Keď niekto nemá argumenty, používa silné slová, aby nimi prekryl podstatu. Tak teda poďme faktograficky a vecne, ospravedlňujem sa, že trochu dlhšie, ale úplne bez invektív, aj keď ja som bol označený za “od kosti zákerného človeka” či dokonca “nebezpečného”, a to od nášho bývalého koaličného partnera, ktorý tvrdí, že on na nás nikdy neútočil. Ehm…

Takže:

Len pre kontext, lebo je to dôležité. Rokovanie o možnom darovaní systému S-300 na Ukrajinu naozaj nebolo jednoduché, naopak, bolo mimoriadne náročné a komplexné. Riešili sme s USA (úspešne) náhradu v podobe systému Patriot, čo musel potvrdiť dokonca prezident USA. Riešili sme (úspešne) preplatenie hodnoty systému S-300 v prospech SR z peňazí EÚ (Európsky mierový nástroj). Riešili sme odbornú návštevu z Ukrajiny, ktorá sa prišla pozrieť na detailný stav a presnú špecifikáciu systému. Riešili sme samotný proces odovzdania systému Ukrajine, čo bola ohromná logistická operácia. Prebiehali teda súbežne národné aj medzinárodné rokovania a množstvo ďalších procesov, a to, pripomínam, v utajenom režime. O všetkom boli detailne informovaní všetci traja najvyšší ústavní činitelia (cítil som od všetkých veľkú podporu), ale tiež viacerí ministri, najmä Ivan Korčok, pochopiteľne. Jednoducho veľká vec, ktorá aj nejakú dobu trvala a vyžadovala si veľkú koordináciu a veľa konzultácií…

Keď bolo všetko konečne dohodnuté, išiel som s tým (viac-menej pro forma) na koaličnú radu, kde som očakával finálne politické odobrenie, aby som to mohol predložiť na vládu. To sa však na moje obrovské prekvapenie nestalo, pretože Richard Sulík to zablokoval. Počúvali sme o “zaťahovaní Slovenska do konfliktu, o tom, že Rusi nám to zrátajú s plynom”, atď. atď. atď. a ešte horšie, ako z veľkej knihy ruskej propagandy. Každý, kto pozná Sulíkov geopolitický vesmír (a to teda nie je málo ľudí), vie veľmi dobre, o čom hovorím a vôbec ho to neprekvapuje. Na “koale” to teda na prvýkrát neprešlo, a to iba kvôli jeho osobnému postoju. Ak by niekto povedal, že sme ho mali obísť, no tak to sa nedalo, keďže MH SR vydáva vývozné licencie na vojenský materiál. Na základe “potreby ďalšej diskusie”, bola premiérom k tejto téme zvolaná ďalšia koaličná rada a potom v rôznych personálnych zloženiach prebehla v menších formátoch zainteresovaných ľudí ešte niekoľkokrát (kľudne si to treba preveriť u premiéra, Veroniky Remišovej, Štefana Holého, atď), pričom sme sa dostali cez rôzne Sulíkove výhovorky až k tomu, že MH SR “nemôže” vydať vývoznú licenciu, lebo to “právna situácia neumožňuje”. Konzultoval som situáciu aj s Ivanom Korčokom a ten vo veci pomáhal, rovnako ako aj Martin Klus. Všetci ostatní koaliční lídri a ľudia, ktorí do toho mali čo povedať, boli ZA. Všetci. Aj vnútri SaS bola k tomu diskusia, na základe ktorej prišla v dobrej viere (naozaj) pomôcť ministerka Kolíková a nakoniec sa “našla cesta” a licencia už problémom nebola. Následne som teda dostal konečne “zelenú” a materiál som predložil na vládu, kde bol konsenzuálne schválený a systém S-300 mohol odísť na Ukrajinu chrániť ľudí. Richard Sulík na vláde nezabudol dodať, že “on z toho teda nadšený nie je”.

