúci ľudia potrebujú – toto kritérium Brusel takmer nespomína – ale iba na europrojekty spadajúce do kapitol, ktorých štruktúra je pevne daná a je šitá na mieru veľkým a bohatým krajinám.

Pre Slovensko je táto štruktúra vyslovene nezmyselná a už teraz je možné predpokladať, že kým budeme nútení utrácať miliardy na rôzne zelené (slnečné či veterné elektrárne?) či digitálne megaprojekty (najskôr 5G siete), zatiaľ hladové doliny, ekonomická situácia pracujúcej chudoby či dôchodcov a neduživé školstvo ostanú v podobnej situácii ako dnes. A pesimisti už dnes šomrú, že v konečnom dôsledku si podstatnú časť tých peňazí napokon aj tak odvezú veľké korporácie, ktoré budú tie veľké projekty u nás realizovať.

Členské krajiny budú musieť platiť svoje podiely na tomto systéme tak či onak, ale aby nejaké peniaze dostali naspäť, budú musieť predložiť „plán obnovy po koronakríze“ rozpísaný do stanovených kapitol. Tento plán obnovy pre každú členskú krajinu EÚ bude musieť byť odsúhlasený kvalifikovanou väčšinou hlasov v Rade ministrov financií (Ecofin). Čo je kvalifikovaná väčšina? To je taká, pri ktorej musia byť splnené dve podmienky: za návrh hlasuje najmenej 55 percent členských krajín (najmenej 15 z 27 členských krajín), a súčasne musia ministri hlasujúci za návrh zastupovať najmenej 65 percent obyvateľstva celej EÚ.

V praxi to znamená, že povedzme Nemecko spolu s Francúzskom a ešte niektorou z menších krajín (s počtom obyvateľov napríklad ako má Rakúsko) spolu majú viac ako 35 percent obyvateľstva EÚ a môžu ľubovoľnú investíciu zablokovať. Zlí dezinformátori a šíritelia hoaxov tu hneď začali konšpirovať, že tu je ideálny priestor pre hlasovaciu loby, ktorá dopustí schválenie len takých projektov, na ktorých sa nabalia tie správne korporácie. Teda keby sme si napríklad vymysleli, že v kapitole digitalizácia dostanú všetky deti internet, tak nám to schvália iba vtedy, ak bude projekt napísaný na mieru konkrétnej nemeckej firme, ktorá jediná ho potom bude môcť na štátnu zákazku uskutočniť.

V týchto dňoch si pripomíname 140 rokov od narodenia Milana Rastislava Štefánika. Minister zahraničných vecí Ivan Korčok povedal, že Štefánik je inšpiráciou pre súčasnú slovenskú diplomaciu. A veru, Štefánik, ktorý bojoval za nezávislosť a slobodu, by asi omdlel od šťastia, keby videl, koľkú nezávislosť a slobodomyseľnosť prejavila slovenská delegácia v Bruseli. Nič od nich nezáviselo, slobodne chodili na pivo, prali si tričká a ponožky, fotografovali sa s policajnými motorkami – skrátka predviedli diplomaciu, na akú by bol aj Štefánik hrdý.

A potom prišli domov a oznámili, že sme práve svedkami najväčšej chvíle Slovenska za posledných pätnásť rokov. Nuž, veru, ktovie či to premiér nezhodnotil ešte priveľmi skromne: možno je táto chvíľa najdôležitejšia nielen za posledné roky, ale v celej histórii Slovenska od čias, keď nám Cyril a Metod priniesli z Bruselu písmo, islam a eurofondy.

Čože? Čo hovoríte? Že to neboli Cyril a Metod, ale Šimon a Matúš? Úprimne: záleží na tom? Čo tam po nejakých korektných poznatkoch, čo tam po nejakej úcte k pravde, intelektuálnej poctivosti a kvalitnému informovaniu a vzdelávaniu ľudí v krajine, kde minister školstva, šéf parlamentu aj predseda vlády skončia vysokú školu podvodom? V krajine, kde sa historicky najväčšie a najnezmyselnejšie zadlžovanie nazýva najväčšou chvíľou v novodobej histórii, je už každý ďalší absurdný nezmysel iba štandardnou a celkom normálnou súčasťou informačného priestoru.

Ivan Lehotský