Nemecká protipartizánska jednotka vtedy vtrhla do severovýchodnej obce Tokajík v okrese Stropkov a popravila 32 tokajíckych mužov a evakuantov. Dedinu následne vydrancovala a zapálila. Od tejto tragickej udalosti uplynie v utorok 19. novembra 80 rokov.

“Približne 200 príslušníkov nemeckého Zvláštneho komanda ZbV 27 (Zur besonderen Verwendung) spadajúceho pod Einsatzgruppe H v to jesenné ráno prišlo do dediny. Začali prehľadávať domy a zhromažďovať miestnych mužov. Tak sa im postupne podarilo v záhrade pri miestnom kostole zhromaždiť 34 osôb, ktorým oznámili, že idú pracovať na opevňovacie práce v prospech nemeckej brannej moci,” vysvetlil pre TASR zástupca riaditeľa Vojenského historického ústavu (VHÚ) Peter Šumichrast.

Najskôr im ich blízki mohli priniesť teplé oblečenie a jedlo na tri dni. O 11.00 h vyrazili zhromaždení muži v sprievode nemeckých vojakov smerom k obci Brusnica. “Necelý kilometer od obce Tokajík, v dolinke potoka Tokajec, pod lesom zvaným Podperelisok, na tento sprievod čakali ďalší nemeckí vojaci. Zadržaným mužom na mieste prečítali rozsudok, na základe ktorého boli odsúdení na trest smrti zastrelením za pomoc partizánom. Po odznení rozsudku dal veliteľ jednotky Oberfeldwebel Kummann (krstné meno neznáme) rozkaz na streľbu,” priblížil krvavú udalosť historik.

Tých, ktorí po streľbe popravčej jednotky prejavovali posledné známky života, nemeckí vojaci zabili na mieste strelou do hlavy. Popravu akoby zázrakom prežila dvojica odsúdených, Andrej Stropkovský a Michal Medvedz, ktorí si prežitú hrôzu niesli v duši po zvyšok života. Medzitým ženy spolu s deťmi a staršími občanmi násilne vyhnali z obce. Tokajík o deň neskôr vyrabovali a vypálili.

Po krvavom masakri zostal zachovaný károvaný oblek šedej farby, pozostávajúci zo saka a nohavíc. Oblek patril Stropkovskému, jednému z dvoch preživších obetí tokajíckeho masakra. V roku 1985 ho získalo do svojich zbierok vtedajšie Dukelské múzeum a v súčasnosti je prezentovaný v Múzeu Tokajíckej tragédie v Tokajíku.

“Majiteľ obleku, preživší masakru Stropkovský, sa narodil v roku 1924 v obci Tokajík a zomrel v roku 1989. Pracoval v lesoch, poznal veľmi dobre všetky chodníčky a možnosť voľného pohybu v miestnych lesoch využil v prospech partizánskeho hnutia ako spojka. Vďaka jeho odhodlaniu sa dôležité informácie dostávali do Stropkova k partizánom a potom do Vyšnej Sitnice,” povedal ďalej Šumichrast. Správy prenášal zašité do podšívky čiapky.

Krvavú nemeckú vendetu za pomoc partizánom prežila dvojica s ťažkými zraneniami. Medvedz bol v bezvedomí, no Stropkovský, ktorý utrpel zranenia pravej nohy a boku, nestratil vedomie. Vďaka jeho spomienkam sú známe podrobnosti tejto popravy.

“Zostal nehybne ležať, aby Nemci nezistili, že je nažive. Videl, ako prechádzali medzi mŕtvolami a tých, čo ešte javili známky života, likvidovali. Aj do samotného Stropkovského jeden z Nemcov kopol, stupil mu na chrbát a poznamenal kaput. Pri poprave prišiel aj o svojho 23-ročného brata Juraja. Stropkovský s Medvedzom sa potom skrývali v lesnej drevenej kolibe až do oslobodenia Tokajíka koncom novembra 1944. Z vypálenej obce sa zachoval len kostol a jediný dom, v ktorom si našli po oslobodení dočasné útočisko. V posledný novembrový deň sa Stropkovský a Medvedz prvýkrát stretli s vojakmi sovietskej Červenej armády, ktorej lekári im poskytli lekársku pomoc,” vysvetlil Šumichrast.

.

Na prosbu preživších prišli 12. decembra 1944 občania zo susedných Piskoroviec, aby pomohli zakopať zavraždených do spoločného hrobu priamo na mieste tragédie. Po návrate z evakuácie požiadali príbuzní o exhumáciu obetí tokajíckeho masakra a pochovali ich tradičným spôsobom. Na pohrebe, ktorý sa konal 4. apríla 1945 na obecnom cintoríne, sa zúčastnilo okrem pozostalých aj množstvo ľudí z okolitých obcí.

V roku 1959 bol na miestnom cintoríne v Tokajíku postavený Pamätník tokajíckej tragédie. Jeho dominantným prvkom je súsošie “Návrat do vyvraždenej obce”, vytvorené z bieleho spišského travertínu. Jeho autorom je akademický sochár František Gibala, ktorý stvárnil dramatický výjav, keď ženy a matky našli svojich mužov a synov povraždených. Pred súsoším boli potom upravené a šedou žulou vyložené hroby obetí, ktorých mená sú na náhrobkoch uvedené v slovenskom a ukrajinskom jazyku. Celý tento areál je architektonickým dielom Ladislava Beisetzera. Za národnú kultúrnu pamiatku bol vyhlásený 7. marca 1963.

“Toto pamätné miesto, bezprostredne spojené s oslobodzovacími bojmi na území Slovenska, postupne prešlo od roku 2020 komplexnou revitalizáciou, ktorá bola v spolupráci s obcou Tokajík realizovaná v réžii VHÚ Bratislava. Keď 9. októbra 2023 oblasť severovýchodného Slovenska zasiahlo pomerne silné zemetrasenie s epicentrom pri obci Ďapalovce, značne sa poškodilo aj spomínané súsošie od Gibalu. Jeho pomerne náročná renovácia postupne prebehla v ateliéri akademického sochára Petra Mészároša v Slovenskom Grobe. Jednotlivé zreštaurované časti v septembri tohto roku osadili na svoje pôvodné miesto. Tým sa samotné súsošie vrátilo do takého stavu, v akom bolo pred zemetrasením,” dodal pre TASR historik.