List s požiadavkou prišiel od Slovakia.Travel aj oficiálne (priložený), pričom ako vidíte, nejde o žiadne “zisťovanie možností”, či ako to Sulík nazval pred médiami. Išlo o presnú požiadavku, ktorá bola splánovaná a odkonzultovaná vopred a ten list už bol len “pro forma”, aby sme na základe toho mohli konať. Na vedomie to išlo ako vidíte aj Sulíkovi, aby videl, že jeho “pokyn” bol splnený. Pár dní pred samotnou akciou sme si ale zavolali s Andrejom Doležalom (patrí pod neho Slovakia.Travel) a aj s riaditeľom Vašom Mikom (pamätám si, že bol vtedy niekde v zahraničí) a dohodli sme sa, že je to absolútny nezmysel, aby sa to realizovalo vojenským vrtuľníkom a celú vec sme spoločne zrušili, pretože toto by bol naozaj prúser a nikto z nás na tom participovať nechcel. Mimochodom, prišiel za mnou potom aj náčelník GŠ OSSR, že je veľmi vďačný, že sme to zrušili a on nemusel vojakov ťahať do takej absurdity…

Dnes už viem, že Sulík žiadal vrtuľník okrem mňa aj od ministra vnútra a od neho dokonca aj štátnu ochranku pre Geissenovcov. Aj on odmietol vyhovieť obom požiadavkám. To akože všetci klameme, pán Sulík? Alebo sme všetci “od kosti zákerní a nebezpeční ľudia”? Veru je to tak, že až keď Richard Sulík zistil, že vrtuľníky sme odmietli dať (obrana aj vnútro), vybavil na akciu súkromný vrtuľník. Od J&T.
Toto je celá pravda. Pokiaľ sme sa “nedohodli”, že dám vrtuľník na Geissenovcov, dovtedy “nebola cesta” na licenciu. Keď bol vrtuľník dohodnutý, cesta sa našla… Absurd? Áno. A je mi ľúto, že som ho vtedy priamo s tým neposlal kadeľahšie. Išlo mi však o vec. Mea culpa.
Nikdy som toto nechcel dať verejne von, pretože mi bolo trápne najmä za Sulíka, vtedajšieho člena našej koalície. Robili sme naozaj dôležité rozhodnutie a nechcel som ho takpovediac “pošpiniť” touto diskusiou, ktorá je smutnou exkurziou do geopolitického sveta Richarda Sulíka. Dostalo sa to však von medzi novinárov a klamať, že to tak nebolo, už jednoducho naozaj nebudem. Už vtedy som však o tejto “dohode” do Sulíkom otvorene povedal viacerým ľuďom z vlády či parlamentu, keď sa ma pýtali, ako sa to nakoniec podarilo dohodnúť. Skôr ako povzdychnutie, že čím všetkým si musí človek prejsť, keď chce urobiť dobrú vec… Všetci s pochopením prikývli hlavou, “veď poznáme Sulíka”…

Toto je všetko, presne takto sa to udialo a je na to veľa svedkov a tiež písomný doklad, ktorý som priložil. To, že sa to Richardovi Sulíkovi nepáči, tomu rozumiem. Aj ja by som sa na jeho mieste hanbil ako pes. Nechápem prečo namiesto priznania si chyby, sa uchyľuje k mojim urážkam a dokonca k výrokom, že “som nebezpečný, lebo mám v zodpovednosti Vojenské spravodajstvo” Byť na jeho mieste, tak o VS pomlčím…

Keby to celé nebolo smutné a trápne, bolo by to vtipné. Vlastne nie, nebolo. Mal som to urobiť presne tak, ako by to urobili v SaS. Utekať s tým hneď vtedy do médií a odpovedať úprimne na vtedajšie otázky novinárov “prečo to s tou S-300 tak dlho trvá a nič sa nehýbe a či sú všetci v koalícii za”. Navyše, museli sme vtedy aj našim zahraničným partnerom vysvetľovať, “prečo vláda ešte neurobila rozhodnutie”, lebo sme opakovane odsúvali pôvodne dohodnutý termín a začínalo to vyzerať nedôveryhodne. Lenže ja som iný, mne išlo o vec a tiež o pokoj v koalícii. Do médií som s tým teda nešiel. Naopak, bol som ticho. A, mimochodom, pomohol som Sulíkovi opakovane a nezištne aj sprevozom materiálu do a z Dubaja pri organizácii výstavy na Expo. Ja, od kosti zákerný a nebezpečný človek. A len pripomínam, že ani teraz som to nevytiahol ja, len som dostal verejnú otázku od novinára, ktorý sa to už odniekiaľ dozvedel, a klamať, že to nie je pravda, som už jednoducho odmietol. Stačilo.